Dobromyseľnosť a požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva

Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

Ak sa kupujúci ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31.12.1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2010, sp. zn. 4 Cdo 283/2009)

Z odôvodnenia:

Žalobou podanou na Okresnom súde Žilina 7.4.2003 (po pripustení jej rozšírenia v priebehu konania) sa žalobcovia domáhali voči žalovaným určenia, že do dedičstva po poručiteľovi J. K. (ďalej len „poručiteľ"), zomrelému X., patria pozemky v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľa a žalobkyne 1/, zapísané v katastri nehnuteľností pre kat. úz. S. na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m2 a na liste vlastníctva č.. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m2 (ďalej len „pozemky"). V žalobe uviedli, že pozemky, tvoriace v prírode jeden celok, nadobudli poručiteľ J. K. (právny predchodca žalobcov) s manželkou (žalobkyňou 1/) na základe kúpnej zmluvy uzavretej v písomnej forme dňa 29.7.1971 s J. H., ktorou im menovaný odpredal reálne oddelenú časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. X. zapísanej v pozemkovej knihe pre kat. úz. S. vo vložke č. X. ako roľa N.. Od uzavretia kúpnej zmluvy užívali pozemky dobromyseľne a nerušene ako vlastné a vydržaním ku dňu účinnosti novely Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb.), vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb., t. j. k 1.1.1992, nadobudli k nim vlastnícke právo.