Tak na tento článok musím niečo napísať. Študovala som ešte keď boli na Slovensku len dve právnické fakulty a do prvého semestra bolo prijatých 240 študentov. V riadnom termíne nás odpromovalo 36. Učenia a aj memorovania textov bolo neúrekom, lebo právo je predovšetkým o tom, najprv treba naštudovať a potom diskutovať. Bola to prestíž študovať na medicíne alebo na práve. Bola som na to hrdá, bavilo ma diskutovať o práve s právnikmi. Kto na to nemal skončil už po prvom druhom semestri väčšinou sám a tí čo nemali odvahu opustiť školu z vlastenj vôle jednoducho neprešli, nezvládli to. Teraz pracujem v trestnom práve / na súde/ a baví ma to nesmierne, preto som stále tu. Finančné ohodnotenie ma tu nedrží lebo spolužiaci zo strednou školou prípadne aj bez stredoškolského vzdelania častokrát zarábajú viac. Ale právo je môj život môj splnený sen. A mám manžela ktorý zabezpečuje moje finančné potreby tak si môžem dovoliť pracovať v práve. Právnikov je naozaj tak veľa, že nie je možné aby sa uplatnili. Školy chŕlia naozaj veľké množstvo právnikov veľmi nízkej kvality. Niekedy sa mi rozum zastavuje z tej nepripravenosti. Za šesť rokov som zaučila sedem absolvetov z toho len jeden sa uchytil a jeden sa pokúša, ostatní si mysleli že na všetko je vzor a budú opisovať rozhodnutia. Rozmýšľať a spoliehať sa na svoje vedomosti ich v škole naozaj nenaučili. Je to smutné ale je to tak. Obsadzovanie právnických pozícií bez protekcie je priam nemožné. Už aj na nízko platené miesta je potrebné za sebou niekoho mať. A to nespomínam lukratívne právnické pozície tam sa to bez toho už nezaobíde. V justícii je právnikov dosť na jedno miesto sa dostaví 50 až 70 uchádzačov, niekedy presiahnu aj stovku. V advokácii sa uchytí len ten kto má niekoho kto mu v tom pomôže o klientov treba bojovať a zaplatiť náklady s tým spojené nie je pre začínajúceho advokáta jednoduché. A už ani tam nechcú mať veľa konkurencie a sťažujú si na nedostatok práce. Myslím si že keby v tomto momente zatvorili všetky právnické fakulty máme právnikov na dvadsať rokov dosť. Je len na rozhodnutí zájemcu o toto štúdium či chce venovať toľko energie a času na to aby bol z neho právnik so zvážením rizika, že sa mu nepodarí po skončení školy zamestnanť sa. A keď bude ako tak šikovný nájde si prácu aj mimo práva. Keď bude mať šťastie a známosti možno sa zamestná u advokáta za smiešnu mzdu alebo aj bez nej s tým že si bude platiť odvody sám a živiť ho budú rodičia, alebo na súde. Len si neviem predstaviť ako uživí seba prípadne svoju rodinu, za čo si kúpi byt. teraz hovorím o tých "obyčajných" právnikoch, ktorý musia študovať lebo školu im nikto nevybaví, zamestanie musia hľadať sami a ako koľvek sa snažia pracovať a zdokonaľovať nevedia sa jednoducho z miesta pohnúť. Ani sa nečudujem že mnohí odchádzajú pracovať tam, kde niečo zarobia a právo zavesia s ťažkým srdcom na kliniec. Nie je to výmysel je to realita, ktorú denno denne pozorujem Mnohí šikovný odchádzajú a aj na pozície kde netreba vysokoškolské vzdelanie, je mi to ľúto a im tiež, ale treba z niečoho žiť.... Prajem Vám veľa šťastia v štúdiu a aj v živote. Mám dve deti, veľmi šikovné na štúdium práva rozhodne majú. Ak sa opýtajú či to stojí za to, rozhodne im neodporučím študovať právo, ale rozhodnúť sa musí každý sám.
Napísať tento článok ma napadlo o pol druhej v noci, keď som s obrovským záujmom čítal konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únií a Zmluvy o fungovaní Európskej únie... Toto konsolidované znenie má aj spolu s protokolmi niečo okolo 400 strán. Ale aby som až tak veľmi nedramatizoval, nie všetko je pre potreby skúšky z Európskeho práva potrebné vedieť, iba väčšina. A k tejto večernej „beletrií" som sa uchýlil, len aby som na chvíľu unikol z pazúrov správneho práva, kde definície nepoznajú hranice ľudských schopností a možností. A zmysel tohto článku? Veľmi prozaický.
Keď komukoľvek odpoviem na otázku čo študujem, že študujem právo, nahodí dotyčný kyslý úsmev a buď odpovie, že to dnes študuje každý, alebo že právnici sa nemajú šancu uchytiť. Netvrdím, že to nie je celkom pravda. Ale sú dva druhy právnikov: právnici a právnici. Ja chcem patriť do tej druhej skupiny. Do skupiny tých, ktorí majú právo naozaj radi a sú ochotní preň niečo obetovať. Naozaj mám byť až taký pesimista, že načo študovať, veď aj tak si prácu bez známostí nenájdem? Tak s takýmto prístupom by som mohol rezignovať úplne na všetko... Alebo radšej študovať niečo čo ma absolútne nebaví, len aby som mal titul? Takýto ľudia sa mi naozaj protivia a myslím, že iba zaberajú miesto iným, nadaným osobám.
Študovať právo naozaj nie je až také jednoduché ako si väčšina ľudí myslí. Obrovské množstvo literatúry, či už povinnej, nepovinnej, odporúčanej a neviem akej ešte. Určite však nechcem právo vyzdvihovať na akýsi piedestál najnáročnejšej školy na svete. Väčšina vysokých škôl je naozaj veľmi náročná. Ale nechápem prečo väčšina ľudí o práve hovorí s akýmsi dešpektom.
Musím však priznať, že sa mi nie celkom páči, akým štýlom funguje výučba na právnických fakultách. Dôraz sa kladie na "namemorovaný" text, na rozdiel od zmyslu príslušných paragrafov. Čítať dokáže každý gramotný človek, aj právnický text, ale pochopiť jeho zmyslu je dosť náročnejšie. Na našej fakulte badám určitý pokrok, najmä čo sa týka niektorých pedagógov, ktorý majú skúsenosti s výučbou v zahraničí. Kladú dôraz hlavne na praktické využitie nadobudnutých vedomostí. Dôkazom je množstvo učebníc, vydaných našou fakultou, v ktorých ide o praktické štúdia, zamerané na precvičenie si vedomostí na reálnych, alebo fiktívnych prípadoch. Takáto práca na seminároch, aspoň mňa osobne, veľmi zaujala. Rozoberať prípady, o ktorých rozhodoval Medzinárodný súdny dvor v Haagu, "zastupovať" jednu zo sporových strán, snažiť sa presvedčiť na základe argumentov našich "sudcov" bolo pre mňa osobne veľmi prínosné a taktiež mi to pomohlo pri skúške z medzinárodného práva verejného. Rovnaký prístup sme mali aj pri občianskom práve hmotnom, jeho všeobecnej časti a časti týkajúcej sa rodinného práva, kde sme na seminárnych cvičeniach pracovali s prípadovými štúdiami z občianskeho práva hmotného. Hodiny boli vedené formou diskusie, vlastných názorov na problematiku a možných riešení, a nielen o tom, z čoho pozostávala prednáška. Napriek tomu, že semináre boli veľmi prínosné, na skúške sme opäť spadli do tvrdej reality slovenského školstva. Memorovanie, memorovanie a zase len memorovanie. Pokiaľ sa neposunieme ďalej, nie je možné, aby na Slovensku došlo ku skvalitneniu vysokoškolského štúdia. Nehovoriac o krásne "rozkvitnutom" byrokratickom aparáte v slovenskom školstve, ale to by bola téma na samostatnú úvahu.
K ďalším problémom môžeme zaradiť kvalitu a kvantitu vysokých škôl na Slovensku. Chyba nebude v práve samotnom, ale v nás. Právo tu bolo, je a ak chceme zachovať aspoň akési minimum právnej jednoty spoločnosti aj bude. Áno chyba je v nás. Ako je možné, že v tak malom štáte ako Slovensko je právnická fakulta pomaly za každým rohom? Nebolo by lepšie ponechať dve alebo tri naozaj najkvalitnejšie školy a len tí najlepší nech sa uchádzajú o štúdium tak prestížneho oboru, akým právo bezpochyby je? Tým by však mnohí papaláši, ktorí sedia vo vláde alebo tí, ktorí sú s nimi úzko spojení riskovali, že ich milované detičky nebudú právnici tak, ako si to oni vysnívali...
Takže nabudúce keď Vám niekto povie, že študuje právo, nezavrhnite ho hneď, ale skúste si predstaviť všetku tú námahu a úsilie, ktoré musí na štúdium vynaložiť...
Pavol Jakubík
študent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave
Príspevok autorskej súťaže Právnické eso
Súvisiace články
- Quo vadis právnické vzdelávanie?
- Kde skončí 2000 študentov práva?
- Prijímačky na právo sa blížia
- Ako je na tom vaša právnická fakulta
- Právnická fakulta otvorí dvere verejnosti
- Štatistiky o absolventoch práv
- Upozornila na korupciu na práve, dočkala sa ohovárania
- Štúdium práva
- Repetitórium rekodifikovaného trestného práva
- Retroaktivita právnych noriem