Rozhodnutie

Postup súdu pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia pojednávania, stanovuje § 156 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v týchto prípadoch súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je potrebné na vyhlásenie rozsudku osobitne predvolávať účastníkov konania.

Ak súd rozhoduje rozsudkom o veci samej, zásadne má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. V prípade, že z akéhokoľvek dôvodu opomenie rozhodnúť o celej prejednávanej veci, má možnosť tento nedostatok odstrániť formou dopĺňacieho rozsudku za podmienok uvedených v § 166 ods. 1 O.s.p. Zo samotnej podstaty tohto procesného inštitútu je zrejmé, že vydaním dopĺňacieho rozsudku zásadne nie je možné založiť prekážku rozsúdenej veci. Dopĺňacím rozsudkom totiž možno rozhodnúť len o tej časti predmetu konania, o ktorej súd v rozsudku vydanom v zmysle § 152 O.s.p. nerozhodol. Predmetom doplnenia teda nemôže byť to, o čom už bolo rozhodnuté. Ak tak súd napriek tomu urobí napr. tým, že dopĺňacím rozsudkom o veci samej znovu rozhodne a dotknutý účastník napadne riadne a včas podaným odvolaním len pôvodný rozsudok, treba mať za to, že odvolanie smeruje v merite veci aj proti dopĺňaciemu rozsudku. V takomto prípade by bolo totiž nelogické zotrvávať na požiadavke, aby dotknutý účastník podal odvolanie aj proti dopĺňaciemu rozsudku, ak rovnaký výrok už raz odvolaním napadol a jeho správnosť v odvolaní namieta. Išlo by o príliš formalistický prístup, ktorý by nezodpovedal požiadavke spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov dotknutého účastníka v občianskom súdnom konaní.

Postupom podľa § 224 CSP možno opraviť ktorúkoľvek časť rozhodnutia kedykoľvek, teda aj po právoplatnosti rozsudku. Účelom zakotvenia daného ustanovenia bolo napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd pri písomnom vyhotovovaní rozhodnutia. Obmedzením vo vyhotovení možnej opravy je skutočnosť, že súd takýmto spôsobom nemôže opraviť vecnú vadu žaloby ani taký nedostatok podania sporovej strany, ktorý spôsobuje nesprávnosť samotnej podstaty rozsudku. Keďže v danom spore nebola pochybnosť, kto je pasívne legitimovaný, nemožno daný nedostatok považovať za natoľko závažný, že by spôsobil nesprávnosť celého rozsudku.

Právo na prieskum európskeho platobného rozkazu v zmysle čl. 20 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 zo dňa 12. 12. 2006, ktorým sa zavádza konanie o európskom platobnom rozkaze, nezakladá skutočnosť, že požadovaná kópia návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu (čl. 12 ods. 2 tohto nariadenia) nebola vyhotovená v jazyku, ktorému žalovaný rozumie, alebo v jazyku prijímajúceho členského štátu a že žalovaný nebol oboznámený o práve odmietnuť či vrátiť doručovanú písomnosť. Európsky platobný rozkaz doručený žalovanému s takouto vadou sa nestane vykonateľným a lehota stanovená žalovanému na podanie odporu nezačne plynúť, dokým vada nebude zhojená tým, že žalovanému bude odovzdaný jednotný formulár uvedený v prílohe II nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 zo dňa 13. 11. 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností vo veciach občianskych a obchodných v členských štátoch.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ( II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ( II. ÚS 85/06 ). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Za zrejmú nesprávnosť v zmysle § 164 Občianskeho súdneho poriadku (teraz. § 224 CSP, pozn.) treba považovať rozpor medzi obsahom verejnomocenskej autoritatívnej vôle, ktorú súd svojím rozhodnutím v okamihu jeho vyhlásenia (vydania) prejaviť chcel a ktorej obsah je z dôvodov rozhodnutia bezpečne poznateľný, a obsahom samotného rozhodnutia ako prejavom tejto verejnomocenskej (autoritatívnej) vôle. Musí ísť o chybu súdu, nie účastníkov konania a súd preto nemôže postupom podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku odstraňovať nedostatky podaní účastníkov, ktoré zapríčinili nesprávnosť rozsudku.

1. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou ekvivalencie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá neumožňuje organizácii na ochranu spotrebiteľa vstúpiť ako vedľajší účastník na podporu spotrebiteľa do konania o vydanie platobného rozkazu týkajúceho sa individuálneho spotrebiteľa a podať odpor proti takémuto platobnému rozkazu, ak ho nenapadne uvedený spotrebiteľ, v prípade, ak uvedená právna úprava skutočne ukladá pre vedľajšie účastníctvo združení na ochranu spotrebiteľov v sporoch týkajúcich sa práva Únie menej výhodné podmienky, než sú tie, ktoré sa uplatňujú v prípade sporov týkajúcich sa výlučne vnútroštátneho práva, čo musí preveriť vnútroštátny súd. 2. Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd. 3. Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza ročnú percentuálnu mieru nákladov a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, a jednak neuvádza úrokovú sadzbu, takáto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je podmienka uvedenej zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle uvedeného ustanovenia.

Požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo žaloby vyplývalo, čoho sa žalobca domáha, neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal.

I. Aplikáciu ustanovenia § 164 OSP (v súčasnosti § 224 CSP - pozn. redakcie) nevylučuje okolnosť, že do súdneho rozhodnutia sa dostane chyba v písaní a počítaní ako aj iná zrejmá nesprávnosť v dôsledku chyby spôsobenej žalobcom v žalobe, ktorá zostane súdom aj účastníkmi počas konania nepovšimnutá. II. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu vykonať opravu aj bez návrhu, ak ide o chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, pričom môže tak urobiť aj po právoplatnosti opravovaného rozsudku. Úprava o oprave rozsudku sa použije primerane na uznesenie a zákon nijako nevylučuje ani vykonanie opravy u opravného uznesenia, t.j. situáciu, keď je potrebné, aby samotné opravné uznesenie (ak je s chybami v písaní a počítaní alebo s inými zrejmými nesprávnosťami) bolo opravené novým opravným uznesením.

Oznámením tretieho subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného v štádiu skráteného (rozkazného) konania, nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania. Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom.

Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta ústavy); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie), nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.). Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.

Ústavný súd doteraz stabilne judikoval – pozri I. ÚS 207/07, II. ÚS 116/07 či III. ÚS 228/06 alebo IV. ÚS 136/08 – že v podstate o vadu konania, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nejde, pokiaľ možno dôvodiť, že by výrok rozhodnutia bol rovnaký aj za situácie, keby ku vade konania vôbec nedošlo. Preto ani neodôvodnené rozhodnutie nadriadeného súdu o negatívnom kompetenčnom konflikte súdov prvého stupňa v otázke miestnej príslušnosti nemôže u rozumného účastníka vzbudzovať žiadnu významnú právnu otázku, ktorá by zostala neriešená, a o to viac ani ústavnoprávnu diskrepanciu, pretože aj bez odôvodnenia takéhoto uznesenia je prima facie zrejmé, z akého dôvodu bola ním založená miestna príslušnosť konkrétneho súdu.