Prezumpcia ústavnej konformity kritiky verejnej záležitosti, informácie difamujúceho charakteru

Základné právo na slobodný prejav treba považovať za konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky.

Vecou verejnou sú všetky agendy štátnych inštitúcií, ako aj činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t. j. napríklad činnosť politikov miestnych aj celoštátnych, úradníkov, sudcov, advokátov, prípadne kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je však aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti, resp. verejná činnosť jednotlivých osôb môžu byť verejne posudzované. Pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej verejne pôsobiacimi osobami platí z ústavného hľadiska prezumpcia, že ide o kritiku ústavne konformnú. Ide o výraz demokratického princípu, o výraz participácie členov občianskej spoločnosti na veciach verejných.

Pritom prezumpciou ústavnej konformity je chránený len hodnotiaci úsudok, nie tvrdenia faktov, ktoré v miere, v ktorej slúžili za základ kritiky, musí naopak dôkazne preukazovať samotný kritik.

Ak chce ktokoľvek zverejniť o inej osobe informácie difamačného charakteru, nemožno jeho správanie považovať za rozumné či legitímne, pokiaľ nepreukáže, že mal rozumné dôvody pre spoliehanie sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej pokiaľ preukáže, že podnikol riadne dostupné kroky k overeniu pravdivosti takejto informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie informácie prístupné, a napokon, pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá.

Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné aj vtedy, pokiaľ si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť dotazom osoby, ktorej sa informácie týka a nezverejní aj jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam, kde to zjavne nebolo treba.