ÚVAHA: Problém - interupcia

Nepomyslela by som na to, že mám nazerať len z jedného prostého hľadiska. Naskytne sa až príliš veľa možností. Pozerať sa z len pohľadu náboženstva – pre niekoho daný zákon (viď krajiny, kde je islamské náboženstvo pevnou súčasťou právneho poriadku), pozerať sa len z pohľadu morálky – myslím, že vnútorný pokoj každého, kto má svoj názor na danú problematiku, je podstatný a so žiadnym iným neporovnateľný.

Interrupcie. Tabu takmer zo všetkých stránok.

Politici ho riešiť nechcú, pretože by sa voliči postavili minimálne na tri strany, a to ZA, PROTI alebo by boli NEUTRÁLNI. A to je pre politiku neprijateľné. Taktiež z pohľadu základných ľudských práv a slobôd, ako je aj v našej ústave spomínané: „nikto nesmie byť pozbavený života" , a z pohľadu medicíny nie je embryo považované za ľudský život ako taký. Viem, že mnohí by mi ihneď odporovali, ale vidím v tom polemiku. Vidím v tom mnoho otázok a oveľa viac odpovedí.

A to je môj dôvod zaoberania sa takouto témou. Mal by vôbec zákon upravovať takúto náročnú otázku? Alebo ak by aj mal, do akej miery má byť MOŽNOSŤ VÝBERU upravená?

U nás sa zákon o umelom prerušení tehotenstva v 1. paragrafe zaoberá okrem iného aj záujmom o plánované a zodpovedné rodičovstvo. Ale ako uviesť na pravú mieru čo je naozaj zodpovedné? Ak by sme sa opýtali 100 rôznych ľudí, rôznej rasy a rôzneho náboženstva (aj keď z pohľadu slovenského právneho poriadku to nie je ani najmenej podstatné, ale ja to beriem ako morálne hľadisko), myslím, že nenájdeme ani jednu presnú názorovú zhodu. Dnešný študent vysokej školy by odpovedal v priemere asi takto: „Najskôr si zabezpečiť stabilný príjem, strechu nad hlavou a až potom budem rozmýšľať nad potomstvom."

Ale nechcem písať o morálke.

Ja chcem písať o práve, ľudskom práve ženy na JEJ rozhodnutie (aj keď právo podieľať sa na rozhodnutí by mal mať vždy aj partner), pretože jej rozhodnutie je podstatné a zahŕňa najviac zodpovednosti.

Nakoľko sa pohybujeme v Slovenskej republike a tým mám na mysli slovenské právo, treba povedať, že podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR sa Slovenská republika neviaže okrem iného na žiadne náboženstvo. Tým môžeme vynechať všetky úvahy o tom, či je to správne z náboženských hľadísk a vyhneme sa tak téme, čo je podľa náboženstva správne a čo nie. Čl. 2 ods. 3 Ústavy SR dáva občanom nesmiernu moc aj v tejto oblasti. „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá." – A opäť sme sa dostali na rázcestie. A to také, že zákon umožňuje právo voľby. Žena, ktorá si sama alebo s partnerom naozaj naplánovala rodičovstvo, nemusí ani náhodou pomyslieť na umelé prerušenie tehotenstva. Avšak žena, ktorá bola znásilnená a ostala tehotná, myslím, že v mnohých prípadoch už ani nezvažuje voľbu a rozhodne sa pre možnosť interrupcie (aj keď pravdu mať nemusím). Žena alebo mladý pár, ktorý nie je pripravený na zodpovedné rodičovstvo, ktoré má zahŕňať aj materiálnu stránku a naozajstné zaopatrenie dieťaťa, by sa pravdepodobne rozhodli pre prerušenie tehotenstva.

Keby zákon zakazoval umelé prerušenie tehotenstva, myslím si, že by sa stalo presne to, čo aj v Írsku. Ženy, dievčatá, staré, mladé by sa rozhodli za interrupciou vycestovať do krajiny, kde sa prerušenie tehotenstva beztrestne vykoná (ako napríklad do Veľkej Británie). Takýmto zákazom by sa ale narazilo na problém, či takýto postoj štátu nie je vracanie sa v čase, kedy ženy neboli svojprávne a neprislúchali im také práva ako mužom. Myslím si, že žiadna pokroková žena by nesúhlasila s takýmto krokom.

A veriacim lekárom, ktorí neboli stotožnení s vykonávaním interrupcie sa taktiež poskytla možnosť výberu. Môžu si na takýto zákrok uplatniť svoju výhradu vo svedomí, na základe ktorej zákrok nemusia vykonať. Takisto im štát dal možnosť výberu. Nie sú prinútení vykonať to, čo nechcú, ale majú ponechanú možnosť výberu. Práve preto som rada, že náš štát je týmto zákonom pokrokový.

Dáva žene na výber. Na výber vo VLASTNOM živote. Na výber cesty, ktorou sa JEJ život má a bude uberať. Myslím si, že štát už ďalej nemá zasahovať do tejto témy. Nech sa štát aj naďalej drží čl. 16 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, a tým mám na mysli súkromie osoby, pretože štát nevie o pocitoch ženy v takejto situácii nič. Nemôže sa stavať do pozície rozhodcu o živote a rozhodnutí ženy alebo partnerov. 

Lenka Chvostková
študentka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Príspevok autorskej súťaže Právnické eso