Najprávo.sk - najlepší právny poradca

Týka sa vás nový zákon o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov?

6.9. 2016, 17:20 |  PR

Všeobecne možno konštatovať, že len veľmi výnimočne vzbudí prijatie zákona v oblasti pracovného práva také rozporuplné reakcie, ako sa tomu stalo v prípade nového zákona o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb. Zákon č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov vstúpil do účinnosti dňa 18. 6. 2016 a už vyvolal mnoho sporných otázok a aplikačných nejasností súvisiacich s identifikáciou okruhu dotknutých subjektov, ich práv a povinností, či vzájomnej cezhraničnej spolupráce medzi príslušnými inšpekčnými orgánmi jednotlivých členských štátov EÚ a EHP pri presadzovaní pravidiel vyslania.

Bez ohľadu na neskôr uvádzaný výpočet zmien a prípadných nejasností možno uviesť, že prijatie zákona je reakciou na potrebu transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie o IMI“).

Zákon o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb bezprostredne upravuje najmä pôsobnosť Národného inšpektorátu práce a inšpektorátov práce pri cezhraničnej spolupráci s príslušným orgánom iného štátu pri kontrole dodržiavania pravidiel vysielania zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb, identifikácii vyslania a vymáhaní pokút a povinnosti hosťujúceho zamestnávateľa a domáceho zamestnávateľa.

Na uvádzaný účel tak novo zavádza pojem príslušného orgánu iného členského štátu, vymedzuje tzv. pravidlá vyslania (pracovné podmienky a podmienky zamestnávania), určuje okruh povinností hosťujúceho zamestnávateľa (napr. nahlasovanie zamestnancov vyslaných na územie SR, uchovávanie pracovných zmlúv a dokladov) a domáceho zamestnávateľa (napr. poskytnutie súčinnosti), či upravuje doručovanie rozhodnutia o uložení pokuty a vymáhanie pokuty uloženej hosťujúcemu zamestnávateľovi alebo domácemu zamestnávateľovi. V súvislosti s prijatím nového zákona prišlo i k úprave ďalších pracovnoprávnych predpisov, a to najmä Zákonníka práce alebo zákona o inšpekcii práce. V Zákonníku práce prichádza k spresneniu (cezhraničného) vyslania zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb a vyslaného zamestnanca, ale aj k zavedeniu nového pojmu vysielajúceho zamestnávateľa.

V Zákonníku práce sa upravuje aj povinnosť zamestnávateľa uzatvoriť so zamestnancom osobitnú dohodu pri vyslaní do iného členského štátu. Zavedená je aj spoločná zodpovednosť dodávateľa služby na území Slovenskej republiky a jeho priameho subdodávateľa, ktorý je zamestnávateľom vyslaného zamestnanca, za dodržanie pravidiel vyslania týkajúcich sa minimálnej mzdy, minimálnych mzdových nárokov a mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas pri vyslaní zamestnanca na územie Slovenskej republiky.

V aplikačnej praxi sa už objavili prvé spory krátko po účinnosti zákona, čo je možné považovať za dodržanie minimálnych pravidiel pri vyslaní zamestnanca, ale aj v akom rozsahu a kvalite má prísť k dodržaniu porovnateľných pravidiel vo vzťahu k porovnateľnému zamestnancovi (v kombinácii vyslania zamestnanca podľa smernice 96/71/ES čl. 3 ods.1 a ods. 9 a dočasného pridelenia podľa smernice 2008/104/ES). Kľúčovým problémom sa však už dnes javí presné identifikovanie situácie, kedy prichádza k vyslaniu zamestnanca na výkon práce a nielen k realizácii pracovnej cesty zamestnanca s dlhým časovým obdobím jej vykonávania a v ktorom okamihu možno hovoriť o nenaplnení znakov vyslania. Zákonník práce totiž nevymedzil minimálnu „určitú dobu“ vyslania/dočasného pridelenia, ani maximálnu dobu služobnej cesty. Možno preto len fabulovať, akým spôsobom sa bude posudzovať obdobie trvania pri klasických pracovných cestách, napríklad za účelom obchodných rokovaní, a nie za účelom poskytovania služieb na území iného členského štátu. 

Nejasnosti sa rovnako dotýkajú vzájomného vzťahu inšpektorátu práce a hosťujúceho a vysielajúceho zamestnávateľa, najmä s ohľadom evidencie pracovného času, poskytovania informácií alebo predkladania dokumentov na kontrolu. Rovnako nemožno pokladať za zodpovedanú otázku, či práca na území dvoch alebo viacerých štátov, spadá pod kontrolu a dojednania nových úprav zákona o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov a Zákonníka práce, teda či ide o vyslanie, dočasné pridelenie zamestnanca alebo napr. dve alebo viac dohodnutých a určených miest výkonu práce zamestnanca pri cezhraničnom výkone práce.

S ohľadom na rozsiahlosť a náročnosť zákona nemožno odpovede na načrtnuté otázky sústrediť do tohto článku. Na všetky otázky však určite môžete dostať odpovede na seminári, ktorý pre Vás usporiadalo vydavateľstvo Wolters Kluwer spolu s významnými odborníkmi na túto oblasť s názvom „Cezhraničné zamestnávanie a agentúrne zamestnávanie“ dňa 20. 9. 2016.

Autori: JUDr. Marek Švec, PhD., JUDr. Simona Schuszteková, PhD.
Ilustračné foto: najprávo.sk


Najprávo.sk - najlepší právny poradca