Úvodné slovo
Ak sa v právnickej obci použije slovné spojenie „teória práva", vynoria sa v mysliach jej členov matné spomienky na začiatky štúdia na právnickej fakulte, na množstvo (v tom čase pre adresátov bezobsažných) definícii, neznámych pojmov, evokuje to niečo v rovine práva priam mystické, neuchopiteľné, mnohokrát aj nepochopiteľné, hodiace sa skôr pre akademickú pôdu, ako reálnu právnu prax. Účelom série týchto článkov bude takéto pocity u právnikov, ale aj študentov práva, potlačiť a ukázať, že teória práva v praxi nie je oxymoron, ani sci-fi, ale veľmi reálny a v najmä v aplikačnej praxi súdov stále sa rozširujúci jav, ktorý však možno aj v dôsledku nedostatočného marketingu nenachádza popularitu v takom rozsahu, akú by si zaslúžil. Dúfajúc v pokrokovosť právneho myslenia a v silu reklamného pôsobenia vám dnes s radosťou predostriem pár myšlienok o jazykovom výklade.
Čo sme sa o jazykovom výklade učili v škole
Každý študent práva v prvom ročníku vie, že jazykový (alebo gramatický) výklad je jeden z druhov výkladu podľa metód výkladu, ktorého predmetom je zisťovanie zmyslu, obsahu a rozsahu v normatívnom texte použitých slov a nimi utváraných viet za účelom ich pochopenia a správneho a jednotného používania.[1] Každý študent vyšších ročníkov a každý právnik v praxi vie, že jazykový výklad je jednoducho výklad slov použitých v právnej norme. Tieto slová majú najčastejšie v právnom jazyku rovnaký význam ako v bežnom spisovnom jazyku, výnimkou sú legálne definície, ktorých význam je ustanovený priamo v texte právneho predpisu a ktoré sú všeobecne záväzné a taktiež definície podané orgánom aplikujúcim právom, ktorých záväznosť ale nie je všeobecná. Týmto sme si odbili povinnú teoretickú časť, ktorú, pevne dúfam, že všetci zvládli bez väčšej ujmy a spánkových mdlôb, teraz sa pozrieme na tento teoretický inštitút v praxi.
Uplatnenie jazykového výkladu
I keď by si správne odôvodnenie rozhodnutia založeného na jazykovom výklade vyžadovalo priam doktorát z lingvistiky, určite má jazykový výklad v aplikačnej praxi súdov svoje čestné miesto. Najmä, ak použitie iných metód výkladu neprichádza do úvahy – napr. výkladu systematického alebo historického alebo najideálnejšie v spojení s výkladom logickým, teleologickým, či inými. Najpodstatnejšie je, aby celé odôvodnenie nestálo na výrokoch typu „je to tak, lebo je to tak napísané," ani „je to tak, lebo sme použili jazykový výklad," bez širšieho rozvedenia tohto tvrdenia.[2] Ako príklad správneho použitia jazykového výkladu uvádzame jeden z najvýznamnejších nálezov ústavného súdu, ktorým vyslovil právo prezidenta udeľovať amnestiu, ale v žiadnom prípade nie právo, túto amnestiu spätne zrušiť alebo zmeniť. Ústavný súd SR pri použití jazykového výkladu uviedol:
Z gramatického a sémantického hľadiska je nevyhnutné rešpektovať aj jazykový výklad spojenia "udeľuje amnestiu". Podľa Slovníka slovenského jazyka (autor: Š. Peciar a kolektív, vydané SAV, Bratislava 1964, str. 641) význam slova "udeľovať" spája s významom poskytovať niečo bez náhrady, darovať, uštedriť, dať právo či oprávnenie na niečo, a to aj vo význame prepožičať titul alebo niekoho omilostiť. Teda "udeľovať amnestiu" si v žiadnom prípade nemožno vyložiť ako právo amnestiu zrušiť, mariť, meniť, vziať a neposkytnúť. Takéto možnosti teda nevyplývajú ani zo spojenia "udeľovať amnestiu", ako ani z celého textu čl. 102 písm. i) Ústavy SR.[3]
V tomto náleze použil ústavný súd okrem jazykového výkladu aj výklad historický a teleologický, a práve takáto kombinácia významne prispela k právnej istote a k nepochybnosti o tomto rozhodnutí. Pevne dúfam, že sa podobne kvalitného odôvodnenia dočkáme aj k nešťastnému slovíčku „vymenúva" v inej kauze.[4]
Súčasný trend
Uplatnenie jazykového výkladu v súčasnej aplikačnej praxi súdov má skôr klesajúcu tendenciu, k čomu výrazne prispel po prvýkrát judikát ústavného súdu Českej republiky, v ktorom bolo povedané:
Naprosto neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. Jazykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jejího smyslu a účelu (k čemuž slouží i řada dalších postupů, jako logický a systematický výklad, výklad e ratione legis atd.). Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity.[5]
Práve táto pasáž spomínaného judikátu sa stala v českej, ale aj slovenskej rozhodovacej činnosti pomerne často používanou.[6] Vo vzťahu k dotváraniu práva súdmi ústavný súd ČR dodal:
Soud [...] není absolutně vázán doslovným zněním zákonného ustanovení, nýbrž se od něj smí a musí odchýlit v případě, kdy to vyžaduje ze závažných důvodů účel zákona, historie jeho vzniku, systematická souvislost nebo některý z principů, jenž mají svůj základ v ústavně konformním právním řádu jako významovém celku. Je nutno se přitom vyvarovat libovůle; rozhodnutí soudu se musí zakládat na racionální argumentaci.[7]
Týmto otvoril obrovský priestor pre sudcovskú tvorbu práva a taktiež pre rozhodovanie dokonca contra legem, ku ktorému sa dostaneme v budúcom príspevku. Napokon svoje stanovisko vyjadril aj Najvyšší správny súd, podľa ktorého nie je pri aplikácii práva doslovný (gramatický) výklad jedinou metodou interpretace právní normy; není ani metodou nejspolehlivější.[8] Najvyšší správny súd v inom rozhodnutí[9] svoje odôvodnenie ešte viac zdramatizoval a povedal: otrocké následování doslovného znění zákona [...] nemá v moderním právním státě opodstatnění.
Záverečné slovo
Trend aplikačnej praxe súdov nedržať sa striktne doslovného znenia zákonov, pokiaľ prevažujú iné argumenty, je podľa môjho názoru veľmi pozitívny. Samozrejme, nie absolútne a s dostatočným odôvodnením. Účelom tohto príspevku bolo priblížiť širšej právnickej verejnosti iný pohľad na znenie textu zákona a možno motivovať právnikov v praxi, ale aj študentov práva, aby sa (ako hovorí jeden môj učiteľ), nenechali pomýliť platným znením zákona a hľadali v práve širšie súvislosti, rozmýšľali kriticky a nebáli sa trošku liberálnejších postojov k právu. Na záver už len jeden vše hovoriaci citát:
" Interpretácia právnej normy bez akceptácie jej zmyslu a účelu vedie k absurdným dôsledkom, ktoré robia z právneho poriadku nie systém, ale obyčajný, viac-menej náhodný zhluk noriem."
(Pavel Holländer, sudca Ústavného súdu Českej republiky)
Bc. Slavomíra Henčeková
študentka 5. ročníka
Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
Citácie a poznámky:
[1] OTTOVÁ, E.: Teória práva. Šamorín: Heuréka, 2006, s. 287
[2] V tejto veci je jedným z tých nie najšťastnejších odôvodnení napr. to, ktoré je obsiahnuté v uznesení ústavného súdu SR III. ÚS 274/07-13; k tomuto rozhodnutiu sa určite vrátime v ďalšom článku pri výklade súdov contra legem
[3] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 30/99
[4] V tejto súvislosti máme na mysli vyhotovenie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní Pl. ÚS 4/2012, ku ktorému je k dispozícii zatiaľ len výroková časť obsiahnutá v tlačovej správe dostupnej na http://portal.concourt.sk/plugins/servlet/get/attachment/main/ts_data/Tlacove_informacie_56_12_vyklad_GP.pdf
[5] Nález Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 33/97
[6] Napríklad v nálezoch Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 1133/07, najnovšie I.ÚS 1894/12, I.ÚS 2920/09, taktiež h na Slovensku nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 243/07, z najnovších uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 308/2012, a dokonca aj na nižších úrovniach, napr. rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 9Co/144/2012 a mnohé ďalšie
[7] Nález Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 21/96
[8] Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. 1133/2007 Sb. NSS; podobne aj Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil v náleze III. ÚS 341/07, že žiadne z výkladových metód nemá absolútnu prednosť
[9] Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. 1940/2009 Sb. NSS