Všeobecne k záväzkom

Obchodník v rámci podnikania celkom nesie podnikateľské riziko a nemôže sa odvolávať na to, že určitý záväzok prevzal v tiesni a za nevýhodných podmienok a že nemá možnosť zmluvu, ktorú uzavrel v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok so spätným účinkom anulovať. Predpokladá sa, že bude vo vzťahoch s inými podnikateľmi presadzovať svoj záujem, využívať možnosti, ktoré mu právna úprava poskytuje a usilovať sa o dosiahnutie najvyššieho možného zisku a zlepšenie svojej pozície na trhu. Na druhej strane obchodník nesmie prekročiť medze, ktoré vyplývajú zo zásad poctivého obchodného styku pri presadzovaní svojich záujmov, nesmie zneužívať práv, ktoré mu podľa zákona vznikli. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov.

Ak možno obchodné zvyklosti vymedziť ako ustálenú obchodnú prax, neznamená to ešte, že každé zaužívané pravidlo správania účastníkov obchodných vzťahov musí predstavovať obchodnú zvyklosť. Nebude tomu tak najmä v prípadoch opakovaného porušovania práv a povinnosti (či už subjektívnych alebo objektívnych), nakoľko je pojmovo vylúčené, aby pravidlo správania, ktoré je v rozpore so zákonom či zmluvnou úpravou, bolo spôsobilé nadobudnúť formu obchodnej zvyklosti. Porušovanie povinnosti splniť včas a riadne záväzok, aj keby išlo o jav dlhotrvajúci a rozšírený v celom odvetví, nemožno považovať za obchodnú zvyklosť. Skutočnosť, že príčinou omeškaných platieb je platobná neschopnosť dlžníkov, či už spôsobená čímkoľvek, nemôže na tomto závere nič zmeniť.

Ak býva v judikatúre zdôrazňované, že porušenie zásad poctivého obchodného styku pri uplatnení nároku na úrok z omeškania je treba skúmať vo väzbe na konkrétne okolnosti, na zásadu riadneho a včasného plnenia záväzkov, a že rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi je treba posudzovať v každom prípade individuálne, s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam konania účastníkov v príslušnom období a k ich vtedajšiemu postaveniu, je samozrejme takáto úvaha potiaľ správna, pokým samotná výška týchto úrokov nemá skôr než motivačný charakter práve charakter šikanózny. Čiastka, ktorú je povinný platiť subjekt, ktorý sa dostane do omeškania, ktorá zodpovedá ročnému úroku 182%, je už očividne za hranicou, ktorú možno považovať za adekvátnu podstate a zmyslu inštitútu úroku z omeškania.

Z princípu zmluvnej autonómie a z analogického použitia ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pokiaľ medzi účastníkmi pred začatím konania nie je dojednaná dohoda nielen ohľadom doby splatnosti, ale tiež aj platobného miesta alebo spôsobu platby, majú tieto, resp. obdobné informácie veriteľa obsiahnuté v žalobe, ktorou veriteľ súčasné dlžníka požiadal o splnenie záväzku v zmysle § 340 ods. 2 Obch. zák., hmotnoprávny charakter a sú pre dlžníka (žalovaného) určujúce. Preto tiež pokiaľ dlžník svoj záväzok splní podľa veriteľových pokynov obsiahnutých v žalobe, ktorej naviac bolo súdom ako autoritou štátu vyhovené, nemožno následne takto vzniknutú voľnú autonómiu účastníkov konania neproporcionálne narúšať súdnou cestou s odkazom na dispozitívnu právnu úpravu obsiahnutú v obchodnom zákonníku, aj napriek tomu, že podľa hmotného práva stricto sensu k uzavretiu dohody ohľadne platobných podmienok medzi účastníkmi nedošlo.

Ako podnikateľ, tak aj spotrebiteľ musia mať adekvátnu možnosť sa s obsahom obchodných podmienok oboznámiť, to však neznamená, že tak skutočne urobia. Ak keď je spotrebiteľom priznaná vyššia právna ochrana pre ich fakticky slabšie postavenie, nedochádza tým k úplnému potlačeniu starorímskej zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým). Obchodné podmienky, na ktoré v zmysle § 273 ods. 1 OBZ zmluva odkazuje a ktoré sú k nej pripojené alebo sú zmluvným stranám známe, nemusia byť samostatne podpisované účastníkmi zmluvného vzťahu. V pochybnostiach však musí ten, kto sa ich dovoláva, preukázať, že boli k zmluve pripojené alebo že boli druhej strane známe. (rozsudek Vrchního soudu v Praze ze dne 24. 2. 1998, sp. zn. 5 Cmo 318/97, publikováno v soudních rozhledech 10/1998, str. 259). Ak tento výklad platí pre obchodnoprávne vzťahy, ktoré vo všeobecnosti vykazujú vyššiu mieru dispozitívnosti, tým skôr musia platiť aj pre spotrebiteľské vzťahy. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nespráva sa v právnom vzťahu poctivo a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (listiny, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Výnimku predstavujú špecifické prípady, kedy sa z povahy veci uplatňuje špecifický režim (zmluva o preprave osôb a pod.)

Len zo skutočnosti, že dodatok ku zmluve nebol očíslovaný, hoci si strany číslovanie dodatkov dohodli, nemožno vyvodzovať neplatnosť takéhoto dodatku.