Prípustnosť dovolania v prípade rozhodnutia zásadného právneho významu

Ustanoveniu § 238 ods. 3 O.s.p. nezodpovedá, pokiaľ odvolací súd pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil. Odvolací súd sa totiž sám musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí otázky, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlí, je takéto pripustenie dovolacej otázky na úkor presvedčivosti odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti rozhodnutia. V takom prípade možno tiež pripustenie dovolania považovať za náznak toho, že odvolací súd si nie je istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci a v rozpore s prieskumnou povahou dovolacieho konania očakáva, že príslušné právne závery vysloví dovolací súd.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2010, č. k. 3 Cdo 46/2010)

Z odôvodnenia:

Žalobkyňa sa v konaní domáhala ochrany osobnosti jej osobnostných práv, do ktorých žalovaný neoprávnene zasiahol ako vodič motorového vozidla, zavinením ktorého došlo k usmrteniu jej manžela J. J.. Na odôvodnenie žaloby uviedla, že usmrtením jej manžela, s ktorým dlhé roky žila v harmonickom a usporiadanom manželstve založenom na silných citových a sociálnych väzbách a vo fungujúcej rodine, bolo závažne zasiahnuté do jej osobného a rodinného života a práva na súkromie (§ 11 Občianskeho zákonníka). So zreteľom na všetky skutkovo a právne relevantné okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu a jeho negatívnym dôsledkom sa v rámci ochrany osobnosti domáhala náhrady nemajetkkovej ujmy v peniazoch (ustálenej neskôr) vo výške 1 000 000 Sk.

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo 4. júna 2008 č.k. 13 C 349/2004-163 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do 15 dní náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300 000 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. Vychádzal z toho, že 1. novembra 2002 v areáli firmy A. viedol žalovaný nákladné motorové vozidlo, pri manévrovaní s ktorým utrpel J. J. smrteľné poranenia, ktorým v ten istý deň podľahol. Trestným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3 T 110/2003 bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd prvého stupňa k názoru, že usmrtením J. J. došlo k neoprávnenému zásahu do chránených osobnostných práv žalobkyne. Násilnou smrťou tohto blízkeho človeka, životného druha, bola žalobkyni spôsobená neodstrániteľná ujma vo sfére osobného a rodinného života, citových a sociálnych väzieb, tragika ktorej sa negatívne prejavila aj na jej zhoršenom zdravotnom (najmä psychickom) stave. Vyslovil názor, že všeobecné osobnostné právo v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nepodlieha premlčaniu, „nárok na majetkovú ujmu – škodu ako nárok majetkovej povahy podlieha premlčaniu". Poznamenal tiež, že „pri práve na zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty ako nároku vyplývajúceho z náhrady škody súd skúmal naplnenie podmienok premlčania tohto práva v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ako poškodená sa o škode dozvedela dňom úmrtia svojho manžela, teda 1. novembra 2002, a o tom, kto za ňu zodpovedá, sa dozvedela okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku sp. zn. 3 T 110/2003, teda dňom 1. novembra 2005. Žaloba žalobkyne bola na tunajší súd podaná 2. novembra 2004. Aj v prípade, kedy by začala plynúť dvojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody 1. novembra 2002, teda dňom škodovej udalosti, táto by skončila dňom 2. novembra 2004 podľa pravidiel počítania času vzhľadom na to, že 1. november je deň pracovného pokoja". Pri rozhodovaní vzal na zreteľ aj mieru spoluzavinenia J. J. na jeho smrteľnom úraze, a tiež sociálne pomery žalovaného, lebo „bolo by kontraproduktívnym jeho zaviazanie na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú by nemohol zaplatiť". Dodal, že „nejde o nárok zo zodpovednosti za škodu, kedy by bolo dôvodným zisťovať otázku spoluzavinenia na vzniku spôsobenej škody". So zreteľom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do osobnostných práv, a tiež s prihliadnutím na jeho dôsledky, považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300 000 Sk; vo zvyšku neopodstatnenú žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na § 142 ods. 3 a § 151 O.s.p. Tento rozsudok napadli odvolaním obaja účastníci.