Právo zamestnávateľa oboznámiť sa s komunikáciou zamestnanca

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol dňa 12.01.2016 v prípade Barbulescu v. Romania pomerom hlasov šesť ku jednému, pričom Európsky súd pre ľudské práva v predmetnom rozhodnutí uznal právo zamestnávateľa oboznamovať sa s komunikáciou svojich zamestnancov počas pracovného času.

Pán Barbulescu pracoval ako zamestnanec v súkromnej spoločnosti, ktorej interné predpisy, s ktorými bol pán Barbulescu riadne oboznámený, zakazovali používanie majetku spoločnosti na súkromné účely. Pán Barbulescu v roku 2007 používal počas pracovného času aplikáciu Yahoo Messenger na počítači svojho zamestnávateľa, a to nie len na komunikáciu so zákazníkmi svojho zamestnávateľa, ale aj na komunikáciu so svojim bratom a so svojou snúbenicou.

Ihneď ako sa zamestnávateľ pána Barbulesca oboznámil so skutočnosťou, že pán Barbulescu využíval internet na osobné účely, zamestnávateľ ho oboznámil s prepisom jeho komunikácie a ukončil s ním pracovný pomer pre porušenie vyššie uvedených interných predpisov zamestnávateľa.

Pán Barbulescu zastával názor, že konaním zamestnávateľa došlo k porušeniu odseku 1 Článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s názvom „Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života“, ktorý ustanovuje, že: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“.

Európsky súd pre ľudské práva nakoniec rozhodol v prospech zamestnávateľa pána Barbulescu, keď uviedol, že konaním zamestnávateľa nedošlo v danom prípade k porušeniu Článku 8 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predmetné rozhodnutie Európskeho súd pre ľudské práva je záväzné pre všetky krajiny, ktoré ratifikovali Európsky dohovor o ľudských právach, vrátane Slovenskej republiky.

Autor:

JUDr. Pavol Kollár, advokát
Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár, s.r.o.
www.judrkollar.sk

Tlačová správa Ministerstva spravodlivosti SR k predmetnému rozhodnutiu:

Sťažovateľom bol zamestnanec v súkromnej obchodnej spoločnosti. Na žiadosť zamestnávateľa si vytvoril konto na serveri Yahoo Messenger za účelom odpovedania na otázky klientov. V roku 2007 mu zamestnávateľ oznámil, že po istý čas monitoroval jeho komunikáciu na tomto konte, a že zo záznamov je zrejmé, že využíval internet na súkromné účely, a to komunikáciu s bratom a so snúbenicou o osobných záležitostiach. Na základe toho zamestnávateľ ukončil so sťažovateľom pracovnoprávny vzťah z dôvodu porušenia interných predpisov spoločnosti, ktoré zakazovali využívať majetok spoločnosti na súkromné účely. Sťažovateľ sa obrátil na rumunské súdy, avšak neuspel.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku konštatoval, že nepovažuje za neprimerané, že si zamestnávateľ chcel overiť, či zamestnanci počas pracovného času plnia svoje pracovné povinnosti, a že zamestnávateľ vstúpil do účtu sťažovateľa v domnienke, že tento obsahuje komunikáciu týkajúcu sa klientov. Ďalej poukázal na to, že v konaní pred vnútroštátnymi súdmi mal sťažovateľ možnosť uplatniť argumenty o údajnom porušení jeho práva na rešpektovanie súkromia a korešpondencie, pričom v rozhodnutiach vydaných týmito súdmi nie je zmienka o obsahu jeho komunikácie. Pred súdmi bol prepis tejto komunikácie využitý iba v rozsahu nevyhnutnom na preukázanie, že využíval firemný počítač počas pracovného času na súkromné účely, avšak identita ľudí, s ktorými komunikoval, nebola sprístupnená. Zamestnávateľ okrem toho monitoroval len Yahoo Messenger konto, nie iný obsah sťažovateľovho počítača. Na základe uvedeného európsky súd dospel k záveru, že vnútroštátne súdy pri posudzovaní veci dodržali spravodlivú rovnováhu medzi právom sťažovateľa na ochrane súkromia a korešpondencie a záujmami jeho zamestnávateľa. Šiestimi hlasmi proti jednému rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 8 Dohovoru, teda práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Európsky súd ďalej vyhlásil za zjavne nepodloženú námietku sťažovateľa, týkajúcu sa údajného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie pred rumunskými súdmi. Konštatoval, že tvrdenia sťažovateľa boli preskúmané a súdy jeho návrhy na výsluch ďalších svedkov odmietli v dostatočne odôvodnených rozhodnutiach. Konanie bolo kontradiktórne a rozhodnutia súdov sa nejavia ako svojvoľné.

Zástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva upozorňuje na to, že hoci sú rozsudky európskeho súdu záväzné len pre strany sporu, európsky súd v nich interpretuje jednotlivé články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a má v zmysle článku 154c prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu k článku 154c ústavy predstavujú Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť. Z uvedeného vyplýva, že spôsob akým v danom rozsudku európsky súd interpretoval článok 8 Dohovoru je záväzný aj pre analogické situácie v iných štátoch po tom, ako nadobudne právoplatnosť. V tomto prípade ide o rozsudok 7-člennej komory európskeho súdu, ktorý zatiaľ nie je právoplatný.

Zdroj: MS SR
Ilustračné foto: najprávo.sk