Minulý týždeň ste si v tlačovej správe Ústavného súdu SR mohli všimnúť, že vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 36/2015 o návrhu verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade ustanovenia Čl. I. § 10 ods. 3 písm. a) a ustanovenia Čl. I. § 10 ods. 8 písm. b) a f) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi (ďalej aj „zákon“) s Ústavou SR a inými rozhodol Ústavný súd SR tak, že návrh verejnej ochrankyne práv odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou osobou. K tomuto rozhodnutiu pripojili odlišné stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková a sudcovia Lajos Mészáros a Ladislav Orosz.
O čo išlo v návrhu ombudsmanky?
Napadnuté ustanovenie zákona o hmotnej núdzi podľa návrhu ombudsmanky umožňuje, „aby sa osobe, ktorá sa nachádza v hmotnej núdzi, teda osobe, ktorej príjem nedosahuje ani životné minimum a nevie si alebo nemôže si zabezpečiť alebo zvýšiť príjem, sa za ustanovených podmienok odňala (znížila) dávka v hmotnej núdzi a teda, aby následne táto osoba ostala bez akýchkoľvek prostriedkov na zabezpečenie svojich základných životných podmienok.“. Vo svojom návrhu ďalej uviedla, že „takéto rozhodnutie a jeho následky, voči zraniteľným osobám, ktorých príjem nedosahuje ani životné minimum a nevedia alebo nemôžu si zabezpečiť alebo zvýšiť vlastný príjem, nielen naruší ich vnímanie vlastnej dôstojnosti (lebo sa ocitnú v postavení osôb, ktoré spoločnosť označila za natoľko bezcenné, že si nezaslúžia ani príspevok na zabezpečenie základných životných podmienok), ale môže spôsobiť, že tieto osoby sa ocitnú, obrazne povedané v postavení „nedotknuteľných“ nemajetných osôb, stojacich mimo spoločnosti a jej zaužívaných pravidiel a následne si vytvoria vlastné pravidlá, ktoré budú nevyhnutné na ich prežitie.“
Aby sme boli exaktnejší, podľa § 10 ods. 3 písm. a) zákona ak v odsekoch 5 a 6 nie je ustanovené inak, dávka podľa odseku 2 sa znižuje o sumu 61,60 eura za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý nie je v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti, dohodnutom v rozsahu najmenej 32 hodín mesačne a nezúčastní sa na základe písomnej dohody medzi úradom a obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom je obec, alebo právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá organizuje alebo sprostredkúva dobrovoľnícku činnosť pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech (ďalej len "organizátor dobrovoľníckej činnosti") v rozsahu 32 hodín mesačne na vykonávaní
- a) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo príspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec,
- b) dobrovoľníckej činnosti, alebo
- c) prác na predchádzanie mimoriadnej situácii, počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie.
Doba temna na Ústavnom súde?
Dňa 11. júna 2015 uverejnila verejná ochrankyňa práv na svojom profile na sociálnej sieti status, ktorý vám prinášame v plnom znení (oficiálna webová stránka ombudsmanky toto vyjadrenie neobsahuje):
„DOBA TEMNA NA ÚSTAVNOM SÚDE OSLABUJE OCHRANU ZÁKLADNÝCH PRÁV
Odmietnutie môjho návrhu o súlade zákona o hmotnej núdzi bolo vydané v dobe temna Ústavného súdu SR, ktorá v ňom zjavne v súčasnosti panuje. Verím, že sa to čoskoro skončí, pretože na tento stav doplácajú tí najzraniteľnejší ľudia.
Zákon o hmotnej núdzi, ktorý som napadla na ústavnom súde, sa uplatňuje voči ľuďom, ktorí majú príjem v podobe dávky v hmotnej núdzi len niekoľko desiatok eur mesačne. Aj keby si niektorí z nich chceli uplatniť ochranu svojich základných práv podaním individuálnej sťažnosti Ústavnému súdu SR, vzhľadom na povinnosť ich advokátskeho zastúpenia v konaní pred týmto súdom si to takmer s istotou nebudú môcť dovoliť.
V prípade, ak všeobecne záväzný predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú osobe, je verejný ochranca práv tou zjavne oprávnenou osobou na predkladanie návrhov na začatie konania pred ústavným súdom. Je to tak výslovne uvedené v článku 151a, odsek dva našej ústavy a aj v paragrafe 21 v zákone o verejnom ochrancovi práv. Ústavný súd si však podľa môjho názoru vysvetľuje ústavu a zákon v rozpore so svojím poslaním ochraňovať základné práva a slobody osôb. Žiaľ, týmto oslabuje ochranu základných práv a slobôd všetkých ľudí.
Vzhľadom na to, že mi prichádzali a stále prichádzajú podnety, ktoré sa týkajú uplatňovania zákona o hmotnej núdzi, a že som zistila skutočnosti nasvedčujúce tomu, že zákon o hmotnej núdzi a jeho ďalšie uplatňovanie v praxi môže ohroziť základné práva, budem sa znovu obracať na Ústavný súd SR.“
Macejková: Dúfam, že verejná ochrankyňa práv prehodnotí svoje neadekvátne vyjadrenia
Stanovisko predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky k vyjadreniam verejnej ochrankyne práv nedalo na seba dlho čakať. Už na druhý deň, t. j. 12. júna 2015 zareagovala JUDr. Ivetta Macejková, PhD. nasledovne:
„Viaceré slovenské médiá dnes zverejnili vyjadrenia verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej vyplývajúce z tlačovej správy vydanej Kanceláriou verejnej ochrankyne práv 11. júna 2015. V tejto správe reagovala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o odmietnutí jej návrhu na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Vzhľadom na neprimeranú reakciu Jany Dubovcovej na aktuálnu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu ešte pred tým, ako sa mohla oboznámiť s písomným vyhotovením odôvodnenia predmetného rozhodnutia, považujem za potrebné uviesť nasledovné:
Dňa 10. júna 2015 plénum ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. PL. ÚS 36/2015 odmietlo návrh verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej na začatie konania podľa č. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade niektorých ustanovení zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s ústavou a s medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Dôvodom odmietnutia bola skutočnosť, že návrh bol podaný zjavne neoprávnenou osobou.
Verejná ochrankyňa práv vo svojej reakcii a vyjadreniach na predmetné rozhodnutie sa odvoláva na čl. 151a ods. 2 ústavy, nevzala však do úvahy odsek 6 tohto článku ústavy, z ktorého vyplýva, že podrobnosti o jej oprávnení predkladať ústavnému súdu návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov upravuje zákonná právna úprava.
Podľa názoru ústavného súdu, s ktorým sa mohla verejná ochrankyňa práv oboznámiť už v jeho rozhodnutiach vo veciach sp. zn. PL. ÚS 5/2014 a sp. zn. PL. ÚS 40/2014, referenčný právny rámec pre jej aktívnu legitimáciu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy predstavuje zákonná úprava vyplývajúca z ustanovení § 21 a § 22 zákona o verejnom ochrancovi práv, z ktorých vyplýva, že verejný ochranca práv môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy vo vzťahu k takým právnym predpisom, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd a ktorých aplikácia prichádza do úvahy v konkrétnej veci, ktorou sa verejný ochranca práv zaoberá v konaní o podnete právnickej osoby alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti s konkrétnym prípadom, ktorý patrí do jeho pôsobnosti. V prípade, že verejný ochranca práv nepreukáže, že ním podaný návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy má vzťah k ním riešenému problému v konkrétnej veci, v ktorej chce poskytnúť svoju ochranu, ústavný súd návrh na začatie konania odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.
V duchu uvedeného právneho názoru ústavný súd postupoval už aj v konaniach začatých na základe návrhov podaných predchodcom súčasnej verejnej ochrankyne práv, keď napríklad vo veci sp. zn. PL. ÚS 14/2012 listom z 29. júna 2012 vyzval navrhovateľa (už súčasnú verejnú ochrankyňu práv), aby doplnil návrh na začatie konania tak, aby bolo možné posúdiť splnenie uvedených podmienok prijatia návrhu verejného ochrancu práv na ďalšie konanie. V danom prípade však bolo konanie zastavené uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/2012 z 19. septembra 2012 v dôsledku toho, že verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová, ktorá vystriedala svojho predchodcu vo funkcii, vzala podaním z 23. júla 2012 návrh na začatie konania v celom rozsahu späť.
V predmetnej veci verejná ochrankyňa práv ako navrhovateľka nesplnila procesné podmienky pre riadne iniciovanie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, tak ako ich vymedzil ústavný súd vo svojich doterajších rozhodnutiach (PL. ÚS 5/2014, PL. ÚS 40/2014).
Verejná ochrankyňa práv doručila ústavnému súdu návrh na začatie konania 15. januára 2014. Tento návrh doplnila podaním zo 6. marca 2014, v ktorom uviedla, že jeho iniciátorom bolo anonymné podanie doručené z elektronickej adresy subjektu označeného ako „pustovník22“. Toto podanie považovala za relevantný podnet na podanie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania návrhu zotrval na svojom právnom názore vyslovenom predchádzajúcej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 5/2014, PL. ÚS 40/2014), že verejný ochranca práv môže namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje základné práva a slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava v konaní o podnete právnickej osoby alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti so svojou činnosťou v konkrétnej veci, vždy však v súvislosti so svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné práva fyzických osôb a právnických osôb. Podľa názoru ústavného súdu predmetný anonymný podnet túto podmienku zjavne nespĺňal už z toho dôvodu, že neobsahoval žiadne konkrétne skutočnosti týkajúce sa prípadného porušenia základných práv jeho autora.
Frustrácia Jany Dubovcovej z odmietnutia jej troch návrhov predložených ústavnému súdu nemôže byť dôvodom na dehonestovanie rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ku ktorej sa uchýlila v tlačovej správe a ktorá je nenáležitá vo vzťahu k funkcii, ktorú Jana Dubovcová zastáva. V tejto súvislosti musím zdôrazniť, že verejná ochrankyňa práv môže byť skutočnou ochrankyňou práv najzraniteľnejších skupín ľudí za predpokladu, že ústavnému súdu doručí návrh, ktorý bude spĺňať procesné podmienky konania pred ústavným súdom. Je poľutovaniahodné, že verejná ochrankyňa práv považuje rozhodovanie ústavného súdu v súlade s jeho doterajšou judikatúrou za, povedané jej slovami, „dobu temna“ ešte pred preštudovaním písomného vyhotovenia odôvodnenia predmetného rozhodnutia.
Verím, že verejná ochrankyňa práv prehodnotí svoje neadekvátne vyjadrenia a že bude posudzovať rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vecne a bez subjektívnej predpojatosti.
Nad rámec uvedeného dávam do pozornosti verejnej ochrankyni práv, že v čase podania jej návrhu na posúdenie súladu zákona o pomoci v hmotnej núdzi s ústavným poriadkom Slovenskej republiky sa už pred ústavným súdom viedlo v rovnakej veci konanie na návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, o ktorom ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 27. mája 2015 už nálezom rozhodol (PL. ÚS 8/2014).
JUDr. Ivetta Macejková, PhD., predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky“
Zdroj: Ústavný súd SR, Facebook
Ilustračné foto: najprávo.sk