PaedDr. Rudolf Forgáč je podpredsedom Slovenskej komory mediátorov a je taktiež lektorom vzdelávania mediátorov. Oslovili sme ho, rovnako ako ostatné osobnosti slovenskej mediácie, s pár otázkami na tému mediácia v prostredí slovenskej reality.
Kedy je podľa vás vhodné riešiť spory mediáciou resp. v akých situáciách by ste odporúčali osloviť mediátora?
Mediáciu považujem za vhodnú pre všetky typy konfliktov. To ale neznamená, že je vhodná v každej situácii a pre každého. V zásade pre každého normálneho človeka, ktorý má záujem hľadať dohodu je vhodnou metódou. Typy, ktoré nie sú ochotné spolupracovať a načúvať druhého sa budú snažiť presadiť cez pozície moci a cez autoritu. Preto nikdy nebude mediácia jedinou formou riešenia konfliktov a vždy bude iba jednou z viacerých možností. Tak ako tomu bolo aj doteraz, pretože mediácia existovala dávno predtým ako sa dostala do zákona, je to prístup starý ako komunikácia medzi ľuďmi. (Tento inštitút oficiálne zákon upravuje od roku 2004.)
Skúsme porovnať mediáciu na Slovensku a mediáciu v zahraničí.
Moje poznatky sa opierajú predovšetkým o sprostredkovanú skúsenosť. Je pozitívne, že všade v civilizovanom svete sa snažia ľudia i inštitúcie riešiť konflikty dohodou, pretože jedine tento spôsob zaručuje primeranú spokojnosť zúčastnených strán. V Európe sú jednotlivé štáty na tom rozdielne a závisí to na uznávaných hodnotách v spoločnosti. Chcem veriť tomu, že aj na Slovensku sa hodnoty budú posúvať smerom k človeku a tradičným európskym hodnotám. Dnešný hodnotový systém našej spoločnosti nie je práve naklonený spolupráci a tým pádom ani rozvoju mediácie. Ale Európa je na tom rovnako.
Rudolf Forgáč
Mediácia ako inštitút nie je stále jednoznačne vysvetľovaná a nie je v povedomí verejnosti.
Každá nová vec (myslím z pohľadu inštitucionalizácie) si vyžaduje svoj čas. Možno jednu - dve generácie, aby sa dostala hlbšie do povedomia ľudí. A v skutočnosti je potrebné, aby s tým mali ľudia možnosť získať konkrétnu skúsenosť. Ináč to zostane iba diskutovaná téma v akademickej podobe. Aj pre štát je výhodné, ak má možnosť riešiť konflikty viacerými spôsobmi. Je potrebné , aby predovšetkým mladí ľudia dostávali primerané informácie o mediácii. Je potrebné dostať mediáciu do škôl a medzi učiteľov.
Čo priviedlo vás k mediácii?
Mojím životným krédom je riešiť veci k spokojnosti oboch, spoluprácou, podľa zásad a princípov dohody. Byť tvrdý k problémom a korektný, slušný k ľuďom. Samozrejme pokiaľ sa stretávam s ľuďmi, ktorí takýto prístup zneužívajú, tak musím používať aj ich nástroje a silu. V mediácii to znamená, že odporučíme zúčastneným riešiť to iným spôsobom ako mediáciou.
Existuje vo Vašej praxi mediátora nejaký spor, ktorý Vám utkvel z nejakého dôvodu v pamäti?
Nemám nič špeciálne, alebo výnimočné. Vždy ma poteší keď sa nám podarí spolupracovať a dokážeme sa navzájom počúvať a načúvať, čo vlastne náš proťajšok potrebuje a nehľadať nevyslovené motívy. Samozrejme niektorí Vám v pamäti utkvú viac a iní menej.
V jednom obchodnom spore, kde právnici oboch strán mali rozdielne pohľady na riešenie sporu, sme sa spoločne dopracovali k dohode. Táto dohoda bola úplne odlišná ako pôvodné návrhy právnych zástupcov. Zákon nie vždy rieši záujmy a potreby zúčastnených. Nebolo to výsledkom len ich ochoty, ale aj obrovského stresu, v ktorom sme pracovali, pretože bola ohrozená profesionálna existencia oboch. Bolo nevyhnutné nájsť prijateľné riešenie pre obe strany. Bolo to povzbudzujúce a dobré, že to prišlo hneď zo začiatku mojej práce v tejto oblasti.
Mediátor musí byť hlavne psychológom sporu, mať potrebnú dávku empatie a snažiť sa nájsť riešenie. Sudca alebo rozhodca majú jednoduchšiu úlohu, keďže im stačí ich vlastný názor podopretý skutkovým stavom bez ohľadu na to, či tu konsenzus medzi stranami sporu existuje.
Som presvedčený, že nikto to nemá ľahké pri rozhodovaní o sporoch a konfliktoch. Je veľmi ťažké odosobniť sa a nevnášať do tohto procesu kus seba a svojich hodnôt. A rovnako je to veľmi ťažké aj pre mediátora. Myslím, že musí byť veľmi zručný v oblasti sociálnej – interpersonálnej komunikácie. Musí mať cit pre situáciu a vedieť odhadnúť zručnosti v tejto oblasti aj zúčastnených strán. Len poznaním seba a svojich reakcií, môžeme poznať a ovplyvňovať správanie našich klientov.
Aký by mal byť ideálny mediátor?
Neviem, či niečo také existuje, alebo či je to vôbec potrebné. Dôležité je myslím si, aby nehľadal pravdu medzi zúčastnenými stranami, ale priestor pre spoluprácu. A to je v protiklade s väčšinou našich predstáv a skúsenosťami zo života. Všade sme konfrontovaný s opačným názorom. Každý presadzuje svoju pravdu, máme tendenciu hodnotiť, posudzovať názory, postoje, potreby iných ľudí. A v mediácii zrazu počujete, že nie je dôležitá pravda, ale vzájomné porozumenie záujmom a potrebám. Schopnosť pochopiť a porozumieť môjmu proťajšku a dosiahnuť, aby aj on pochopil mňa! Takže sa tomu musíme učiť, začať rozmýšľať ináč než je to pre nás prirodzené.
Mediácia a jej legislatívne zakotvenie. Je problémom, ak dohoda, ktorá je výsledkom mediácie nie je exekučným titulom?
Je potrebné, aby sa štátne inštitúcie začali správať k mediátorom, ako k „dospelým". To znamená, že je potrebné zrovnoceniť inštitút mediácie s ostatnými inštitútmi. Nepoznám oficiálny dôvod, kvôli čomu je takýto stav, či sú to obavy o stratu klientely, nedôvera, strach z mediácie ako takej, zníženie príjmov určitých profesných skupín...?
Je prirodzené, že sa právnická obec bráni. My potrebujeme preskupiť spôsoby riešenia sporov, získať priestor, ktorý nám predtým nepatril a to nie je jednoduché. Dá sa to iba zlepšovaním vzájomnej spolupráce, lepším poznávaním sa . Iba tak môžeme presvedčiť a získať si dôveru zúčastnených. Len konkrétne skúsenosti môžu presvedčiť o vzájomnej užitočnosti. Je to proces, v ktorom musíme preukázať my sami, že to zvládneme a že dokážeme byť rovnocenným partnerom.
Ako vplýva mediačný proces v jednotlivých fázach na psychiku účastníka mediácie?
Neviem, ako to kto prežíva, pokiaľ o tom neprehovorí. Za najdôležitejšie považujem zamerať sa na to, čo je vidieť, t.j. na správanie sa zúčastnených, na ich konkrétne prejavy. Je dôležité, aby správanie a to čo verbálne vyjadrujú bolo v súlade. Pokiaľ tomu tak nie je, kladiem otázky.
Často interpretované motívy a pocity nie sú tie, ktoré skutočne prežívajú. Ide mi o to, aby sme boli schopní komunikovať a vzájomne sa počúvať a chápať. To je mojím hlavným cieľom v celom procese mediácie. Mne ide predovšetkým o dosiahnutie prijateľnej dohody. Skúmanie psychiky je práca pre psychológov a psychiatrov.
Aké by boli Vaše návrhy na zlepšenie právnej úpravy mediácií v slovenskom právnom poriadku, aby sa mediácia konečne zaradila medzi plnohodnotné alternatívy riešenia sporov?
Už som to spomínal. Považujem za nevyhnutné zrovnocenniť mediáciu s ostanými, už existujúcimi formami a nástrojmi súdneho systému. Dnes sa už mediácia vyučuje na fakultách. Mnohí si ju vyberujú za svoje povolanie. Je potrebné, aby sa táto profesia začala oficiálne riadiť, t.j. aby sa dostala medzi riadené profesie. Potom sa môže stať aj rovnocennou súčasťou nášho súdneho systému.
Kedy dôjde k tomu, že občania a podnikatelia začnú na Slovensku uprednostňovať mediáciu pred autoritatívnym riešením sporov zo strany súdov?
Ja si osobne myslím, že ľudia sa správajú podľa príncípu utilitárnosti. Ak to bude pre nich prinášať úžitok a prekonajú obavy z nepoznaného. Je prirodzené ak si vyberáme medzi niečím, čo poznáme a niečím, čo nepoznáme, že sa rozhodneme, pre to, čo poznáme, lebo nám to poskytuje istotu. Potrebujeme neustále poskytovať informácie o mediácii, aby ju mohli ľudia lepšie spoznať. Lepším poznaním môžeme získavať ich dôveru.