Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
Predplatné
Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
TlačPoštaZväčšiZmenši

Právo na zbraň - prirodzené právo človeka?

Tomáš Pobijak • 18.7. 2014, 14:26

V nedávnom období sa stali vo svojej povahe dva celkom podobné prípady, ktoré však vyústili do celkom rozdielneho konca. Prvý sa stal na západnom Slovensku a išlo o vodiča autobusu, ktorého počas pracovnej doby ohrozovala agresívna skupina cestujúcich. Na zamestnanca MHD vytiahli dokonca nôž a jeho život mu pravdepodobne zachránila jeho plynová pištoľ, ktorú pohotovo namieril na agresorov. Ten druhý sa odohral na východnom Slovensku a na rozdiel od prvého skončil tragickým koncom. Skupina neprispôsobivých brutálne napadla ženu, ktorú sa pokúsil brániť jej brat. Toho nakoniec dobili do bezvedomia a po niekoľkých dňoch zomrel v nemocnici.

Problém práva na zbraň je stále aktuálny a podobné nešťastné udalosti túto otázku implicitne v spoločnosti znova oživujú. Ako by sa skončil ten druhý prípad, ak by napadnutí boli riadnymi majiteľmi krátkej samonabíjacej palnej zbrane ako napr. Glock 26 kalibru 9x19 mm, ktorá by im umožnila účinne brániť ich majetok, zdravie a životy?

Právo na zbraň v podstate ani problémom nie je. Je to pozoruhodné právo človeka v spoločnosti. Je to taktiež pilier podopierajúci pantéon zvaný západná civilizácia už od kladenia jej základov. Aristoteles považoval vlastníctvo zbraní za základný zdroj, dokonca za synonymum pre politickú moc. Vo svojom trakte Politika tvrdí na rozdiel od Platóna, že každý občan by mal pracovať na svoje živobytie, mal by participovať na politických a legislatívnych rozhodnutiach a mal by vlastniť zbraň.[1] Slávny rímsky právnik Cicero v súdnej reči Pro Milone hovorí o prirodzenom práve človeka brániť sa proti násiliu, lúpeži či sprisahaniu akýmikoľvek prostriedkami.[2] Významný politický mysliteľ Machiavelli vo svojom diele O vojenskom umení vyzdvihuje dlhotrvajúcu slobodu Ríma a Sparty práve pre ich ozbrojené obyvateľstvo.[3]  Bill of rights z roku 1689 explicitne zakotvilo právo protestantov nosiť zbraň na vlastnú obranu.[4] Anglický právnik a sudca Sir William Blackstone, vo svojom opus magnum Commentaries on the Laws of England, pojednáva o práve vlastniť zbraň hneď v prvej časti v kapitole O absolútnych právach jednotlivcov. Zaraďuje ho medzi tzv. prídavné právo (auxiliary right), t.j. právo, ktoré slúži ako určitá bašta či ochrana k trom základným právam – nedotknuteľnosť osoby, osobná sloboda, súkromné vlastníctvo. Veľmi významným aktom bolo prijatie „prvej slobodnej“ ústavy severoamerických osadníkov v roku 1787. Bola založená na princípoch osvietenstva, inšpirovaná dielmi Montesquieho či Locka. Pôvodne obsahovala 7 článkov a až neskôr bola doplnená o 27 dodatkov.

Druhý dodatok – historický exkurz a súčasnosť   

Pre právo vlastniť a nosiť zbraň v USA je významný druhý dodatok, ktorý znie: „Dobre organizovaná domobrana je dôležitá v záujmu bezpečnosti slobodného štátu; právo ľudu držať a nosiť zbrane nesmie byť preto obmedzované.“ Doslovným výkladom uvedenej normy by sme sa mohli domnievať, že sa v tomto prípade jedná o kolektívne právo na spôsob organizovanej domobrany  na prekonávanie živlov ohrozujúcich novoosadníkov pri kolonizácii krajiny. Tench Coxe, pennsylvánsky člen ústavodarného zhromaždenia z 18.storočia, vo svojich poznámkach k prvým dodatkom americkej ústavy vysvetľuje, že spomínaný  dodatok zaručuje Američanom „právo držať a nosiť svoje súkromné zbrane“ proti „občianskym vládcom“ a „vojenským silám“, ktoré „by mohli zneužiť svoju moc proti svojim spoluobčanom“.[5] Ratio legis spočívalo v ponechaní zbraní slobodným ľudom v slobodnej krajine na prevenciu proti eventuálnej hrozbe voči princípom vyjadrených v ich ústave. V nasledujúcich rokoch vo svojich súdnych precedensoch potvrdil Najvyšší súd význam tohto práva. Avšak len nedávno v roku 2008, v judikáte District of Columbia v. Heller, bez okolkov vyhlásil to čo už aj tak všetci vedeli, a to iba, že právo nosiť zbraň je posvätné individuálne právo občana USA, nezávislé od práva vytvárať „dobre organizovanú domobranu“ a slúžiace k efektívnej sebaobrane či ochrane majetku.[6] Čítaním desiatok strán tohto prepracovaného rozhodnutia sa dokonca dozvieme, že právo na zbraň je prirodzené pravo človeka, t.j. právo, ako napísal Tomáš Akvinský, vpísane do srdca človeka. Človek zo strednej Európy by azda pre tento judikát mohol nadobudnúť mylnú predstavu, že títo sudcovia sú nejakí zbraňoví fanatici skrývajúci pod opaskom v talári nejaký ten väčší kaliber. Prirodzené pravo človeka? To je tiež napr. právo na život nie? A o týchto právach sa zvykne písať že sú tzv. absolútne...Absolútne áno, ale len vo vzťahu k relatívnosti napr. záväzkových práv ale ináč sú celkom neabsolútne a hlavne regulované. Samotný judikát potvrdzuje možnosť jednotlivých štátov regulovať toto právo tak, aby bolo v súlade s federálnym právom. A oni tak skutočne robia. K vytúženej zbrani existujú prekážky vo forme duševných chorôb, odsúdenia za trestný čin či dopustenia sa násilia voči ženám.

Európa a zbrane

Je iróniou osudu, že napr. Bill of rights, ktoré inšpirovali tvorcov ústavy USA, filozof John Locke, od ktorého prevzali základný koncept systém rozdelenia moci, či dokonca významný kompilátor anglického commom law sir William Blackstone, ktorý ovplyvnil ich pohľad na zákonodarstvo, pochádzajú zo štátu, ktorý sa radí k tým krajinám so skôr nedôverčivým postojom k právu na zbraň a príslušnými reštriktívnymi opatreniami. Samočinné zbrane sú úplne zakázané a samonabíjacie zbrane sú skôr zakázané ako povolené. V Spojenom kráľovstve nenosia palné zbrane ani policajti a je tam dokonca zakázané nosenie nožíka na sebaobranu.

V Slovenskej republike je vlastníctvo a držba zbraní upravená zákonom č. 190/2003 o strelných zbraniach a strelive. Vlastniť a držať zbraň môže fyzická osoba vlastniť len s platným zbrojným preukazom, pri čom zákon klasifikuje rôzne skupiny zbroj. preukazov v závislosti od rozsahu oprávnenia. Zbroj. preukaz A oprávňuje vlastníka na držbu a nosenie zbrane s tým že posledný druh oprávnenia, písmeno F, oprávňuje len na držanie zbrane a streliva na múzejné alebo zberateľské účely. Zákon taktiež rozdeľuje do kategórii samotné zbrane. Hneď v prvej „zakázanej“ kategórii nájdeme napr. vojenské či samočinné zbrane. Vlastníctvo či držbu týchto zbraní môže povoliť len ministerstvo a to vo výnimočných prípadoch. Čo sa týka procedúry získavania zbrojného preukazu, objektívne povedané, je v celku náročný. Avšak po zvláštnych experimentoch ministra vnútra v roku 2011 keď sa navrhovali teroristické zásahy do ústavných práv v otázke vlastníctva zbraní, keby napr. policajti mohli svojvoľne vstupovať do obydlia za účelom kontroly vlastníka zbrane či povinnosť športového strelca odkladať zbraň do štátnej úschovy, čo by bol extenzívny zásah do súkromného vlastníctva, možno povedať, že u nás existuje určitý status quo.[7] Na rozdiel od USA naša ústava o tomto práve explicitne nehovorí avšak po slnení podmienok sa k efektívnej ochrane na svoj život dostanete a navyše trestný zákon dáva občanom možnosť sa účinne brániť vo forme krajnej núdze či nutnej obrany.

Vo Švajčiarsku je situácia odlišná. Liberálna legislatíva na úseku zbraní a streliva vyzbrojila Švajčiarov 2,3 miliónmi zbraní, čo robí túto krajinu jednou s najväčším počtom zbraní na obyvateľa.[8]

Netreba však zabúdať, že sme „žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu“ členom Európskej únie, ktorej politika má v oblasti regulovania zbraní jasnú stratégiu.[9]

Menej zbraní, menej kriminality – nebezpečný hoax      

Ako som spomínal v úvode, otázka vlastniť zbraň žiadnym problémom nie je, je to právo človeka. Problémom býva pred volebnými naháňačkami za voličmi a v tzv. uhorkových sezónach. Áno, zbraň zabíja, je to nástroj na ublíženie a v najhoršom prípade usmrtenie. Avšak rovnica, že viac zbraní rovná sa väčšia kriminalita, je defektná. V Spojenom kráľovstve po odobratí zbraní bežným občanom zavládla v anglických mestách taká kriminalita, že je porovnateľná dokonca s africkým štátom.[10] Vo Švajčiarsku má asi jedna tretina domácnosti zbraň. Pochybuje niekto o poriadku a čistote tejto krajiny? Problém nie je vo vlastníctve zbraní ale v iných skutočnostiach a to v rukách, ktoré zbraň držia. Reštriktívna politika voči držbe zbraní má tendenciu odoberať zbrane slušným občanom a ponechávať ich kriminálnikom. V 18.storočí si Thomas Jefferson zapísal do poznámok: „Zákony, ktoré zakazujú nosenie zbraní, sú takej povahy, že odzbroja iba tých, ktorí nie sú odhodlaní ani naklonení páchaniu zločinov.“  V SR je okolo 165 000 držiteľov zbraní, avšak každý odborník v trestnom práve vám povie, že vražda pištoľou je raritou a neoficiálne najčastejšou zbraňou je  kuchynský nôž.[11] Béčkoví politici ponúkajú komfortné, krátke a nenáročné riešenia, ktoré len ťažko vyriešia taký ťaživý problém ako vysoká kriminalita. Veď predsa vždy platí – „politik myslí na budúce voľby, štátnik na budúce generácie.“

Si vis pacem, para bellum

Si vis pacem, para bellum – „ak chceš mier, priprav sa na vojnu“. Múdre latinské príslovie vyjadruje presne zmysel práva na zbraň. V Spojenom kráľovstve plošné odobratie zbraní posilnilo odvahu kriminálnikom a vrahom. Bývalý sudca Najvyššieho súdu New Jersey Andrew Napolitano v istom článku píše, že historickou ideou držať a nosiť zbrane nie je chrániť streľbu jeleňov, ale „chrániť právo strieľať tyranov a chrániť právo strieľať na nich efektívne, rovnakými nástrojmi, ktoré by použili oni proti nám.“  Americkí „Otcovia zakladatelia“ si myšlienku práva na zbraň nevymysleli zo vzduchu, ono je totiž prítomné v dielach významných filozofov či štátnikov po celé stáročia. Právo na zbraň, na jej držbu a nosenie preto nie je v žiadnom prípade anachronizmus, ale dôležité prirodzené právo človeka či už v zmysle ochrany svojho života a majetku alebo v zmysle odporu voči eventuálnej tyranii. Komunisti boli v bolševickom Rusku posadnutí odopieraním zbraní civilistom a túto politiku praktikujú v súčasnosti aj napr. v Severnej Kórei, kde je všeobecný zákaz zbraní. Mieru slobody v tejto krajine asi nie je potrebne rozpitvávať.        

Bc. Tomáš Pobijak
študent 4.ročníka právnickej fakulty


[1]Aristoteles, Politika - Kniha 3, Kapitola VII

[2] Cicero, Pro milone

[3] NICCOLÓ MACHIAVELLI, Úvahy o umění válečném, str.20

[4] „That the subjects which are Protestants may have arms for their defence suitable to their conditions and as allowed by law“

[5] “Remarks on the First Part of the Amendments to the Federal Constitution,” Federal Gazette, June 18, 1792, at 2, col. 1

Ilustračné foto: sxc.hu

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 2565

Nový príspevok

K článku "Právo na zbraň-prirodzené právo človeka"

To, že: "viac palných zbraní ≠ väčšia kriminalita, menej palných zbraní ≠ menšia kriminalita", je pravda, ale aj to, že: "menej palných zbraní ≠ väčšia kriminalita, viac palných zbraní ≠ menšia kriminalita", je bohužiaľ tiež pravda, (lebo kriminalita závisí od mnohých ďalších faktorov nie len od otázky ozbrojenia), a to k tomu ešte treba dodať, že pravdou je aj: "viac palných zbraní = závažnéjšie/ťažšie následky TČ (jednoduchšie, rýchlejšie páchaný TČ - cesta menšieho odporu), menej palných zbraní = menej závažné/ľahšie následky TČ (náročnejšie, dlhšie páchaný TČ - proti nožu sa dá brániť, proti guľke nie)". Navyše nemožno opomenúť a nespomenúť aj jeden "štát", ktorý doviedol "prirodzené právo na zbraň" do úplného absurdu - USA = "deti, zbrane a nenapraviteľné následky". A nakoniec je tu aj večne nezodpovedaná otázka: "Quis custodiet ipsos custodes"?

Lex | 15.08.2014 12:31
PoUtStŠtPiSoNe
: