Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa musí týkať všetkého majetku existujúceho ku dňu jeho zániku. Pokiaľ došlo medzi rozvedenými manželmi k čiastkovej dohode vyporiadaní majetku, túto bez ďalšieho nemožno s poukazom na princíp zmluvnej autonómie považovať za neprípustnú. Hodnoty, ktoré boli čiastkovou dohodou platne vyporiadané neprichádza do úvahy, pri nadväzujúcom ďalšom vyporiadaní znovu vyporiadavať, ani preskúmavať správnosť ustanovení dohody o rozdelení časti spoločného majetku, prípadne spoločných záväzkov, či správnosť ustanovenia o vyrovnaní podielov v rámci tohto čiastočného vyporiadania. Vo vzťahu k predchádzajúcej čiastočnej dohode o vyporiadaní však treba neskôr prihliadať na to, ako boli v dohode premietnuté zásady vyplývajúce z § 150 OZ tak, aby kritériá uvedené v tomto ustanovení neboli neodôvodnene použité nejednotne.

I. Súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo ako hodnotový činiteľ. Pre hľadanie práva je vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické, čo však nezbavuje súdy z povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie sporu. II. V ustanovení § 143 OZ sú v závislosti od povahy nadobúdacieho úkonu určené veci, ktoré sú vyňaté z bezpodielového spoluvlastníctva napriek tomu, že boli nadobudnuté za trvania manželstva. Sú nimi veci získané darom, dedením a vydaním v rámci predpisov o reštitúcii majetku len jednému z manželov. Ak jeden z manželov nadobudol do svojho vlastníctva majetok s povinnosťou vyplatiť dedičské podiely iných dedičov a tieto podiely boli za trvania manželstva zaplatené zo spoločných prostriedkov oboch manželov, predstavujú takto vyplatené podiely náklady vynaložené zo spoločného majetku na majetok jedného z manželov.

Súčasná platná právna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov, a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad nedobrovoľného splnenia samostatného záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetku patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý manžel ideálny podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre uspokojenie veriteľa. Ak právna úprava vo svojej podstate je neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať len preto, že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutá v § 143 a nasl. Obč. zákonníka z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov. Zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia ustanovenia § 145 OZ je v tomto prípade vylúčená.

I. Na rozdiel od vecí, treba hodnotu členského podielu v bytovom družstve v rámci vyporiadania BSM zisťovať v čase zániku spoločného nájmu družstevného bytu a spoločného členstva rozvedených manželov v družstve a nie v čase vyporiadania BSM. II. Určenie hodnoty členského podielu formou jeho zostatkovej hodnoty nie je v súlade so zásadou spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami sporu.

Je ústavne akceptovateľný právny záver, že dohode o vyporiadaní BSM schválenej súdnym zmierom, možno úspešne odporovať, nakoľko sa táto dohoda považuje za hmotnoprávny úkon a navyše ide o dvojstranný právny úkon.

Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať právny názor, podľa ktorého pri oceňovaní vecí patriacich do vyporiadavaného BSM sa vychádza zo stavu vecí ku dňu zániku BSM, avšak z ceny v čase, kedy dochádza k vyporiadaniu. Ak súd pri určovaní ceny vychádzal z takmer trojročného znaleckého posudku, odklonil sa od vyššie uvedeného právneho názoru, podľa ktorého bol povinný vychádzať z ceny nehnuteľnosti s príslušenstvom v čase vyporiadania BSM.

Ak jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným zo spoločných prostriedkov, stáva sa tento obchodný podiel súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Ak si jeden z manželov požičiava od inej osoby peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník, je zo zmluvy v pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel. Samotný záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi. Uznanie dlhu zo zmluvy o pôžičke, ktorej účastníkom bol iba jeden z manželov vyvolalo účinky iba voči jeho osobe. Rozhodnutie o vyporiadaní BSM má zásadne účinky len medzi bývalými manželmi a nie je možné ním zasiahnuť do práv tretích osôb, hlavne veriteľa.

K zúženiu zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva nesmie dôjsť do takej miery, že by bezpodielové spoluvlastníctvo prestalo vôbec existovať. Inak povedané, inštitút zúženia rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva upravený v ustanovení § 143a Občianskeho zákonníka neumožňuje, aby dojednanie podľa jeho znenia nepredstavovalo zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva, ale de facto upravovalo jeho zánik, a to ani s prihliadnutím na prípadnú zhodu vôle manželov, teda v občianskoprávnych vzťahoch na inak akceptovanú zásadu zmluvnej voľnosti (autonómiu vôle).

V prípade návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov ide o tzv. iudicium duplex, teda konanie, v ktorom majú jeho účastníci zároveň postavenie navrhovateľa i odporcu. Podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa uplatňuje aj právo sťažovateľa na vyporiadanie tohto bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom. Z postavenia účastníkov, ktorí sú jeden aj druhý zároveň navrhovateľom a odporcom, zároveň vyplýva aj to, že jeden bez druhého nemôže sám disponovať návrhom. Podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vzniká druhému účastníkovi v prípade podania (ďalšieho) návrhu na vyporiadananie tohto bezpodielového spoluvlastníctva manželov prekážka litispendencie. Zastavením konania o návrhu na vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov sa postavenie jednej strany v skôr začatom konaní o vyporiadanie toho istého bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemení (nezhoršuje). Táto strana má možnosť robiť návrhy týkajúce sa rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v konaní, v ktorom sa rozhoduje o návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podanom druhým účastníkom

Základným pravidlom pri určení sadzby súdneho poplatku podľa § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a výpisu z registra trestov v znení neskorších predpisov (ZSP) je totožnosť sadzieb v prvostupňovom i v odvolacom konaní. Logickým a systematickým výkladom treba dospieť k tomu, že toto pravidlo sa musí uplatniť aj v prípade spoplatňovania odvolacieho konania o vyporiadaní BSM takou istou sadzbou súdneho poplatku ako prvostupňové konanie. Totiž odvolanie je z hľadiska úpravy procesného práva návrhom na začatie odvolacieho konania, a preto nie je nijaký dôvod, aby odvolateľa (navrhovateľa) mala zaťažovať takzvaná konečná poplatková povinnosť podľa sadzobníka položky 6 písm. b) ZSP za vyporiadanie BSM, ktoré sa práve odvolaním spochybňuje. Odvolateľa nemožno zaťažovať poplatkovou povinnosťou za vyporiadanie BSM už raz uloženou odvolaním napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu, t. j. duplicitne.

Z povahy rozhodnutia o vyporiadaní BSM vyplýva, že odvolací súd musí pri zmene odvolaním napadnutého rozhodnutia vec preskúmať v celom rozsahu a v celom rozsahu o nej aj rozhodnúť. Na časový odstup medzi zistením skutkových okolností významných pre určenie hodnoty členského podielu a súdnym rozhodnutím (osobitne v čase rozkolísaných trhových cien) nemožno nevziať zreteľ, lebo má nespochybniteľný dopad na určenie jednej zo základných hodnotových veličín, od ktorých sa odvíjajú ďalšie výpočty.