Procesné osobitosti konania o rozvode manželstva

Jednou z charakteristík rozvodového konania je, že procesnoprávne osobitosti sa nenachádzajú len v zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP). Môžeme ich nájsť aj v zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len ZR), ktorý obsahuje okrem hmotnoprávnych ustanovení tykajúcich sa rozvodu aj procesné rozvodové pravidlá. Súd tak v rámci rozvodového konania musí najprv aplikovať špeciálne procesnoprávne normy upravujúce rozvodové konania obsiahnuté v OSP aj ZR a až následne môže použiť všeobecnú procesnoprávnu úpravu podľa OSP. Takáto legislatívna úprava je dôsledkom rozdelenia hmotnoprávnej úpravy osobného stavu medzi všeobecný občiansky kódex a osobitné predpisy.

Procesné osobitosti rozvodu v Občianskom súdnom poriadku

Prvá procesnoprávna osobitosť rozvodového konania ktorú si predstavíme je obsiahnutá v § 100 ods. 2 OSP. Ten ukladá súdu povinnosť viesť manželov v konaní o rozvod k ich zmiereniu. „Povinnosť súdu usilovať sa o zmierenie manželov v tomto konaní ale neznamená možnosť skončiť konanie o rozvod manželstva súdnym zmierom"[1], keďže OSP to nepripúšťa. Táto procesná povinnosť zmierenia manželov sa konkrétne prejavuje najmä v podobe odporúčaní manželom, ktoré majú viesť k odstráneniu príčin rozvratu. Z formulácie § 100 ods. 2 OSP jasne vyplýva, že konanie o rozvod sa má viesť k odstráneniu príčin rozvratu manželstva, preto táto procesná povinnosť súdu vzniká až keď súd zistí príčiny rozvratu. Podľa §100 ods.2 „nie je tak možné postupovať v rámci prípravy pojednávania. Pokus o zmierenie manželov by mal preto súd uskutočniť len na pojednávaní a to spravidla po skončení dokazovania."[2] Uvedená povinnosť vedenia konania o rozvod je významným oprávnením súdu prispieť k náprave narušených manželských vzťahov, preto opomenutie takéhoto postupu sa môže považovať za vážne pochybenie súdu. Význam tohto oprávnenia zdôrazňuje aj NS ČSR, ktorý uvádza, že táto procesná povinnosť predstavuje možnosť súdu využiť „výsledky uskutočneného dokazovania a zistenia situácií v manželstve pre účelné a účinné odporučenia manželom k riešeniu ich nezrovnalostí, ... a to bez šablónovitého a často formálneho zaradenia tohto pokusu na začiatok pojednávania, po vypočutí účastníkov a na záver dokazovania."[3]

Rozvodové konanie zaraďujeme medzi sporové konania, ale do popredia tu namiesto vyriešenia sporu súdnym rozhodnutím vychádza účel rozvodového konania, vyjadrený v procesných normách ako povinnosť ochrany inštitútu manželstva. Je tomu prispôsobená aj úprava prerušenia rozvodového konania v §110 a §111 OSP. Tá oprávňuje súd v konaní o rozvod na rozdiel od iných konaní prerušiť konanie vždy, ak to účastníci zhodne navrhnú, alebo ak sa neustanovia bez predchádzajúceho ospravedlnenia na pojednávanie. Pri zhodnom návrhu na prerušenie konania dokonca „súd ani neskúma či prerušenie konania sa prieči účelu konania alebo záujmu spoločnosti"[4] Po prerušení konania v týchto prípadoch súd opätovne začne konať na návrh vo veci až po uplynutí troch mesiacov. Neuplatňuje sa tu ani zákonná výnimka začať konanie na návrh aj pred uplynutím trojmesačnej lehoty, ak sú pre to závažné dôvody. Je to odôvodnené práve spoločným správaním, alebo spoločným dispozitívnym úkonom manželov, z ktorých môžeme prezumovať nezáujem na rozvedení manželstva.

Posledná procesnoprávna osobitosť rozvodového konania upravená v OSP, ktorú si predstavíme je povinnosť súdu vyplývajúca z §113 OSP spojiť s rozvodovým konaním konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode. Toto ustanovenie v procesnej úprave je prejavom zásady hospodárnosti v civilnom procese a umožňuje spolu s úpravou osobného stavu aj úpravu práv a povinností vyplývajúcich zo zmeny osobného stavu. Súd teda musí v rámci rozvodového konania upraviť aj výchovu a výživu maloletých detí na čas po rozvode. „Hlavným cieľom obligatórneho vykonania úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode v spojenom konaní v zmysle ustanovenia §113 ods.1 OSP je tak zabezpečenie náležitej ochrany záujmu maloletého dieťaťa rodičov, ktorých manželstvo sa rozvádza a to s využitím aj tých poznatkov, ktoré súd získa v rámci konania o rozvod manželstva."[5]

Procesné osobitosti rozvodu v Zákone o rodine

Podľa §23 ods.1 ZR konanie o rozvod začína súd na základe návrhu niektorého z manželov. Ak by druhý z manželov podal návrh po tom, čo už na súde prebieha konanie o rozvod manželstva začaté na návrh jedného z manželov, „začatie tohto konania bráni tomu, aby o tej istej veci, t.j. o rozvode tých istých manželov, prebiehalo na súde aj iné konanie začaté na návrh druhého manžela."[6] Po začatí konania súd zisťuje príčiny rozvratu vzťahov medzi manželmi, teda zisťuje existenciu všeobecnej hmotnoprávnej podmienky na rozvod manželstva v ustanovení § 23 ZR a pri rozhodovaní o rozvode na ňu prihliada. Zákon síce rozvrat explicitne nedefinuje, ale v zmysle §23 za rozvrat môžeme považovať také vážne narušenie vzťahov medzi manželmi, ktoré spôsobuje, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Teda de lege lata preto napríklad pri manželstve ktoré je schopné plniť svoj účel, ale napr. absentuje iba manželské spolužitie nemôžeme prijať záver, či manželstvo je alebo nie je nenapraviteľné rozvrátené.[7] Súd v takomto prípade príčiny rozvratu manželstva nemôže dostatočne zistiť, lebo zo zistených skutočností v konaní môže konštatovať len záver o tom prečo v manželstve chýba spolužitie, čo nemusíme vždy kvalifikovať ako príčina rozvratu manželstva. Z toho dôvodu aplikácia §100 ods. 2 OSP podľa ktorého súd má viesť manželov v každom konaní o rozvod k odstráneniu príčin rozvratu je tak komplikovaná. V úvahách de lege ferenda o rozvodovom konaní by preto nemalo chýbať formulačné zvýraznenie procesných aj hmotnoprávnych ustanovení rozvodu, ktoré by rozlišovali rozvod manželstva, v ktorom manželia nemajú záujem na zotrvaní v spoločnom zväzku a manželstva kde sú rozvrátené manželské vzťahy a aspoň jeden z manželom má záujem na zachovaní manželstva. Aplikácia §100 ods.2 OSP by sa tak obmedzila len na manželstva, kde takýto procesný postup by bol zmysluplný. V neposlednom rade by to znamenalo aj odbremenenie justície a urýchlenie konania.

Rozvodové konanie vo Francúzku

Vo Francúzsku procesná úprava rozvodového konania sa značne ideovo nelíši od slovenskej právnej úpravy. Ale predstavíme si ju z toho dôvodu, že francúzsky code de procédure civile v porovnaní so slovenskou procesnoprávnou úpravou rozvodového konania obsahuje podrobnú, ucelenú reguláciu rozvodu manželstva, ktorá môže byť pre nás inšpiráciou. Francúzsky občiansky zákonník v článku 229 rozlišuje rozvod na základe vzájomnej dohody, rozvod na základe akceptovania, že manželstvo neplní svoj účel, rozvod z dôvodu trvalého rozvratu manželských vzťahov a rozvod z viny niektorého z manželov.[8] Tejto hmotnoprávnej úprave sa prispôsobila aj procesnoprávna, ktorá tak ustanovuje osobité procesné pravidlá pre rozvod na základe vzájomnej dohody a pre ostatné druhy rozvodov. Prejavuje sa to najmä v osobitých náležitostiach návrhu na začatie konania.

Rozvod na základe vzájomnej dohody je možné začať len podaním jedného návrhu v ktorom je vyjadrená spoločná vôľa manželov sa rozviesť. Po formálnej stránke je rozvod na základe vzájomnej dohody prípustný vtedy ak návrh obsahuje zákonom považované náležitosti, ktoré ak nie sú splnené zákon sankcionuje neplatnosťou. Osobitosťou francúzskej úpravy je tiež, že návrh musí obsahovať povinne pod hrozbou neplatnosti aj označenie advokátov, ktorých si manželia vybrali, alebo ktorého si po vzájomnej dohode vybrali a ich podpis. Ďalšou osobitosťou tohto návrhu je, že obligatórne zo zákona taktiež pod hrozbou neplatnosti návrhu musí obsahovať ako prílohu dohodu o majetkovom vysporiadaní manželov.[9] Takáto požiadavka je odrazom všeobecnej podmienky, že sa manželstvo na základe vzájomnej dohody rozvedie, ak sú záležitosti medzi manželmi nesporné. Čo sa týka ostatných rozvodových návrhov, zákon pre ne len vyžaduje, aby boli urobené prostredníctvom advokáta a aby z nich vyplývali skutočnosti, na základe ktorých súd môže rozviesť manželstvo.[10] Na margo francúzskej procesnoprávnej úpravy treba ale ešte poznamenať, že je to jedna z mála úprav, ktorá dokáže poskytnúť ochranu inštitútu manželstva tak, aby rešpektovala kresťanské tradície napr. v podobe inštitútu rozluky, a zároveň rešpektovala aj záujmy osôb, ktoré manželstvo chápu len ako právny vzťah medzi mužom a ženou a napr. im umožnila sa rozviesť bez záujmu na záchrane manželstva.

Bc. Igor Ribár
študent 2. ročníka Mgr. stupňa na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave

Príspevok autorskej súťaže Právnické eso

Citácie a vysvetlivky:

[1] VARGA E.- HORVÁTH E. Komentár k Zákonu o rodine 36/2005 Z.z.:§24. [Program] ASPI pre Windows, verzia 13+ , [cit. 29. 1. 2012].

[2] DRAPAL, L.- BUREŠ, J. a kol. Občanský soudní řád I, II Komentář. s.649.

[3] Rozhodnutie NS ČSR z 16.12.1974, sp. zn. Plsf 2/74. Uverejnené pod č. R 1/1975.

[4] Rozhodnutie NS ČSR z 10.10.1968, sp. zn. 6 Co 447/66. Uverejnené pod č. R 77/1967.

[5] Rozhodnutie NS ČSR z 29.01.1988, sp. zn. 5 Cz 44/87. Uverejnené pod č. R 25/1992.

[6] VARGA E.- HORVÁTH E. Komentár k Zákonu o rodine 36/2005 Z.z.:§25. [Program] ASPI pre Windows, verzia 13+ , [cit. 29. 1. 2012].

[7] Porov. PULKRABEK Z. Přikazuje § 24 odst. 1 ZOR soudu, aby zjistil příčiny rozvratu manželství? IN Právni rozhledy. 2011, č.2, s.44.

[8]Porov. Art.229 Civil code of France. [online]. [1.2.2012]. Dostupné na internete: < http://www.legifrance.gouv.fr/html/index.html >.

[9] Porov. Art. 1088-1099.The French Code of Civil Procedure. [online]. [1.2.2012]. Dostupné na internete: < http://www.legifrance.gouv.fr/html/index.html >.

[10] Napr. ak má byť manželstvo rozvedené z dôvodu trvalého rozvratu musí byť preukázané, že manželia nežili spolu po dobu dvoch rokov (Porov. Art.238 Civil code of France. [online]. [1.2.2012]. Dostupné na internete: < http://www.legifrance.gouv.fr/html/index.html >.)