Charakter lehoty na podanie žaloby prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome

Lehota podľa ustanovenia § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorá z časového hľadiska limituje prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome podať žalobu na súd do 30 dní od oznámenia výsledku hlasovania, má pre jeho uplatnenie vždy hmotnoprávnu povahu. To znamená, že najneskôr v posledný deň lehoty musí byť už žaloba podaná na súde, pričom nestačí len jej odoslanie na poštovú prepravu v posledný deň lehoty.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 07. 2021, sp. zn. 4Cdo/130/2021, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 11. novembra 2019 č. k. 9 C 16/2019-37 v spojení s opravným uznesenímz 23. marca 2021 č. k. 9 C 16/2019-164, zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie založil na právnom posúdení podľa ustanovení § 9 ods. 8, § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu 15. apríla 2019 domáhal určenia neplatnosti hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na ul. X., ktoré sa konalo v dňoch 6. a 7. marca 2019 z dôvodu nespokojnosti žalobcu s výsledkom hlasovania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v dňoch 6. a 7. marca 2019 sa uskutočnilo hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na ul. X.. V.. O. XX - XX. Mal za nepochybné, že žalobca sa preukázateľne 11. marca 2019 dozvedel o výsledku hlasovania, pričom žalobu podal na poštovú prepravu 9. apríla 2019, ktorá došla na súd 15. apríla 2019, t. j. po márnom uplynutí zákonnej lehoty. Vzhľadom na nižšie uvedený právny názor z dôvodu zániku práva žalobcu, považoval súd prvej inštancie akékoľvek ďalšie dokazovanie za nadbytočné a dôkazné návrhy žalobcu zamietol. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 14a ods. 8 veta prvá zákona č. 182/1993 Z.z. Vyslovil názor, že ak sa žalobca o výsledku hlasovania preukázateľne dozvedel 11. marca 2019, žalobu bolo potrebné doručiť na súd najneskôr 10. apríla 2019 (streda). Pretože žaloba bola doručená až 15. apríla 2019, bola podaná oneskorene a z tohto dôvod súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 25. augusta 2020 sp. zn. 3 Co 18/2020 v spojení s opravným uznesením z 5. mája 2021 sp. zn. 3 Co 18/2020, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil a žalovanému priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení skonštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočnosti prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu poukázal na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. V priebehu odvolacieho konania žalobca nepredložil žiaden dôvodný argument, ktorý by bol spôsobilý priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie. K zistenému skutkovému stavu odvolací súd zrekapituloval, že žalobca sa 6. marca 2019 zúčastnil schôdze, na ktorej prebehlo hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na ul. X.. V.. O. XX - XX ohľadom otázky schválenia spôsobu zabezpečenia finančných prostriedkov prostredníctvom úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Dňa 11. marca 2019 sa žalobca vo vstupnej časti bytového domu oboznámil s výsledkom hlasovania. V súdenej veci žalobca predložil „Výsledok z písomného hlasovania zo dňa 6. - 7. marca 2019“ (č. l. 12), z ktorého vyplýva, že hlasovanie bolo prijaté a za hlasovalo 71,25 % vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Žalobca sám potvrdil, že sa o výsledku hlasovania dozvedel 11. marca 2019, žalobu podal na poštovú prepravu 9. apríla 2019 a táto došla na súd 15. apríla 2019. Odvolací súd potom z hľadiska meritórneho posúdenia sporu mal za zrejmé, že vzhľadom na hmotnoprávny charakter lehoty na podanie žaloby na súd, súd prvej inštancie správne uzavrel, že je rozhodujúce, kedy došla žaloba na súd a nie kedy bola odoslaná na poštovú prepravu. Zdôraznil, že ak sa žalobca o výsledku hlasovania dozvedel 11. marca 2019, v zmysle ustanovenia § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. bolo potrebné žalobu doručiť na súd do 30 dní od hlasovania, t. j. do 10. apríla 2019 (streda) a dodal, že ak žalobca žalobu doručil na súd až 15. apríla 2019, stalo sa tak po uplynutí zákonnej lehoty. Odvolací súd na uvedenom základe považoval za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca uplatnil svoje právo po uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 14a ods. 8 veta prvá zákona č. 182/1993 Z.z. Odvolací súd pre úplnosť upriamil pozornosť na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 3. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 230/2012, podľa ktorého: „Krajský súd sa tiež stotožnil s právnym názorom okresného súdu o hmotnoprávnej povahe 3-mesačnej lehoty ustanovenej v § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov. Pri hodnotení toho, či sťažovatelia uplatnili svoje právo na vyhlásenie zápisnice zo schôdze konanej 29. júna 2009 za neplatnú, vychádzal zo zistenia, že návrh podali sťažovatelia na poštovú prepravu 28. septembra 2009, a tiež zo zistenia, že návrh došiel na okresný súd 30. septembra 2009. Pre záver o zachovaní lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov je rozhodujúce, kedy došiel návrh na súd, čo v tomto prípade je 30. september 2009, preto dospel k záveru, že sťažovatelia uplatnili svoje právo po uplynutí prekluzívnej 3- mesačnej lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov. Z tohto dôvodu nemohol krajský súd a ani okresný súd preskúmať námietky sťažovateľov týkajúcich sa zvolávania schôdze a samotného hlasovania na schôdzi vlastníkov bytov. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení zákona o vlastníctve bytov a Občianskeho zákonníka.“ O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.