Súdny zmier

Zmier môže svojim obsahom prekročiť rámec predmetu konania, avšak vždy z neho musí byť zrejmé, ako boli vyporiadané nároky, ktoré boli predmetom konania.

Zmierom sa rozumie dohoda účastníkov uzavretá v priebehu konania, ktorou si upravujú svoje práva a povinnosti. Súdnym zmierom podľa § 99 O.s.p. sa stáva zmier v prípade, ak súd dohodu účastníkov uznesením schváli. Súd v zásade dohodu účastníkov schváli, ak to povaha veci pripúšťa a dohoda účastníkov nie je v rozpore s hmotným právom. Súd sa má o zmier vždy pokúsiť. Povaha veci pripúšťa uzavretie zmieru spravidla vo veciach, v ktorých sú účastníci v typickom dvojstrannom pomere, ak hmotnoprávna úprava nevylučuje, aby si medzi sebou upravili právne vzťahy dispozitívnymi úkonmi. Pri rozhodovaní o schválení zmieru je súd povinný skúmať, či zmier nie je v rozpore s právnymi predpismi. Predpokladom pre schválenie zmieru nie je zistenie skutkového stavu veci v takom rozsahu, aký je inak potrebný pre autoritatívne rozhodnutie súdu. Dokazovaním je však potrebné zistiť skutkové podklady pre posúdenie, či zmier nie je v rozpore s právnymi predpismi kogentnej povahy, poprípade či ich neobchádza. Pokiaľ v tomto smere nepostačujú zhodné tvrdenia účastníkov, vykoná súd dôkazy navrhnuté účastníkmi, poprípade i iné dôkazy, ktoré vyšli v konaní najavo. V prípade právoplatného uznesenia o schválení zmieru, nadobúda takéto uznesenie účinky právoplatného rozsudku, to znamená, že je exekučným titulom a zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.