Problém však spočíva v tom, že mi tu nerozoberáme ľudí, ktorí sú opisovaní v nižšom príspevku, nakoľko títo ľudia, nech sú akíkoľvek a nejdem ich tu kritizovať ani obhajovať (lebo to je téma o niečom úplne INOM) si to dieťa nechali.. a s najväčšou pravdepodobnosťou ani neuvažovali o interupcii.., takže to nie je témou tejto diskusie.. Témou je rozhodnutie ženy, podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva, pričom jeden z dôvodov môže byť aj jej subjetívny pohľad, že nie je dostatočne materiálne zabezpečená.. Problém teda spočíva v tom, že otázka sociálnych istôt, je absolútne neistá, odvíjajúca sa od množstva subjetívnych prvkov a závislá napr. od aktuálnych nálad a potrieb matky.. a práve preto "sociálne istoty" nemôžu stáť nad hodnotou života, nakoľko hodnota života je absolútna, avšak to či je v dome elektrina, tečúca voda, či má dieťa mobil, alebo množstvo hračiek.. je niečo relatívne, meniace sa a každý človek si to prispôsobuje svojmu uhlu pohľadu a preto, to nemôže byť ani smerodajné.. v HODNOTOVEJ rovine.. Podľa mňa je absurdné tvrdiť, že ľudia čo žiju bez tečúcej vody, či elektriny, alebo ľudia, ktorí žijú napr. v Afrike, či Indii a v podstate nič nevlastnia, nemajú možno ani na jedno jedlo do dňa, majú menšie právo na život, ako tí, čo žijú v hojnosti. Materiálne zabezpečenie ženy či dieťaťa v žiadnom prípade nie je pojítkom v tom, že či je človek šťastný alebo hodnotovo založený. Rozvádzajú sa predsa ľudia zo všetkých sociálnych vrstiev, bez ohľadu na materiálne zabezpečenie. To by sme potom museli vysloviť absurdnú tézu, že naši predkovia, čo žili na našom území v minulosti, a ktorí v prevažnej miere žili v chudobe boli nešťastní a zlí lebo toho mali veľmi veľmi málo. A s týmto sa asi málokto stotožní. Nedá sa ospravedlniť žena, ktorá sa rozhodne ísť na interupciu a nemať dieťa z dôvodu samoľúbosti a sebeckosti alebo preto, že nemá také materiálne zabezpečenie ako napríklad jej kamarátka. Byť ZODPOVEDNOU a ROZHODNÚŤ sa mala oveľa skôr, pričom stále má možnosť dať dieťa na adopciu a spôsobiť tak radosť iným ľuďom.
Nepomyslela by som na to, že mám nazerať len z jedného prostého hľadiska. Naskytne sa až príliš veľa možností. Pozerať sa z len pohľadu náboženstva – pre niekoho daný zákon (viď krajiny, kde je islamské náboženstvo pevnou súčasťou právneho poriadku), pozerať sa len z pohľadu morálky – myslím, že vnútorný pokoj každého, kto má svoj názor na danú problematiku, je podstatný a so žiadnym iným neporovnateľný.
Interrupcie. Tabu takmer zo všetkých stránok.
Politici ho riešiť nechcú, pretože by sa voliči postavili minimálne na tri strany, a to ZA, PROTI alebo by boli NEUTRÁLNI. A to je pre politiku neprijateľné. Taktiež z pohľadu základných ľudských práv a slobôd, ako je aj v našej ústave spomínané: „nikto nesmie byť pozbavený života" , a z pohľadu medicíny nie je embryo považované za ľudský život ako taký. Viem, že mnohí by mi ihneď odporovali, ale vidím v tom polemiku. Vidím v tom mnoho otázok a oveľa viac odpovedí.
A to je môj dôvod zaoberania sa takouto témou. Mal by vôbec zákon upravovať takúto náročnú otázku? Alebo ak by aj mal, do akej miery má byť MOŽNOSŤ VÝBERU upravená?
U nás sa zákon o umelom prerušení tehotenstva v 1. paragrafe zaoberá okrem iného aj záujmom o plánované a zodpovedné rodičovstvo. Ale ako uviesť na pravú mieru čo je naozaj zodpovedné? Ak by sme sa opýtali 100 rôznych ľudí, rôznej rasy a rôzneho náboženstva (aj keď z pohľadu slovenského právneho poriadku to nie je ani najmenej podstatné, ale ja to beriem ako morálne hľadisko), myslím, že nenájdeme ani jednu presnú názorovú zhodu. Dnešný študent vysokej školy by odpovedal v priemere asi takto: „Najskôr si zabezpečiť stabilný príjem, strechu nad hlavou a až potom budem rozmýšľať nad potomstvom."
Ale nechcem písať o morálke.
Ja chcem písať o práve, ľudskom práve ženy na JEJ rozhodnutie (aj keď právo podieľať sa na rozhodnutí by mal mať vždy aj partner), pretože jej rozhodnutie je podstatné a zahŕňa najviac zodpovednosti.
Nakoľko sa pohybujeme v Slovenskej republike a tým mám na mysli slovenské právo, treba povedať, že podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR sa Slovenská republika neviaže okrem iného na žiadne náboženstvo. Tým môžeme vynechať všetky úvahy o tom, či je to správne z náboženských hľadísk a vyhneme sa tak téme, čo je podľa náboženstva správne a čo nie. Čl. 2 ods. 3 Ústavy SR dáva občanom nesmiernu moc aj v tejto oblasti. „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá." – A opäť sme sa dostali na rázcestie. A to také, že zákon umožňuje právo voľby. Žena, ktorá si sama alebo s partnerom naozaj naplánovala rodičovstvo, nemusí ani náhodou pomyslieť na umelé prerušenie tehotenstva. Avšak žena, ktorá bola znásilnená a ostala tehotná, myslím, že v mnohých prípadoch už ani nezvažuje voľbu a rozhodne sa pre možnosť interrupcie (aj keď pravdu mať nemusím). Žena alebo mladý pár, ktorý nie je pripravený na zodpovedné rodičovstvo, ktoré má zahŕňať aj materiálnu stránku a naozajstné zaopatrenie dieťaťa, by sa pravdepodobne rozhodli pre prerušenie tehotenstva.
Keby zákon zakazoval umelé prerušenie tehotenstva, myslím si, že by sa stalo presne to, čo aj v Írsku. Ženy, dievčatá, staré, mladé by sa rozhodli za interrupciou vycestovať do krajiny, kde sa prerušenie tehotenstva beztrestne vykoná (ako napríklad do Veľkej Británie). Takýmto zákazom by sa ale narazilo na problém, či takýto postoj štátu nie je vracanie sa v čase, kedy ženy neboli svojprávne a neprislúchali im také práva ako mužom. Myslím si, že žiadna pokroková žena by nesúhlasila s takýmto krokom.
A veriacim lekárom, ktorí neboli stotožnení s vykonávaním interrupcie sa taktiež poskytla možnosť výberu. Môžu si na takýto zákrok uplatniť svoju výhradu vo svedomí, na základe ktorej zákrok nemusia vykonať. Takisto im štát dal možnosť výberu. Nie sú prinútení vykonať to, čo nechcú, ale majú ponechanú možnosť výberu. Práve preto som rada, že náš štát je týmto zákonom pokrokový.
Dáva žene na výber. Na výber vo VLASTNOM živote. Na výber cesty, ktorou sa JEJ život má a bude uberať. Myslím si, že štát už ďalej nemá zasahovať do tejto témy. Nech sa štát aj naďalej drží čl. 16 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, a tým mám na mysli súkromie osoby, pretože štát nevie o pocitoch ženy v takejto situácii nič. Nemôže sa stavať do pozície rozhodcu o živote a rozhodnutí ženy alebo partnerov.
Lenka Chvostková
študentka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
Príspevok autorskej súťaže Právnické eso
Súvisiace články
Nový príspevok
Myslím si že nemám konzumný ani materiálny pohľad na život ale jednoducho nemôžem súhlasiť aby sa rodili deti len preto aby nás na svete bolo viac na úkor nejakej sociálnej istoty, ktorú má dieťa v rodičovi. Nie som ani zlatokopka ktorá si hľadala manžela podľa zárobku nakoľko sme boli obaja študenti bez príjmu. Nechodím každý rok na zahraničnú dovolenku a moje deti dostali mobilný telefón až na druhom stupni ŽŠ hlavne z nevyhnutnosti nakoľko ak rodič pracuje potrebuje vedieť kde je jeho dieťa a ako trávi voľný čas. Je to spôsob záujmu o dieťa a kontroly nie luxusu. Nechodia na štyri krúžky ale iba na jeden / na to som alergická / a nerobím ani taxikára svojim deťom / ak chceš tak choď peši/ Voľný čas trávime spolu víkendy aj so starými rodičmi ktorých si moje deti neskutočne vážia a každé prázdniny trávia u nich, tak že láska nám nechýba a ani úcta k životu. Otázka ostáva ako je to dobre zabezpečiť seba a svoje deti. Nemyslím na honobenie majetku, ale neznášam otrčené dlane - dajte ,dajte a sociálka mi nedala. Nepochopím nepracujúcich rodičov s piatimi deťmi a šiestym na ceste v dome s plesnivými stenami, ktorých deti nevideli tečúcu vodu. Nech si tak žijú keď chcú ale nech neprivedú na svet deti do takýchto podmienok. Láska, česť, úcta - akú majú úctu k životu títo ľudia ? Mám toľkú úctu k životu že neprivediem dieťa na svet pokiaľ ho neviem služne vychovať, čestná som lebo nechcem od nikoho aby finančne dotoval potreby mojich detí sociálnymi dávkami. A lásky mám tiež dosť - milujem svoje deti rodičov aj manžela. To že zarobím na živobytie nepotláča hodnoty. Len mi to umožňuje vštepovať hodnoty svojim deťom okrem už spomínaných tak aj zodpovednosť, pracovitosť. Dúfam že pochopia že pripraviť sa na rodičovstvo je zodpovednejšie ako len porodiť dieťa. Pravda je že majetok šťastie sám osebe neprináša. Ale ľudia čo nemajú / teraz z akéhokoľvek dôvodu či už si za to môžu sami alebo nie/ sú ďaleko nešťastnejší, lebo nemajú čo deťom poskytnúť a láska u nich absentuje tiež, lebo z dôvodu nedostatku sú výčitky a hádky v rodinách. Súcitná som až veľmi, lebo keď vidím nešťastné deti tak ma to dojíma a čím môžem pomôžem /šatami po deťoch, kočiarom, stravnými lístkami ,drobnými/ a preto možno moj hnev na nezodpovedných rodičov a často mi prebehne mysľou keď vidím matku s cigaretou tlačiť kočiar s nedostatočne oblečeným deckom s ufúľanou prikrívkou. Keď takto vyjde na ulicu čo má potom doma.Takýto život, alebo radšej žiadny. Skôr ospravedlním človeka čo sa rozhodne nemať dieťa z dôvodu samoľubosti a sebeckosti či jednoducho nemá vzťah k deťom a nevie v sebe nájsť lásku k malému človiečiku ako nezodpovedného rodiča čo sa nad tým nezamýšľa.
Podľa mňa konzumný, materialný pohľad na život má mnoho ľudí v dnešnej spoločnosti, nakoľko materiálne zabezpečenie človeka sa stalo tou najväčšou prioritou a hodnotou.. Prečo sa potom čudujeme nad ženami, ktoré si volia muža a žijú s ním, nie preto, že ho ľúbia, ale preto že im poskytuje dostatočné zabezpečenie na to, aby mali "všetko", čo potrebujú.. prečo takéto ženy nazývame zlatokopkami? však chcú len dobre zabezpečiť seba a svoje deti.. a to je predsa prvoradé a najdôležitejšie v dnešnom svete.. Je to rovnaká paralela s názorom, ktorý uviedla Eva.. Proste hodnoty, ako láska, česť, úcta k životu sú potlačené tým, že dieťa potrebuje mať podľa materiálne založených rodičov : pätoro topánok, chodiť na štyri krúžky, mobil, play-station, značkové oblečenie...a toto ho potom urobí "šťastným" človekom.... ale to je len jeden Veľký omyl..
Čo je teraz zodpovedné ? ponechať si dieťa a vychovať ho, alebo zvážiť svoje monžnosti a podstúpiť interupciu. Pracujúca mladá žena býva v podnájmoch ako tak zaplatí nájom a zrazu zistí že otehotnela. Rozhodne sa dieťa vychovať, ide na materskú a zrazu s prekvapením zistí že dostane len 194 € a pridavok na dieťa. Musí odísť z podnájmu nemá na zaplatenie, požiada o sociálne dávky a sociálny byt a príspevok na bývanie a podporu v hmotnej núdzi. čo teraz je zodpovedné ? takýmto spôsobom vychovávať svoje dieťa a spoliehať sa na pomoc spoločnosti a rodiny alebo podstúpiť zákrok. Som zvedavá aj ja ako toto dopadne lebo je to skutočný príbeh a dieťa ešte nie je narodené ? Matka sa rozhodla porodí dieťa ale zodpovednosť kladie na spoločnosť. Moja vízia je takáto. Sociálny byt nedostane, lebo nemá na splácanie nájomného ani energií a dieťa pojde do pestúnskej starostlivosti, matka pojde pracovať aby mala z čoho žiť a vzhľadom k tomu že sa až takého nič nestalo možno porodí aj ďalšie dieťa. Veď je predsa zodpovedná a na zákrok by v živote nešla. Veď ona spravila rozhodutie, chce - sexuálne žiť a je predsa zodpovedná a dieťa si nenechá vziať / nemá na to asi ani peniaze aby podstúpila interupciu/. Takúto zodpovednosť asi nechceme. Musím trochu oponovať Katke pretože úroveň myslenia mnohých nie je dostatočná na to, aby si uvedomili následky svojho konania a preto máme tak veľa mnohopočetných rodín na sociálnych dávkach a aj málopočetných nerómskych rodín žijúcich na hranici sociálnej odkázanosti.Materiálne zabezpečenie budúceho dieťaťa je nevyhnutné. Prastarí rodičia žili v spoločnosti kde bolo prirodzené mať veľa detí / môj otec je desiaty/ aj ich susedia mali veľa detí a vychovali ich. Otec doteraz spomína ako mali pri dverách topánky a kto bol rýchlejší šiel von komu sa neušlo šiel bosí alebo bol doma a ako sa mamka narobili aby mali všetcia čo jesť.Mali sa radi a boli šťastní, ale svojim len dvom deťom nachystal inú budúcnosť.Teraz si myslím že je prioritné na zabezpečenie zdravého vývoja jedinca aj primerané materiálne zabezpečenie veď aj hygiena, výchova vzdelanie a všetko čo dieťa a aj matka potrebuje treba zaplatiť. Samozrejme je tu dôležitá aj láska rodiča, ale z tej sa dieťa nenaje, nevyštuduje a celý život bude žiť v nedostatku? Ja mám tiež len dve deti, mám im dať čo jesť, máme kde bývať môžu chodiť čisté do školy môžme spolu tráviť voľný čas venujeme sa sami jeden druhému sme šťastní. Keby ma trápilo či majú deti všetko čo potrebujú, nešťastný je rodič a aj dieťa. Myslím že toto je zdravá rodina a nie veľa detí na sociálnych dávkach bez kúrenia a elektriky so zamrznutopu vodou v dome. Je dobre že je ženám umožnené rozhodnúť sa, najlepšie však je ak sa rodičia rozhodnú ešte pred splodením dieťaťa a schvaľujem aj ich pripravenosť na dieťa, či už dajú prednosť vzdelaniu a zabezpečeniu bývania a aj finančnému zabezpečeniu. Veď najprv treba zasadiť strom, postaviť dom a potom aj mať deti, ale len toľko, aby sa rodina neprepadla do sociálneho nedostatku. /tak aby boli šťastní /
Ani neviem odkiaľ začať. Asi každému je zrejmé, že táto téma je témou hodnotovou, teda nejde tu ani o to, či je niekto veriaci alebo nie, či nasciturus je subjektom práva už od počatia alebo nie, či právo ženy na súkromie zahŕňa aj právo na interupciu alebo nie. Podstatou je uvedomenie si rodiaceho sa života ako obrovskej hodnoty pre spoločnosť, ktorá ňou bezpochyby je. Skôr ako o práve ženy, či partnerov, mi príde rozumné hovoriť o zodpovednosti ženy či partnerov za svoje uvedomené alebo neuvedomené rozhodnutie o možnosti splodiť život. Predpokladám, že úroveň myslenia nášho obyvateľstva je dostatočná na to, aby si každý bol vedomý svojho konania ako aj jeho následkov. A teda toto je to rozhodnutie, ktoré je úplne slobodné u každého jedného človeka. Za týmto rozhodnutím prichádza potom potreba niesť následky a prijať zodpovednosť za počatie života. Tieto následky sa týkajú tak rodičov, ako aj rodiaceho sa života, avšak z finálneho pohľadu. Z celospoločenského uhla pohľadu, sa tieto následky týkajú aj samotnej spoločnosti v ktorej žijeme. A preto akákoľvek uzurpácia práva ženy rozhodnúť za všetkých vyššie uvedených je scestná, nakoľko žena sa už raz sama slobodne rozhodla, tým že tento život s partnerom splodila. Právo na život je vstupnou bránou do celého systému základných práv a slobôd. Na záver len uvediem, že je dozaista negatívna informácia pre nás všetkých, keď štatistický úrad zverejnil, že prírastok obyvateľov v SR od roku 2001-2011 bol 0,3%. Pričom toto číslo, aby nebolo záporné drží nad vodou len Prešovský a Košický kraj. Skúsme sa teda pozrieť na počaté dieťa ako na hodnotu, ktorá podľa mňa presahuje právo ženy na súkromie aj z ohľadu zodpovednosti každého z nás za pokračovanie života na Slovensku. Možno sa mýlim, ale akékoľvek spomínanie materiálneho zabezpečenia, s pohľadom na to v akých materiálnych podmienkach boli vychovávaní naši starí a prastarí rodičia, s tým, že dokázali byť šťastní, mi prinajmenšom príde ako prejav súčasného konzumného života, v ktorom nie je nikdy dosť a hojne je aj tak málo.
je iste potrebné diskutovať o tejto téme... autorka však podľa môjho názoru zabúda, že žena, o ktorej píše už slobodné rozhodnutie urobila... to rozhodnutie viedlo k počatiu (či už chcenému alebo nechcenému)... čiže témou by malo byť skôr prijatie zodpovednosti za svoje slobodné rozhodnutie a nie hľadanie spôsobu ako sa zodpovednosti vyhnúť na úkor niekoho iného... (a teraz samozrejme nemám na mysli počatie v dôsledku často spomínaného znásilnenia, pretože to je nepochybne len zanedbateľné promile prípadov)