Porušenie prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom

Pri posúdení porušenia prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, zákon nevymedzuje, z akých hľadísk mal správny orgán vychádzať, teda vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom konkrétnom prípade od úvahy správneho orgánu, ktorý tak môže pri skúmaní intenzity preukázaného porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti prihliadnuť na osobu policajta (jeho doterajšie hodnotenia), na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu (zabezpečovanie iných služobných povinností v súvislosti s voľbou prezidenta), za ktorej došlo k porušeniu služobnej povinnosti, na preukázanú mieru zavinenia, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, na dôsledky... Zákon tu síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení z pomeru príslušníka policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a ako správne uviedol žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu, musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2012, sp. zn. 6Sžo/26/2011)

Z odôvodnenia:

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2S 218/09-62 zo dňa 16.2.2011, žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 16.9.2009, č. SLV-89/PK-2009, ako aj personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 194 zo dňa 29.5.2009 s poukazom na ust. § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vo výroku o náhrade trov konania uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 801,05 €.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že pre vyvodenie zodpovednosti za skutok, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu, bolo potrebné podľa názoru súdu preukázať, že žalobca o uvedenom správaní policajtov vedel resp. musel vedieť. Vymedzenie skutku, tak ako je uvedené v personálnom rozkaze, a to že žalobca dňa 21.3.2009 v rámci výkonu štátnej služby v čase okolo 13,35 hod. na Južnej triede č. 64 v Košiciach v budove Obvodného oddelenia PZ Košice – juh, po tom, čo podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku bola obmedzená osobná sloboda M. B., I. K., K. Z., O. H., O. Ž. a T. Ž. (všetci z Košíc) a ich predvedení do budovy obvodného oddelenia PZ príslušníkmi pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach a oddelenia služobnej kynológie odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, ktorí následne za využitia dvoch služobných psov na vodítkach a bez náhubkov prinútili tieto mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli donaha a aby sa navzájom udierali do rôznych častí tela, v tomto konaní uvedeným príslušníkom PZ nezabránil a ani toto neoznámil, je z toho hľadiska v rozpore z obsahom administratívneho spisu a výsledkami rozsiahleho dokazovania. Skonštatoval, že protiprávnosť konania žalobcu, tak ako ju vymedzil žalovaný, nebola podľa názoru súdu preukázaná žiadnym priamym alebo súborom nepriamych dôkazov vykonaných v preskúmavanom personálnom konaní, o ktoré sa opierali žalobou napadnuté rozhodnutia. Žiaden zo svedkov vo veci vypočutých nevypovedal tak, že by si z toho vyvodil záver o žalobcovej zainteresovanosti (aktívnej či pasívnej), ktorá by bola v príčinnej súvislosti s ponižujúcim správaním policajtov voči zadržaným maloletým a mladistvým osobám. Záver žalovaného o tom, že žalobca musel počuť zvýšený hluk na schodišti OO PZ spojený s brechotom služobných psov, čo nepriamo podľa žalovaného dokazuje aj úradný záznam ppráp. T., podľa názoru súdu neobstojí, pretože len z uvedených dôkazov nemožno bez pochybností vydať za preukázané, že žalobca zvýšený hluk v budove OO PZ počul, resp. musel počuť pre brechot psov a preto mal začať konať. Túto skutočnosť označil krajský súd za domnienku a nepovažoval ju za skutkové zistenie. Zastal názor, že z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že jeho prítomnosť v čase incidentu v budove, vedomosť o protiprávnom správaní policajtov voči mladistvým a maloletým osobám, či aspoň vedomosť o rozruchu a hluku v budove a z toho vyplývajúca povinnosť zakročiť, bola preukázaná. Taktiež v súvislosti s umiestnením zadržaných osôb konajúci súd nezistil, že by priestory, ktoré žalobca určil, boli spôsobilé vyvolať u nich pocit poníženia, nakoľko priestory boli dostatočne čisté, presvetlené a vzdušné. Zhodnotil, že skutočne ponižujúcim bol spôsob zaobchádzania s mladistvými a maloletými osobami zo strany tam prítomných príslušníkov PZ, čo je zrejmé z videozáznamu a fotografií a podľa jeho názoru nemalo súvislosť s konaním alebo opomenutím konania zo strany žalobcu. Vytkol prvostupňovému správnemu orgánu, že sa v personálnom rozkaze dostatočne nezaoberal vo veci vykonanými dôkazmi a zisteným skutkovým stavom ani všetkými námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení k začatiu konania o jeho prepustení. Táto absentujúca právna úvaha bola doplnená až v rozhodnutí o rozklade, s ktorou sa krajský súd nemohol stotožniť, pretože žalobcova neschopnosť kompetentne organizovať, riadiť, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených znamenala porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo z tohto dôvodu na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Tento záver nebol podľa súdu na základe zhromaždených dôkazov dostačujúci pre vyvodenie personálnej zodpovednosti voči žalobcovi a pre postup žalovaného podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z. z. a správna úvaha vybočila z medzí ustanovených zákonom. Zlyhanie žalobcových podriadených a ďalších policajtov majúcich priamu účasť na incidente však podľa názoru súdu nemôže svedčiť o žalobcovom pomere k povinnostiam policajta podľa ust. § 48 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zák. č. 73/1998 Z. z."). Záverom krajský súd skonštatoval, že správne orgány v napadnutých rozhodnutiach nesprávne vyhodnotili v konaní vykonané dôkazy, pretože tieto podľa názoru súdu nepreukazujú žalobcovo porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. Nebolo preukázané, že žalobca mal resp. musel mať vedomosť o protiprávnom a odsúdeniahodnom konaní iných príslušníkov PZ.