Sobota, 13. apríl 2024 | meniny má Aleš , zajtra Justína
Deň nespravodlivo stíhaných
Predplatné
Sobota, 13. apríl 2024 | meniny má Aleš , zajtra Justína
Deň nespravodlivo stíhaných
TlačPoštaZväčšiZmenši

Zákonnosť dôkazov v trestnom konaní

Veronika Kojšová • 3.8. 2022, 11:37

Úvod

Otázka rešpektovania zákonnosti, resp. vyvolávania stavu nezákonnosti predstavuje otázku, ktorá vykazuje značnú aktuálnosť a pútavosť, a to de facto vo všetkých oblastiach právneho poriadku Slovenskej republiky. Osobitnú pozornosť však predmetná otázka vyvoláva vo sfére práva trestného. V trestnoprávnej teórii, ako aj v aplikačnej praxi sa veľmi často môžeme stretnúť s problémom v podobe posudzovania toho, či daný dôkaz je zákonný alebo či, práve naopak, možno v jeho súvislosti hovoriť o potrebe vylúčenia z trestného konania. V nadväznosti na uvedené považujeme za potrebné venovať sa v nasledujúcich riadkoch článku zodpovedaniu otázky: Kedy je získaný dôkaz zákonný a kedy nie?

1. Dôkazy a dôkazné prostriedky

Hneď na úvod je potrebné pristúpiť k rozlíšeniu dvoch pojmov, ktoré sú pre nami skúmanú problematiku nosné. K definovaniu a rozlíšeniu predmetných pojmov pristupuje aj samotný Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach. Prvým z dvojice spomínaných pojmov je pojem dôkaz, ktorým sa rozumie priamy poznatok, ktorý bol získaný z dôkazného prostriedku pri dokazovaní. Podľa § 119 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. Z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“): „Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.“[1] Dôkazom je teda všetko, čo môže slúžiť na objasnenie veci. Sú to fakty, skutočnosti a znalosti, ktoré sa získavajú z dôkazných prostriedkov. Z uvedeného vyplýva, že pojem dôkaz je priamo previazaný s druhým, pre analyzovanú tematiku kľúčovým termínom, a to s pojmom dôkazný prostriedok. Dôkazným prostriedkom sú prostriedky, z ktorých môžeme získať dôkazy. Sú to prostriedky, ktoré využívajú orgány činné v trestnom konaní a súd pri poznávaní skutočností, ktorésúpredmetom dôkazu. Ako príklad možno uviesť svedeckú výpoveď, kde úkon v podobe výsluchu svedka predstavuje dôkazný prostriedok, pričom dôkazom potom bude obsah výpovede svedka.

2. Dokazovanie

Predtým, ako pristúpime k samotnému riešeniu otázky zákonnosti, resp. nezákonnosti dôkazov, je nevyhnutne potrebné pristúpiť k definičnému vymedzeniu ďalšieho zásadného pojmu, a to pojmu dokazovanie. Dokazovanie v trestnom konaní je zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorého úlohou je poznanie všetkých podstatných skutočností dôležitých pre ďalší postup konania a v konečnej fáze aj pre rozhodnutie.[2] Dokazovanie teda umožňuje získať relevantné informácie, ktoré sú dôležité pre posúdenie skutkového deja, ktorý sa odohral v minulosti. Dokazovanie možno tiež charakterizovať ako poznávací proces, v ktorom sa uplatňujú určité špecifické zásady:

  • dôkazy sa nesmú získať spôsobom, ktorý by bol v rozpore s Trestným poriadkom,
  • dôkazy nemôžu byť získané násilím, hrozbou či už psychického alebo fyzického násilia a ani donútením,
  • dôkaz, ktorý by sa získal donútením, nesmie byť použitý v konaní (platí, že tento dôkaz je absolútne neúčinný) – je možné ho použiť len proti tej osobe, ktorá takúto hrozbu či donútenie použila,
  • dôkazy môžu obstarávať aj strany na svoje vlastné náklady,
  • nik nemusí usvedčovať sám seba – obvinený nemusí vypovedať a nesmie byť nútený vo svojej vypovedať ako svedok.[3]

3. K otázke (ne)zákonnosti dôkazov

V nadväznosti na vyššie uskutočnené vymedzenie základných poznatkov súvisiacich s problematikou dokazovania v trestnom konaní, bude predmetom nasledujúcej časti článku už analýza konkrétnejšej zásady zákonnosti a zákonnosti dôkazov získaných v trestnom konaní. Základné zásady ako také je pritom možné definovať ako základné právne idey, ktoré sú základom trestného konania a ich úlohou je okrem iného garantovať a určovať základné práva a povinnosti subjektov trestného konania. V tejto súvislosti je potrebné poukázať najmä na ustanovenie § 2 ods. 12 TP, ktorý upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Aplikáciou tejto zásady orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi sa zabezpečuje náležité zistenie skutkového stavu veci tak, aby boli v každej jednotlivej trestnej veci vzaté do úvahy osobitosti každého prípadu, a zároveň sa ňou snaží predísť šablónovitému či mechanickému postupu pri hodnotení dôkazov. Obsahom tejto zásady je aj ustanovenie o tom, že orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom. Táto zásada sa uplatňuje vo všetkých štádiách trestného konania a vzťahuje sa nielen na súd, ale aj na orgány činné v trestnom konaní. V súvislosti s uvedenou zásadou je dôležité poznamenať, že v právnej teórii sa možno stretnúť s dvomi, pre skúmanú tematiku zásadnými, pojmami a to zákonnosť dôkazu a prípustnosť dôkazu. Častokrát sa prípustnosť označuje aj ako zákonnosť. Mathern používa obidva termíny, avšak nestotožňuje ich, pričom však súhlasí, že nezákonný dôkaz je súčasne neprípustný.[4] V tomto smere sa však môžem stotožniť s názorom Šimovčeka, že „neprípustnosť je považovaná za širší pojem, ktorý zahŕňa nielen neprípustnosť vyplývajúcu z nezákonného dôkazu, ale i neprípustnosť danú prameňom dôkazu a neprípustnosť z formálneho dôvodu časovej preklúzie predloženia dôkazov procesnými stranami na súd.“[5] Podľa Špocha je zákonnosť to, čo normotvorca predpokladá ako postup vedúci k objektívnemu zaisteniu skutočnosti.[6]

  1. nezákonnosť (vadu) je možné odstrániť (je odstrániteľná), a
  2. nezákonnosť musí byť následne aj reálne odstránená.

Záver



Obsah ZDARMA pre prihlásených používateľov

Tento text je dostupný pre všetkých prihlásených užívateľov portálu Najprávo.sk.

Získajte ešte viac benefitov a prístup k prémiovému obsahu objednaním predplatného.

Zaregistrovať sa

Už som prihlásený, zobraziť článok v sekcii premium
Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1510

Nový príspevok

Nové v judikatúre

Hľadať všade
PoUtStŠtPiSoNe
: