Definícia ustálenej rozhodovacej praxe

S prihliadnutím na čl. 3 základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017)

Z odôvodnenia:

1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) č. k. 2P/38/2013-404 z 25. septembra 2014 vo výroku III., ktorým okresný súd zveril maloletého D. C. na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti navrhovateľa (ďalej aj otec), vo výroku IV., ktorým zaviazal navrhovateľa prispievať na výživu maloletej D. C. sumou 350 € mesačne a vo výroku V., ktorým zaviazal I. C. (ďalej matka) prispievať na výživu maloletého D. sumou 100 € mesačne; vo výroku o trovách konania a vo výrokoch upravujúcich styk rodičov s deťmi rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu v uvedenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň dal podnet na začatie konania o povinnosti rodičov vzájomne sa informovať o „výchovno-vzdelávacom stave detí“. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že pokiaľ ide o výrok, ktorý sa týka zverenia maloletého D. do osobnej starostlivosti otca a o výroky o výživnom, stotožňuje sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Konštatoval, že matka tiež spĺňa predpoklady zverenia maloletého D. do osobnej starostlivosti, avšak pri rozhodovaní o tejto otázke zohľadnil jeho názor a závery znalcov.

2. Dňa 13. 9. 2016 podala matka (ďalej v texte aj „dovolateľka“) prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu dovolanie, kde uviedla, že dovolanie podáva podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) a písm. c) zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p“.), a to proti výroku III. a V. rozsudku odvolacieho súdu, pretože jeho rozhodnutie považuje v dovolaním napadnutých výrokoch za nezákonné, nespravodlivé, hrubo narúšajúce súrodenecké väzby medzi maloletým D. a maloletou D. a hlboko zasahujúce do jej rodičovských a materských práv. Uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore s Deklaráciou práv dieťaťa prijatou OSN, a to najmä s jej článkom 2 a 3. Zdôraznila, že delenie súrodencov z dôvodu zotrvávania rodičov na protichodných návrhoch nie je v záujme maloletých detí. V záujme maloletých detí je zachovávanie súrodeneckých väzieb, čo odvolací súd dovolaním napadnutými výrokmi hrubo porušil. V nadväznosti na uvedené poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 279/06, ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1835/14 a sp. zn. III. ÚS 1206/2009. Ďalej uviedla, že v súlade s judikatúrou Ústavného súdu ČR a rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva je kritériom rozhodovania o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov „zachovanie identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb“. Súd musí pri rozhodovaní dbať o to, aby bol zásah do rodinného života dieťaťa minimalizovaný, teda aby dieťa nebolo okrem iného odtrhnuté od svojich súrodencov, tak ako to vyplýva z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mustafa a Armagan proti Turecku zo 6. apríla 2010, č. 4694/03. Okrem námietok týkajúcich sa právneho posúdenia, dovolateľka v dovolaní odvolaciemu súdu vytkla aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, keď uviedla, že „odvolací súd v dôvodoch dovolaním napadnutého rozsudku len stručne v bode 16., 17. a 18. odôvodnenia odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zverení maloletého D. do osobnej starostlivosti otca. V uvedenej súvislosti poukázala na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež na to, že Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach vyslovil porušenie práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že vnútroštátne súdy sa vo svojich rozhodnutiach nevyrovnali s argumentami účastníkov konania. Tiež uviedla, že „odvolací súd si protirečí, keď na jednej strane zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch upravujúcich styk rodičov s deťmi a zároveň v bode 25. odôvodnenia konštatuje, že v rámci úpravy styku spája deti v maximálnej miere tak, ako to okolnosti umožňujú“. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutých výrokoch (III. a V.) zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie.