Neregulované osobné stavy
V rámci definovania pojmu osobný status na pozitívnoprávne účely, si môžeme všimnúť, že definícia tohto pojmu sa vyznačuje oproti bežnému sémantickému výkladu reštriktívnejším obsahom. Je to z dôvodu, že do obsahu tohto pojmu používaného v normatívnom texte nie sú zahrnuté práva a povinnosti prameniace zo spoločenského postavenie jednotlivca, ktoré zákonodarca nereguluje. Napriek neposkytnutiu ochrany týmto osobným stavom v podobe ich normatívnej regulácie tieto interpersonálne vzťahy, v ktorých jednotlivec rozvíja a uplatňuje svoje práva a povinnosti vyplývajúce zo spoločenského hodnotového konsenzu, teda nie z normatívnych premís, ovplyvňujú a určujú sociálnu a osobnú identitu jednotlivca. V nasledujúcom texte sa preto zameriame na existenciu zákonných „prekážok" odôvodňujúcich neprijatie legislatívy, ktorá by upravovala aj tieto osobné statusy.
Liberálna koncepcia rodiny
Neregulované osobné stavy, ktoré si predstavíme v tomto článku sú statusové práva a povinností prameniacich z tzv. „netradičných" rodinnoprávnych vzťahov. Predtým ako dôjdeme k samotnej argumentácii musíme ešte vymedziť pojem netradičné rodinnoprávne vzťahy. Podľa J. Basedowa medzi tieto vzťahy zaraďujeme predovšetkým trvalé spolužitie osôb rovnakého alebo opačného pohlavia mimomanželského zväzku.[1]
Dôležité je ale zdôrazniť, že tieto vzťahy nie sú bez analógie s rodinnoprávnymi vzťahmi, a preto by tomu mala zodpovedať aj ich normatívna regulácia. Odmietanie takýchto záverov súčasne predstavuje aj jeden z argumentov pre neposkytnutie ochrany týmto vzťahom. Zaradenie týchto vzťahov do rodinných nám potvrdzuje okrem odbornej literatúry aj legislatívna prax štátov, ktoré upravujú tieto osobné statusy. Ako príklad môžeme uviesť Francúzsku republiku ktorá umožňuje osobám rovnakého aj opačného pohlavia uzavrieť tzv. pakt solidarity, ktorým sa účastníci tohto paktu rovnako ako v manželstve zaväzujú k vzájomnej morálnej a majetkovej podpore.[2] Takáto právna formulácia týchto interpersonálnych vzťahov, musíme dodať, že nie len vo francúzskej normotvorbe, nám tak len potvrdzuje, že tieto vzťahy v súkromnej, citovej oblasti jednotlivca by sme mali aj u nás zaraďovať medzi rodinnoprávne.
Ochranu týchto „netradičných" rodinnoprávnych vzťahoch môžeme nájsť aj v rozhodovacej činnosti ESĽP.[3] Tá je implicitne vyjadrená predovšetkým v práve na rešpektovanie súkromného života vyjadreného v článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Potvrdzuje nám to aj ESĽP, ktorý vo veci „Van Oosterwijck v. Belgicko uvádza, že termín súkromný život obsiahnutý v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je širší, než sa uvádza v početných definíciách anglosaských aj francúzskych autorov, podľa ktorých je to právo na život podľa svojich predstav chránený pred publicitou. Podľa názoru Komisie toto právo zahŕňa aj právo zakladať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti, v záujme rozvoja svojej vlastnej osobnosti."[4] Poskytovanie ochrany týchto interpersonálnych vzťahov, ktoré sú súčasťou súkromného života nepredstavuje ale pozitívny záväzok štátov nezasahovať do tohto práva. Ochrana práva na súkromie nie je teda prostredníctvom Európskeho dohovoru o ľudských právach absolútna a vymedzenie jej limitov je obsiahnuté v čl. 8 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[5] Vytváranie a rozvíjanie vzťahov s inými fyzickými osobami v ktorých jednotlivec uplatňuje svoje práva a povinnosti vyplývajúce z týchto „netradičných" osobných statusov je tak podľa niektorých štátov možné po hranicu vytvorenú legitímnym zásahom, ktorý je odôvodnením najmä ochranou morálky prameniacej z kultúrnych a historických osobitostí krajiny. V judikatúre ESĽP ale už môžeme badať prekonanie takéhoto názoru.[6] ESĽP ale stále ponecháva úpravu týchto vzťahov na vnútroštátnu úpravu a neposkytuje im univerzálnu ochranu. Obdobný trend môžeme badať aj na úrovni práva Európskej únie v podobe liberálnych legislatívnych tendencií, ktoré zaviedli najmä zvýšenie práv týchto osôb zákazom diskriminácie z dôvodu pohlavia.[7]
Zákonný súlad
Prípadná zákonná úprava tzv. netradičných rodinných statusových práv s ústavnými alebo zákonnými normami je vylúčená a to predovšetkým z dôvodu, že ochrana týchto vzťahov je implikovaná v ústavných právach a princípoch. Nášmu tvrdeniu o zákonnom súlade napomáha aj koncepcia tzv. otvorenej právnej definícií pojmu osobný status, ktorá nepredstavuje numerus clausus statusových práv a povinnosti. Do úvahy pripadajúca kodifikácia týchto vzťahov by tak len rozšírila obsah tohto legálneho pojmu.
Ako sme už uviedli odmietanie zákonnej úpravy týchto statusových práv a povinností je v právnej rovine tak len zdôvodňované ochranou morálky. Ochrana morálky nie je ale v slovenskom právnom poriadku premietnutá do písaného práva v podobe mravného princípu, ktorý by explicitne vyjadroval zákaz alebo obmedzenie týchto statusových vzťahov[8], ale iba ako zákonná neregulácia týchto vzťahov, teda nerešpektovanie vybraných statusových práv a povinností ex lege. Je to z dôvodu, že konzekvenciou explicitnej zákonnej úpravy v podobe zákazu týchto interpersonálnych vzťahov by bola klasifikácia tejto úpravy ako protiústavnej, keďže v našom právnom poriadku nemá oporu ideológia, ktorá by odôvodňovala takýto postup zákonodarcu. Čl.1 Ústavy SR je navyše jasným vyjadrením postulátu sekularistického právneho poriadku.
Ako sme naznačili v Slovenskej právnej úprave prima facie nenájdeme hmotnoprávne ustanovenia regulujúce „netradičné" osobné statusy. Pri interpretácií niektorých ustanovení ale zistíme, že Slovenský zákonodarca už implicitne reguluje práva osôb rovnakého alebo opačného pohlavia napr. inštitútom blízka osoba, ktorý OZ okrem iného definuje aj ako iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.[9] Rovnako ochranu týchto statusových práv nájdeme aj v antidiskriminačnom zákone v podobe zákazu diskriminácie. Takáto regulácia týchto vzťahov ale len v minimálnom rozsahu pokrýva spoločenské potreby a navyše nepriznáva týmto statusovým právam a povinnostiam normatívnu relevanciu statusových práv a povinností, ktorá by naplnila pojmové znaky pozitívnoprávnej definície osobného statusu uvedenej vyššie v texte. Z toho zákonného nevyjadrenia taktiež pramení aj nemožnosť deklarovať zásah do týchto vzťahov ako porušenie práva na súkromie.
Zákonná tolerancia interpersonálnych vzťahov, v ktorej jednotlivec rozvíja a uplatňuje svoje práva a povinnosti vyplývajúce z „netradičných" osobných statusov tak nič nerieši a spôsobuje len zníženie normatívnej ochrany týchto vzťahov, ktoré by mali byť bezpochyby zaradené do právnej ochrany osobnej a sociálnej identity jednotlivca. Je preto nevyhnutné v právnom štáte rešpektovať tieto interpersonálne vzťahy aj ex lege a vyjadriť ich zákonnú reguláciu v hmotnoprávnych ustanoveniach obdobne ako iné statusové práva a povinnosti. Užitočné je podotknúť, že riešenia „starých problémov ako povolenie rozvodu, incest môžu poskytnúť užitočný precedens ako sa vysporiadať s uznávaním týchto osobných statusov."[10] K prekonaniu týchto „starých" morálno – právnych problémov na území Slovenska došlo napr. v zák. čl. XXXI/1894 o manželskom práve, v ktorom sa zaviedol obligatórny civilný sobáš a právne zrušenie manželstva v podobe rozvodu. Týmto zákonom sa zároveň prekonalo právne vyjadrenie cirkevného postulátu manželstva a uprednostnila sa normatívna charakteristika manželstva ako právneho vzťahu.[11] Obdobným príkladom sú aj ustanovenia zákona č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve, ktorý uzákonil jediný hmotnoprávny dôvod rozvodu, totiž hlboký a trvalý rozvrat medzi manželmi. Súdy tak od prijatia tohto zákona už nemuseli skúmať dôvody ako cudzoložstvo alebo neprekonateľný odpor.
Naznačená slovenská právna úprava neregulovaných „netradičných" rodinných statusových vzťahov nemôže byť tak v nijakom prípade zdôvodnená ochranou morálky – danej najmä kresťanským spoločenstvom – ako by sa na prvý pohľad zdalo. Takýto záver nám vyplýva predovšetkým zo samotnej slovenskej legislatívy, ktorá poskytuje spoločenskú ochranu týmto vzťahom najmä zákazom ich diskriminácie, čím sa v právnej rovine deklaruje prelomenie statusu quo, danej problematiky. Túto argumentáciu nám potvrdzuje aj nevyjadrenie týchto údajne chránených hodnôt v právnej úprave statusových práv a povinností ako je to napr. v iných európskych krajinách.[12] V slovenskej právnej úprave tak chýba paradoxne aj regulácia stasusových vzťahov, ktorých sociálny charakter je daný morálkou, ktorej ochrana je dôvodom neregulácie liberálnej koncepcie rodiny.
Na prvý pohľad sa zdá, že Slovenská právna úprava statusových vecí uviazla v circulus vitiosus, z ktorého je len jedno či už liberálne alebo konzervatívne východisko. Príkladom vyriešenia takejto situácie je ale napr. Francúzska úprava, ktorá v jednom kódexe dokáže regulovať inštitút rozluky a registrovaného partnerstva a poskytnúť tak ochranu vzťahov v citovej oblasti jednotlivca bez ohľadu na pohlavie a vierovyznanie ako to vyplýva z koncepcie právneho štátu, ku ktorej sa hlási aj Slovenská republika.
Bc. Igor Ribár
študent 2. ročníka Mgr. stupňa na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave
Príspevok autorskej súťaže Právnické eso
[1] Porov. BASEDOW J.- SIEHR K. Private law in the international arena: from national conflict rules towards harmonization and unification. s. 652.Do tej liberálnej teórie koncepcie rodiny môžeme zaradiť ešte manželstvo osôb rovnakého pohlavia, adopcia dieťaťa dvomi osobami bez vzájomného vzťahu a atď.
[2] Porov. Art 515 Civil code of France. [online]. [1.2.2012]. Dostupné na internete: < http://www.legifrance.gouv.fr/html/index.html >.)
[3] Napr. V rozhodnutí B v. France z 25.3.1992 bolo uznané porušenie čl.8. z dôvodu sexuálnej orientácie. V rozhodnutí E.B. vs France z 22.1.2008 bola deklarované diskriminačné konanie úradov pri odmietnutí adopcie z dôvodu sexuálnej orientácie.
[4] SVÁK, J. Zásady a tendencie v ochrane práva na súkromie. IN: Justičná revue : časopis pre právnu prax., 2000,roč. 52, č. 11, s.1200.
[5] Čl. 8 ods.2 Dohovoru: „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných."
[6] Napr. v prípade REES v. UK z 17.10.1987 súd považoval zásah štátu za proporcionálny a nedeklaroval porušenie čl. 8 a čl.12 dohovoru. Naproti tomu v rozhodnutí Christine Goodwin v. The United Kingdom z 11.7.2202 súd úž v podobnom prípade deklaroval porušenie čl. 8 a čl.12 dohovoru a navyše uviedol, že Charta základných práv EU upúšťa od tradičného chápania manželstva, keď už neobsahuje výslovnú zmienku že by šlo o spojenie medzi mužom a ženou.
[7] U nás táto legislatíva EÚ podmienila vyjadrenie tohto zákazu v zák. č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačný zákon
[8] Napr. v niektorých rozvojových krajinách je mravný princíp vyjadrujúci ochranu morálky obsiahnutých v trestných normách sankcionujúcich vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia. U nás sa takéto sankcionovanie úplne odstránilo až novelou trestného zákona 175/1990 Zb. V Európe takéto normy týkajúce sa zákazu vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia už nenájdeme, ale normy vynucujúce si určité morálne správanie nájdeme napr. v Írsku kde priamo ústava do roku 1995 vyjadrovala ochranu inštitútu manželstva vo forme zákazu rozvodu. V súčasnosti Írska ústava vyjadruje už len určité obmedzenia v podobe hmotnoprávnych podmienok rozvodu. Porov. Art.41 (3.2) Constitution of Ireland. [online]. [1.2.2012]. Dostupné na internete: <http://www.taoiseach.gov.ie/eng/Home/ >
[9] Porov. §116 Zák.č. 40/11964 Sb. Občiansky zákonník
[10] BASEDOW J.- SIEHR K. Private law in the international arena: from national conflict rules towards harmonization and unification. s. 652.
[11] Porov. AUGUSTIN, J. Rozvod manželstva v minulosti a dnes. IN Teoretické úvahy o práve 7. : zborník z vedeckej konferencie doktorandov a školiteľov Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty [CD-ROM].
[12] Okrem spomínanej Írskej úpravy rozvodu, nájdeme takúto prokresťanskú legislatívnu činnosť aj napr. v Poľsku, kde je dodnes v poľskom rodinnom kódexe obsiahnutý inštitút rozluky, ktorý ma rovnaké účinky ako rozvod (Porov. Art. 61.4. Kodeks rodzinny i opiekuńczy)