Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal už v poradí piatu tohtoročnú Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Po občianskoprávnej zbierke rozhodnutí, trestnoprávnom výbere a dvoch výberoch rozhodnutí správneho kolégia je to v poradí tretí výber vo veciach správnych.
Pozrite si právne vety publikovaných rozhodnutí. V závere prehľadu nájdete link na zbierku v plnom znení.
Stanovisko vo veciach správnych
61. Garančné poistenie, zjednotenie výkladu § 103 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov - I. Rozsah uspokojenia nárokov zamestnancov z garančného poistenia upravuje zákon o sociálnom poistení v § 103 ods.2, podľa ktorého dávka garančného poistenia sa poskytne najviac v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa.
II. Pokiaľ zákon o sociálnom poistení stanovuje, že dávka garančného poistenia sa poskytne najviac v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, potom pod uvedeným obdobím posledných 18 mesiacov treba rozumieť obdobie 18 mesiacov bezprostredne predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo bezprostredne predchádzajúcich dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa.
(Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2015, sp.zn. Snj 73/2014) .4
Rozhodnutia vo veciach správnych
62. Dôvod na zrušenie letiska - Ak si prevádzkovateľ letiska nesplnil svoju povinnosť spočívajúcu vo vyplatení odplaty na obmedzenie vlastníckeho práva, táto skutočnosť nepredstavuje dôvod na zrušenie letiska. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2014, sp. zn. 8 Sžo 60/2013)
63. Reštrukturalizačný plán a penále - Ak na základe reštrukturalizačného plánu, potvrdeného súdom, došlo podľa § 155 ods. 3 vety prvej zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov k zmene výšky a lehoty splatnosti v ňom uvedených pohľadávok Sociálnej poisťovne, potom pred uplynutím zmenenej lehoty splatnosti nemožno predpísať penále podľa § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2014, sp. zn. 9 Sžso 10/2013)
64. Telenákup - Telenákupom, ktorý je jednou z foriem mediálnej komerčnej komunikácie, je i program alebo jeho časť, v ktorých prevádzkovateľ vysielania ponúka divákom možnosť zúčastniť sa audiotextovej hry o cenu, ktorou je finančná výhra.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. mája 2014, sp. zn. 3 Sž/22/2013)
65. Európsky zbrojný pas
I. Sloboda pohybu a pobytu každého občana Únie na území členských štátov je právom zaručeným v článku 20 ods. 2 prvým pododsekom písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a teda právom, ktoré, ako vyplýva z článku 20 ods. 2 druhého pododseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie, sa uplatňuje v súlade s podmienkami a obmedzeniami vymedzenými v Zmluvách a prostredníctvom opatrení prijatých na ich vykonanie, a teda aj Smernicou Rady č. 91/477/EHS z 18.06.1991 o kontrole získavania a vlastnenia zbraní v znení Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/51/ES z 21.05.2008.
II. Jedným z cieľov Smernice č. 91/477/EHS je v podstate zakázať cezhraničný pohyb strelných zbraní v rámci Únie, ktoré nie sú určené na poľovnícku činnosť alebo športovú streľbu, s výnimkou prípadov, v ktorých tento pohyb zbraní členské štáty povolia v súlade s postupmi stanovenými v článku 11 a článku 12 ods. 1 uvedenej smernice.
III. Smernicu č. 91/477/EHS je potom nutné vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, a to zákonu č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý povoľuje vydať európsky zbrojný pas len držiteľom strelných zbraní na účely poľovníckej činnosti alebo športovej streľby.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2015, sp. zn. 1 Sžd 40/2011)
66. Zásada materiálnej pravdy a rozloženie dôkazného bremena v konaní o udelenie azylu
I. Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.
II. Špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré je vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. januára 2015, sp. zn. 1 Sža 48/2014)
67. Nevyhovujúce a zdravie ohrozujúce potraviny - Zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov stanovuje príslušným prevádzkovateľom všeobecnú povinnosť, ktorej podstatou je, aby sa potraviny, ktoré nevyhovujú požiadavkám na akosť, vôbec nedostali na trh, t. j. vôbec vylúčiť možnosť zo strany spotrebiteľov nakúpiť takéto nevyhovujúce a zdravie ohrozujúce potraviny. Viazať túto povinnosť až na zistenie kontrolných orgánov by celkom stratilo svoj zmysel, pretože do prípadnej štátnej kontroly a jej záverov by takéto nevyhovujúce potraviny boli stále na trhu a je úlohou a povinnosťou prevádzkovateľa takéhoto podniku, aby v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonal také kontrolné mechanizmy, ktorými zabezpečí, aby potraviny, ktoré nezodpovedajú požiadavkám na akosť, neboli vôbec uvádzané do ďalšieho obehu a nedostali sa vôbec k spotrebiteľovi.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2013, sp. zn. 2 Sžo 31/2012)
68. Očkovanie maloletých detí - Pokiaľ zákonný zástupca maloletého dieťaťa odmietne dať zaočkovať svoje maloleté dieťa, môže sa dopustiť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov priestupku, za ktorý mu správny orgán môže uložiť finančnú sankciu – pokutu.
Právo na rešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nemožno považovať za právo absolútne, a preto zásah do tohto práva automaticky neznamená aj jeho porušenie.
Povinné očkovanie ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť síce predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak takýto medicínsky zásah neznamená automaticky i porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 2014, sp. zn. 2 Szd 1/2013)
69. Konanie daňového subjektu a jeho ekonomický zmysel - I. Ak konaniu daňového subjektu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci chýba akýkoľvek ekonomický zmysel, je potom potrebné vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej daňovej veci vyvodiť logický záver, že i napriek formálnemu deklarovaniu podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, bolo v danom prípade zo strany daňového subjektu sledovanie jediného účelu, a to iba získanie nadmerného odpočtu.
II. Nemožno potom takémuto konaniu daňového subjektu prostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho prieskumu.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. júla 2014, sp. zn. 2 Sžf 44/2013)
70. Sankcionovanie generálnej klauzuly v súťažnom práve
I. Konštrukcia generálnej klauzuly, ako je zakotvená v zákone číslo 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (§ 8 ods. 2) vo vzťahu k jednotlivým demonštratívne vymenovaným skutkovým podstatám je nevyhnutná, pretože v súťažnom práve nikdy nemožno normatívne zakotviť úplný výpočet spôsobov, ktorými možno zneužiť moc na trhu na ujmu ostatných účastníkov trhu.
II. Význam generálnej klauzuly v súťažnom práve spočíva v tom, že pokiaľ určité konanie napĺňa jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené v zákone pomenovanou skutkovou podstatou, je konaním zakázaným, a to so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre konajúci subjekt vyplývajú. Akékoľvek konanie, ktoré napĺňa znaky uvedené v generálnej klauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie dominantného postavenia, a to i vtedy, ak ho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť.III. Koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané.
IV. Argumentácia žalobcu, že v jeho správaní ide "o novú skutkovú podstatu", za ktorú by nemal byť sankcionovaný, je právne irelevantná v súťažnom práve. Pokiaľ súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia, tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti, a potom by v podstate nebolo možné subjekt, ktorý používa "novú praktiku", ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať v oblasti súťažného práva, a preto i na prípady, v ktorých ide o určitú "novosť praktík v zneužití na trhu", je aplikácia generálnej klauzuly ako inštitútu súťažného práva súladná so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže ako i s článkom 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2013, sp. zn. 2 Sžhpu 1/2012)
Zbierku č. 5/2015 nájdete TU.