1. Zoznam použitých skratiek
- ASEAN - Združenie národov juhovýchodnej Ázie
- ICJ - Medzinárodný súdny dvor
- UNCLOS - Dohovor Organizácie Spojených národov o morskom práve z roku 1982
- VEZ - výlučná ekonomická zóna
2. Úvod do problematiky z pohľadu historického vývoja, ekonómie a medzinárodnej politiky
Motívy presadzovania vlastného vplyvu medzi jednotlivými štátmi ASEAN v Juhočínskom mori majú svoje opodstatnenie najmä z ekonomických, vojenských a politických dôvodov. V súčasnosti týmto územím prechádza 1/3 celosvetového obchodu v hodnote 5.3 biliónov USD ročne. Dno mora je bohaté na zdroje nerastných surovín, menovite na zemný plyn a ropu. Od roku 2013 pozorujeme postupné eskalovanie napätia medzi krajinami ASEAN v dôsledku častého porušovania medzinárodného práva. Konflikty medzi pobrežnými štátmi začali vznikať už po ukončení 2. svetovej vojny, kedy bol vedený spor o vlastnícke práva k Spartlyho ostrovom. Spory o vlastníctvo nad ostrovmi viedli štáty Malajzia, Filipíny, Vietnam, Brunej a Čína. Práve Čína nakoniec v nároku na ostrovy „vyhrala“. Na základe tejto skutočnosti si odvodzuje právo na takmer 90% Juhočínskeho mora. Územie, ktoré Čína ovláda je vymedzené tzv. 9-dash line, t.j. deviatimi čiarami v tvare písmena U. Vymedzenie čínskeho vplyvu na základe deviatich línií tiahnucich sa naprieč celým Juhočínskym morom je medzinárodným spoločenstvom posudzované ako expanzívna politika Čínskej ľudovej republiky. Samotné nároky Číny podľa mnohých medzinárodnoprávnych právnikov nemajú právny základ a preto aj právne názory na platnosť alebo neplatnosť týchto nárokov nie sú jednotné a ustálené. Ako vhodný príklad môže poslúžiť spor Filipín s Čínou, kedy medzinárodný rozhodcovský súd v Haagu vyslovil názor, že vymedzenie deviatich čiar nie je v súlade s Dohovorom o morskom práve (ďalej len „UNCLOS“ alebo „Dohovor“).
Vyššie uvedené skutočnosti majú svoj význam najmä z pohľadu správneho pochopenia celého kontextového pozadia súčasného sporu medzi Indonéziou a Čínou. Práve línia deviatich čiar zasahuje do výlučnej ekonomickej zóny Indonézie, v ktorej podľa tvrdení indonézskych predstaviteľov prichádza k nezákonnému rybolovu zo strany čínskych rybárov. Ako je aj z priloženej mapy zrejmé, čínske nároky na 90 % Juhočínskeho mora siahajú ďalej než sú stanovené VEZ, a teda dostávajú sa do konfliktu s legitímnymi nárokmi štátov ASEAN.
Prístup k rybárskym revírom je jedným z hlavných záujmov Číny v tejto oblasti a to z dôvodu narastajúceho domáceho dopytu po rybách a zároveň snahou znížiť čerpanie vlastných kapacít v čínskej VEZ. V danej oblasti je ulovených približne 12% celosvetového úlovku rýb. Paradoxom je, že práve Čína od roku 1995 presadzuje ročný jednostranný zákaz rybolovu v Juhočínskom mori. Vietnam tvrdí, že Čína tak porušuje Dohodu o rybolove v Tankinskom zálive, ktorá bola prijatá aj čínskymi predstaviteľmi v roku 2000. Výsledkom sú spory medzi Čínou na jednej strane a Južnou Kóreou, Indonéziou, Vietnamom či Japonskom na strane druhej. Spory sú vedené z dôvodu prenasledovania ich rybárov čínskou pobrežnou strážou. Zákaz sa prerušuje každý rok v auguste, aby sa čínski rybári mohli vrátiť do sporných oblastí na rybolov.
Výlučná ekonomická zóna Indonézie je vymedzená na základe indonézskeho vlastníctva ostrovov Natuna. Spor niektorých krajín ASEAN vo veci Spratlyho ostrovov sa významne nedotkol Indonézie, nakoľko v danom území nemá žiadne legitímne nároky. V prospech Indonézie svedčí aj skutočnosť, že žiaden štát si nenárokuje zvrchovanosť nad Natunou. Natunské súostrovie je situované v južnej časti Juhočínskeho mora a tvorí ho 272 ostrovov. Ekonomika v tejto oblasti je tvorená poľnohospodárstvom a rybolovom. Rovnako sa na danom území vyskytujú početné zásoby zemného plynu. Z dostupných zdrojov nie je zrejmé, kedy presne sa začal spor medzi Čínskou ľudovou republikou a Indonézskou republikou vo veci výkonu rybolovu štátnymi príslušníkmi Číny vo výlučnej ekonomickej zóne v okolí Natunskych ostrovoch. Nedávne diplomatické výmeny medzi Indonéziou a Čínou objasňujú, že právny spor sa týka námorných aktivít Číny v Juhočínskom mori podľa UNCLOS. Indonézska vláda označila tento rybolov za pytliactvo a postupne začala posilňovať vojenské jednotky na Natunskom súostroví, pričom upozornili čínskych predstaviteľov na možné predloženie prípadu pred Medzinárodný súdny dvor. K dnešnému dátumu však Indonézia svoje výstrahy nerealizovala a v súčasnosti na ICJ nie je vedený žiaden prípad medzi týmito dvomi stranami.
Vzťahy medzi obomi stranami sa začali výraznejšie zhoršovať od roku 2016, kedy postupne čínske rybárske lode začala sprevádzať čínska pobrežná stráž. Ministerstvo zahraničných vecí Indonézie vyzvalo predstaviteľov Číny, aby predložili relevantný právny základ, od ktorého odvodzujú právo rybolovu v tejto oblasti a zároveň vymedzili jej hranice. Zároveň čínske vymedzenie malo byť v súlade s kritériami Dohovoru o morskom práve. Poskytnuté vyjadrenia upriamujú pozornosť na „historické práva“ Číny na rybolov v tejto oblasti a preto postupy rybárov s pobrežnou hliadkou považuje za legitímnu. Jakarta naďalej zotrváva na tvrdení, že sa jedná o narušenie zvrchovanosti suverénneho štátu. Z toho dôvodu považuje konanie zo strany Číny za neprípustné a nezákonné. Na prelome rokov 2019 a 2020 Indonézia odmietla akékoľvek nároky čínskej vlády v Juhočínskom mori a to z dôvodu, že „nemajú právny základ“.
Situácia sa začala zhoršovať po príchode čínskych plavidiel v podstatne väčšom množstve, ako v minulosti. Indonézska agentúra pre národnú bezpečnosť potvrdila, že vo VEZ sa pohybovalo až 50 čínskych rybárskych lodí, ktoré sprevádzali dve lode pobrežnej hliadky a fregata. Ďalším dôvodom eskalácie napätia je skutočnosť, že sa v moriach Indonézie zdržali dlhšie obdobie, ako bývalo zvykom a to od 19. decembra 2019 do 9. januára 2020. Na začiatku tohto roku navštívil indonézsky prezident Jakowi regenstvo Natuny. Počas svojej návštevy vyhlásil, že indonézske loďstvo je pripravené v prípade potreby „vynútiť dodržiavanie práva“. Môžeme len domnievať, že práve v dôsledku jeho návštevy boli postupne všetky čínske plavidlá siahnuté z výlučnej ekonomickej zóny Indonézie. Podľa dostupných informácií budú vojenské operácie v regióne pokračovať v priebehu celého roka.
3. Právna argumentácia strán
3.1 Argumenty Indonézskej republiky
Ako už bolo uvedené vyššie, Jakarta označuje čínsky rybolov za „nezákonné pytliactvo“, pričom popiera akékoľvek čínske historické práva na rybolov. V reakcii na argumentáciu založenú na „historických právach Číny“ sa odvolala na rozhodnutie Stáleho rozhodcovského tribunálu v Haagu v prípade sporu medzi Čínou a Filipínami, ktorému sa analýza venuje podrobnejšie v časti B. Rovnako tak spochybnila nároky čínskej vlády na územia v Juhočínskom mori (9-dash line), presahujúce hranice výlučných ekonomických zón nielen Indonézie ale aj iných krajín. Právne východiská, ktoré predkladá Indonézska republika majú pomerne jednoznačný a pevný základ. Vo svojej právnej argumentácií uvádza, že nad vodami v oblasti severného natunského mora je jediným a výlučným subjektom, ktorý má právomoc nad týmto územím. Toto tvrdenie predstaviteľov Indonézie nie je úplne pravdivé, pretože VEZ v tejto oblasti sa prekrýva s VEZ Malajzie a Vietnamu a preto bude Jakarta musieť hranice VEZ ešte so svojimi dvomi susedmi prerokovať. V prospech Indonézie svedčí aj skutočnosť, že čínska vláda doteraz nijakým spôsobom nepoprela suverenitu Indonézie nad jej výlučnou ekonomickou zónou a nežiada priznanie zvrchovaných práv, príp. jurisdikcie nad časťou VEZ v oblasti súostrovia Natuny a to ani v otázke komerčného rybolovu, či ťažby ropy, príp. plynu.
Výlučná ekonomická zóna štátu je upravená Dohovorom o morskom práve (UNCLOS), ktorý bol prijatý na pôjde Organizácie Spojených národov v roku 1982, konkrétne v časti V, ktorá pojednáva o VEZ je definovaná článkom 55 ako:
„...oblasť, ktorá sa nachádza za pobrežným morom a k nemu prilieha a ktorá podlieha zvláštnemu právnemu režimu stanovenému v tejto časti, podľa ktorého sa práva a jurisdikcia pobrežného štátu, práva a sloboda iných štátov riadia podľa príslušných ustanovení tohoto Dohovoru.“
Táto zóna nesmie byť dlhšia ako 200 námorných míľ od základných línii pobrežného štátu, čo je v prepočte okolo 370 km od pobrežia. Dohovor zároveň umožňuje krajinám tvoreným súostrovím, ako je napríklad aj Indonézia, Filipíny a mnohým iným štátom, ktoré spĺňajú geografické kritéria, aby vytvorili priame dlhé línie na „uzatvorenie“ zón v okolí ostrov, ktoré ich tvoria. To môže výrazne ovplyvniť ich nároky na rozlohu výlučnej ekonomickej zóny, pretože sa týmto spôsobom vytvorí priestor tzv. „súostrovných vôd.“ Indonézia toto právo, ktoré jej poskytuje UNCLOS využila rozšírením prepojila jednotlivé vody v okolí ostrovov pod jej zvrchovanosťou. Toto oprávnenie však UNCLOS neposkytuje ostrovným alebo kontinentálnym štátom a preto nemôžu týmto spôsobom „rozšíriť“ ich VEZ v prípade vzdialených ostrov v ich vlastníctve. Preto Čína nedisponuje právom zväčšiť rozlohu svojej VEZ naprieč celým Juhočínskym morom na základe jej vlastníckeho oprávnenia ku Spratlyho ostrovom. Ak sa teritoriálne vody, VEZ alebo kontinentálne šelfy susedných štátov prekrývajú, musia sa dohodnúť na vymedzení hranice tak, aby sa dosiahlo spravodlivé riešenie. V prípade, že dohoda medzi krajinami nie je možná existuje možnosť predložiť spor pred Medzinárodný súdny dvor (prípad Katar vs. Bahrajn), alebo rozhodcovský tribunál (prípad Francúzsko vs. Spojené kráľovstvo). V tomto prípade však uvedené pravidlo nemožno aplikovať a to z dôvodu, že zásah do VEZ Indonézie nie je spôsobený prekrytím vôd, ktoré by mala Čína pod svojou právomocou na základe ustanovení Dohovoru. Podľa vyhlásení čínskych predstaviteľov sa nároky vzťahujú len na rybolov na základe tradičných historických práv k vyznačenému územiu.
Indonézia, ako suverénny štát rozhoduje o právach, ktoré môže ale nemusí priznať iným štátom vo svojej výlučnej ekonomickej zóne. Iné štáty majú právo si nárokovať iba oprávnenia vyplývajúce najmä z článku 58 UNCLOS, a to napríklad právo slobodnej plavby, ktoré však neobsahuje aj právo na rybolov. Zároveň v tom istom článku Dohovor zaväzuje tieto štáty rešpektovať práva a povinnosti uložené pobrežným štátom, cez ktorého VEZ sa plavia. Podporu právnej argumentácie Indonézie vyjadruje aj článok 56 ods. 1 písm. a), ktorý stanovil, že vo VEZ má pobrežný štát zvrchované práva za účelom využívania živých prírodných zdrojov a hospodárenia s nimi, ale aj „iné práva a povinnosti spojené s Dohovorom.“ Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že len Indonézia disponuje zvrchovanými právami na využívaní prírodných zdrojov vo svojej VEZ. Toto oprávnenie v sebe poníma aj právo zakázať rybolov plavidlami iného štátu a prípade nedodržania tohto zákazu zastaviť ich zahraničné rybárske lode, ktoré sa vykonávajú rybolov bez licencie, resp. iného platného povolenia. Môžeme teda konštatovať, že príslušníci pobrežnej stráže Indonézie konali v súlade s medzinárodným právom, ak odopreli alebo zadržali čínske rybárske lode.
V prípade, ak by predstavitelia Indonézie pripustili využívanie prírodných zdrojov aj iným štátom majú na základe článkov 61 a 62 Dohovoru právo určiť prípustný úlovok vo svojej výlučnej ekonomickej zóne, pričom v tam, kde nemá kapacitu na výlov celého prípustného množstva živých zdrojov poskytne na základe dohody iným štátom prístup k prebytkom prípustného výlovu. Pri povoľovaní prístupu berie v úvahu všetky závažné skutočnosti, mimo iných význam živých zdrojov pre ekonomiku dotknutého pobrežného štátu a jeho štátne záujmy. Dohovor zaväzuje štátnych príslušníkov, ktorí vykonávajú rybolov vo VEZ iného štátu, aby sa podriadil opatreniam a právnym predpisom pobrežného štátu.
V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti sa otvára otázka, či by nebolo najvhodnejším a kompromisným riešením urovnať eskalujúci konflikt práve týmto spôsobom. Tak, ako bolo poukázané v prvej časti tejto právnej analýzy, Čína by mala vyjadrovať viac porozumenia indonézskym rybárom na natunských ostrovoch, keďže ekonomika súostrovov je postavená primárne na ziskov z rybolovu. Rovnako by tým prejavila aj rešpekt suverenite Indonézie. Naopak, Indonézia by mala uvážiť, či čínske tradičné rybolovné územia nie sú okolnosti hodné osobitného zreteľa a udeliť čínskym rybárom právo na regulovaný rybolov. Na okraj možno podotknúť, že Dohovor neupravuje výšku príp. ciel alebo poplatkov, ktoré by boli na takýto rybolov uvalené.
3.2 Argumenty Čínskej ľudovej republiky
Čína odvodzuje právo čínskych rybárov vo VEZ Indonézie na základe dvoch dôvodov. Prvým dôvodom sú tzv. „historické práva“ a druhým „relevantné vody“ na základe vymedzenia deviatich línií.
Peking prítomnosť čínskych rybárov a ich právo na lov rýb vo výlučnej ekonomickej zóne Indonézie zakladá na tvrdení, že uvedená oblasť je „tradičnou rybolovnou oblasťou“ Číny, t.j. rybolov v danej oblasti je založený na „historických právach“. Prítomnosť plavidiel čínskej pobrežnej stráže, ktoré majú za úlohu chrániť rybárske lode preto považuje za legitímnu a zákonnú. Tieto historické práva odvodzuje od svojej histórie siahajúcej až do 15. storočia, pri niektorých výkladoch historických udalostí až do 2. storočia pred Kristom. V súčasnosti nebol dostupný online zdroj, ktorého obsahom by bolo poskytnutie náhľadu na aktuálne chápanie interpretácie čínskych historických práv vo vzťahu ku výlučnej ekonomickej zóne Indonézie. Preto je otázne, ako by Čína preukázala základ týchto práv a aké dôkazy by predložila na ich podporu v tomto konkrétnom prípade. Predpokladom je, že argumentačná línia by bola veľmi podobná tej, ktorú Čína uviedla v prípade sporu Číny a Filipín, ktorý bol vedený od 2013 do 2019,známym pod názvom „Juhočínska arbitráž“. Spor pojednával aj o právnych otázkach legality vymedzenia deviatich línii a historických práv Číny. V tomto spore Čína neuspela a tribunál rozhodol v prospech Filipín, pričom Čína odmietla uznať toto rozhodnutie. Základom rozhodnutia bola skutočnosť, že „tradičné rybolovné oblasti“, ktoré zasahujú do VEZ druhého štátu sú v rozpore s Dohovorom a preto ich nemožno akceptovať.
Po zverejnení rozhodnutia uznávaní čínski odborníci v oblasti medzinárodného práva publikovali vlastné stanovisko s názvom „Kritická štúdia“, pričom jednu časť tejto publikácie tvorí odôvodnenie historických práv. Kritická štúdia je častokrát jednostranne orientovaná analýza a uvádza množstvo argumentov, ktorých právne posúdenie nemusí byť tak jednoznačné a pravdivé, ako sa usilujú tieto štúdia presvedčiť odbornú aj laickú verejnosť. Základným cieľom štúdie je uznanie obyčaje za prameň práva, ktorý má vyššiu právu silu a preto v prípade neskôr prijatých písaných dohovorov, či zmlúv, by mali novoprijaté právne normy zachovávať skôr „uznávané“ práva; príp. interpretovať normy zmlúv s súlade s obyčajou. Mnohí medzinárodní právnici vyjadrili obavu, či čínski akademici snahou interpretovať obyčajové právo neposkytujú len „právne krytie“ expanzívnej politike Číny, ktorá sa reálne usiluje získať kontrolu nad celým Juhočínskym morom pre rivalitu s USA. Napriek tomu, Číne dopomohol v tomto tvrdení aj rozhodcovský súd v prípade sporu s Filipínami, ktorý konštatoval, že historické práva k územiu patria do skupiny „iných pravidiel medzinárodného práva.“ Na samotné preukázanie historických práv k oblasti, ktoré zasahujú do suverenity inej krajiny a jej VEZ je potrebné ďaleko viac dôkazov, ako predkladá Čína.
Základným problém pri navrhovaní osobitnej čínskej požiadavky na uznanie jej historických práv vo vzťahu k integrovanému oceánskemu priestoru, je skutočnosť, že táto teória nemôže jednostranne zaväzovať ostatné štáty. Takto jednoducho nefunguje morské právo - alebo medzinárodné právo - všeobecne. Ak by Čína predložila dôkazy podporujúce jej historické práva alebo vlastnícke práva, musia existovať aj ďalšie dôkazy nielen o ich trvalom presadzovaní žiadajúcim štátom, ale aj o dlhodobom súhlase zo strany iných štátov. Rovnako je otázne, ako by tieto práva boli vynútiteľné smerom k iným krajinám. Potom je otázne, či nárokované čínske historické práva sú zlučiteľné s Dohovorom. Súd výslovne nevylúčil možnosť, že za určitých okolností by sa podľa UNCLOS mohli zachovať predchádzajúce dohody alebo historické práva. Kritickým faktorom je, že práva, ktoré uplatňuje Čína vo vzťahu k VEZ Indonézie, sú práve práva, ktoré obvykle požíva Indonézia, alebo iný štát, ktorý vlastní VEZ. V prípade Filipín boli takéto práva nezlučiteľné s dohovorom UNCLOS a podľa dohovoru sa nezachovali. To nevyhnutne znamená, že deväť čiarových riadkov Číny nemá právny význam.
Tak či tak, čínski akademici opierajú historické práva čínskych rybárov o skutočnosť, že čínski rybári ešte pred prijatím UNCLS dlhodobo lovili v VEZ Indonézie. Indonézia však nie z krajín ASEAN jediná, ktorá spochybňuje čínske nároky v Juhočínskom mori. Podobné záujmy majú aj krajiny Brunej, Malajzia, Filipíny a Vietnam.
Sprevádzanie rybárskych lodí sa neudialo v poslednom čase prvýkrát. Od roku 2010 sa odohralo najmenej šesť stretov medzi čínskou a indonézskou pobrežnou strážou, pričom čínska hliadka bránila zadržaniu rybárov príslušníkmi indonézskej hliadky. Hoci v posledných mesiacov neprišlo k priamemu stretu týchto dvoch lodí, situácia sa prudko eskaluje. Samotné sprevádzanie rybárskych lodí čínskou pobrežnou strážou možno považovať za protiprávne použitie plavidla pobrežnej stráže. Cieľom poskytnutia ochrany čínskym rybárom je zabrániť ich zadržaniu indonézskou pobrežnou hliadkou, čo je v priamom rozpore s UNCLOS. Príslušníci indonézskej hliadky majú právo rybárske lode plaviace sa naprieč ich VEZ nielen zastaviť ale v prípade porušenia indonézskeho práva aj zadržať, príp. inak zabrániť v pokračovaní nelegálnej činnosti. Plavidlá čínskej pobrežnej stráže majú právo vykonávať slobodu plavby v indonézskej VEZ, avšak nemajú právo sprevádzať čínske rybárske lode a brániť indonézskym orgánom zatknutiu rybárov.
4. Záver
Zdá sa, že situácia v tejto oblasti nie je riešiteľná súdom a pravdepodobne si vyžaduje diplomatické úsilie strán pri hľadaní mnohostrannej záväznej dohody alebo zmluvy. Krajiny ASEAN sa usilujú predchádzať takýmto situáciám a preto rokujú o prijatí Kódexu správania sa v Juhočínskom mori, ktorý má za cieľ urovnať najnaliehavejšie otázky týkajúce sa mieru, stability a námornej bezpečnosti v regióne. Tieto záležitosti sú priamo prepojené s vyriešením sporných tém v oblasti ťažby ropy, plynu a rybolovu. V tejto oblasti vyvinula práve Čína značné úsilie, ktoré prispelo ku prijatiu Dohody o základných zásadách urovnávania záležitostí týkajúcich sa mora medzi Vietnamskou socialistickou republikou a Čínskou ľudovou republikou, prijatú obomi stranami v roku 2011. Je otázne, či by podobne dohody, ktoré síce nemajú právnu silu a ich duch či posolstvo je skôr diplomatické neprispeli k vyriešeniu sporu aj medzi Indonéziou a Čínou. Uvedené dokumenty kladú dôraz na potrebu udržiavať „priateľské a harmonické prostredie“ v regióne. Vyzdvihuje hlavne diplomatické roviny riešenia konfliktu a vyzýva strany, aby sa nespoliehali len na arbitráže a súdy.
Na záver je ťažké vysloviť tvrdenie, ktorá strana je v úplnom „práve.“ Je evidentné, že problém je značne komplikovaný. Osobne sa prikláňam viac na stranu Indonézie, pretože jej právna argumentácia je podložená a menej spochybniteľná. Čína zatiaľ nepodložila žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali jej historické práva a uvedené dôkazy v prípade sporu s Filipínami sa ukázali ako nedostatočné. Obe strany by mali pamäť na záväzok, ktorý dali medzinárodnému spoločenstvu a to nielen pri prijatí UNCLOS ale aj iných dokumentov, že spory budú riešiť vždy mierovou cestou.
Autorka:
Mária Alena Hasáková