Predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním

Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 12/2010)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Nitra rozsudkom z 25. januára 2006 č.k. 14 C 78/2000-283 určil, že do dedičstva po Ľ. Š., ktorý zomrel 11. novembra 1969, patrí polovica nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v katastrálnom území N. a je označená v geometrickom pláne č. X. z 31. júla 2004 ako novovytvorená parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m2. Zároveň určil, že druhá polovica uvedenej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po H. Š., ktorá zomrela 10. decembra 1977. Rozhodol tiež o trovách konania. Výrok vo veci samej odôvodnil tým, že právni predchodcovia žalobcov 1/ a 2/ Ľ. Š. a manželka H. Š. nadobudli vlastnícke právo k uvedenej parcele právnym titulom vydržania. Vychádzal z toho, že manželom A. M. a J. M. bol v rámci prvej pozemkovej reformy po skonfiškovaní majetku pôvodného vlastníka A. M. pridelený na základe prídelovej listiny Štátneho pozemkového úradu v Prahe z 15. augusta 1925 pozemok v katastrálnom území N. vedený ako parcela č. X. – roľa o výmere X. m2, za ktorý zaplatili prídelovú cenu. Pridelený pozemok A. M. a J. M. užívali až do roku 1943, kedy s Ľ. Š. a H. Š. uzavreli (5. apríla 1943) kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli okrem uvedenej parcely aj iné nehnuteľnosti. Na základe tejto kúpnej zmluvy bolo zapísané vlastníctvo Ľ. Š. a manželky H. Š. do pozemkovej knihy, avšak okrem spornej parcely. Ľ. Š. a manželka H. Š. predmetnú parcelu užívali až do roku 1951, kedy vstúpili do družstva a odovzdali ju do užívania JRD K.. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v uzatvorení kúpnej zmluvy z roku 1943 treba vidieť skutočnosť, z ktorej Ľ. Š. a manželka H. Š. vyvodzovali ich vnútorné presvedčenie, že sa stali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Vydržacia doba im v zmysle Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. začala plynúť 5. apríla 1943 a uplynula 31. decembra 1960 a nebola ničím prerušená, ani užívaním pozemku JRD. Rovnako skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť bola v roku 1957 zapísaná v pozemkovej knihe ako vlastníctvo štátu nenarušila držbu právnych predchodcov žalobcov, lebo v konaní nebolo preukázané, že by sa o tejto skutočnosti (nadobudnutí vlastníctva štátom) vôbec dozvedeli. Žalobcovia 1/ a 2/ preukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), keďže v prípade vyhovenia ich žalobe môže byť predmetná nehnuteľnosť prejednaná ako dedičstvo po ich právnych predchodcoch. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Nitre rozsudkom z 20. februára 2007 sp. zn. 7 Co 91/2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení uviedol, že po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, lebo súd prvého stupňa síce správne zistil skutkový stav, ale vec po právnej stránke neposúdil správne. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že i keď právni predchodcovia žalobcov 1/, 2/ (Ľ. Š. a H. Š.) užívali spornú parcelu od roku 1943, nenadobudli jej vlastníctvo právnym titulom vydržania v zmysle zákona č. 141/1950 Zb., lebo nesplnili podmienky vydržania (predovšetkým pokiaľ ide o ich dobromyseľnú a nepretržitú desaťročnú vydržaciu dobu). Ľ. Š. a H. Š. od roku 1943 (kedy bol povolený zápis do pozemkovej knihy len vo vzťahu k iným nehnuteľnostiam, nie však vo vzťahu k spornej parcele) mali vedomosť, že nie sú vlastníkmi spornej parcely, a preto nemohli byť dobromyseľní v tom, že im vlastnícky patrí. Dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov 1/ a 2/ bola narušená touto objektívnou skutočnosťou, ktorá v nich musela objektívne vyvolať pochybnosti o ich vlastníckom práve.