Politika (slobodne) jazví našu ústavu

Právo je politické! To bola premisa, ktorá sa mi podvedome vyplavila počas prípravy mojej bakalárskej práce. Vyslovil ju môj vysokoškolský pedagóg v druhom ročníku Právnickej fakulty na prednáške z predmetu Pramene práva. Bol ním doc. Kanárik, ktorý si ju podľa jeho slov osvojil od akademika Čiča. Ten ju vraj vyslovil počas búrlivých porád skupiny právnych odborníkov, ktorí na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia pracovali na výslednej podobe našej ústavy. Obom spomínaným pánom sa totiž dostalo významného uznania, keď im ako členom prípravného tímu bola zverená úloha vytvoriť text dokumentu, ktorý bude konštituovať novú, samostatnú, slobodnú a demokratickú republiku.

Tvrdenie akademika Čiča som si osvojil i ja sám zrejme preto, že predmetné tvrdenie je prosté a pravdivé. Napriek všetkým ideálom o nestrannom, nezávislom práve, nemožno opomenúť zvláštne sfarbenie práva, ktoré jednoducho spočíva v tom, že je politické. Čo si pod tým predstaviť? Právo je súhrn noriem. Až na skutočne veľmi malé výnimky v nezávislých poslancoch, členoch vlády a pod. sú normotvorcovia členmi politických subjektov, koalícií, hnutí, či politických strán. Možno preto s určitým skutočne nepatrným zaokrúhlením povedať, že právo tvoria politici! To, čo zviera politikov okolo krku je zodpovednosť, tak asi ako všetkých nás ostatných. No pre politika, je zjavne najpodstatnejšou zodpovednosťou, zodpovednosť politická. Teda taká, ktorú voči nemu je schopný vyvodiť výlučne volič. Rozhodnutia nášho normotvorcu tak asi najviac ovplyvňuje akýsi „hlas ľudu". Tento hlas len nedávno poťahal politikov za kravaty, keď ich donútil v júli tohto roku k zmene ústavy.

Tento zásah do ústavy však okrem zmien v oblasti poslaneckej imunity, nanešťastie veľmi nešťastne odkryl chrbát slobodnému a nezávislémua rozhodovaniu súdnej moci. Bol to zámer? Osobne som presvedčený, že nie. Podľa mňa ide len o neodborný a zbytočný rez na tele našej Ústavy. Je to jav spätý s faktom, že skalpel v ruke drží ľud. Ľud prostredníctvom svojich zástupcov, teda v tomto prípade ústavodarcov. A práve pri takomto dostatočne neerudovanom zákroku, ktorý zbytočne jazví našu ústavu som si spomenul i na ďalšie slová svojho pedagóga. Tento krát som si spomenul na slová docenta Kanárika, ohľadom problému, ktorému sa venoval počas seminára z predmetu Teória štátu a práva v prvom ročníku. O čo išlo? O problém, ktorý docent pomenoval ako „demokracia vs. odbornosť." Čo znamená táto bojová terminológia? Zápas o podobu práva, o jeho kvalitu o jeho cenu. Právotvorcom je ľud. V prípade Ústavy SR, konkrétne NR SR, ktorá má svoju legitimačnú základňu priamo v občanoch. V poslaneckých laviciach nesedia odborníci, sedia v nich občania SR, to je stručne a zjednodušene povedané tá jediná vlastnosť, ktorú potrebujú k tomu aby legitímne získali prístup na operačný sál. Každodenne však musia rozhodovať o problematike, v ktorej však im chýba žiaduce odborné vzdelanie. A tak o podobe práva rozhodujú demokratickou väčšinou neprávnici ! Na to aby právo malo svoju kvalitu, patrilo by jednoznačne do rúk právnikom. To je však pre demokraciu len ťažko predstaviteľné.

Poslednou novelizáciou zjavne vyšlo najavo, že pochádza z rúk normotvorcov, ktorí pod tlakom ľudu, zmenili ustanovenia ohľadom poslaneckej imunity ! Spolu s ňou však veľmi laicky a nešikovne vydali nestrannosť a nezávislosť sudcov ústavného súdu napospas strachu. Ako k tomu došlo? Národná rada SR, v snahe vyhovieť, zapáčiť sa svojim voličom odstránila zmenou ústavy priestupkovú imunitu poslancov NR SR. Aj tu je nutné podotknúť že ide o slová politikov, nakoľko sa síce významne zúžila no neodstránila. Dačo po nej predsa len v ústave zostalo visieť. Politici tak nerezali dostatočne hlboko, ako to od nich ich voliči žiadali, no voliči si zrejme nevšimli, že po tom ich tak „strašnom" a „nepochopiteľne zbytočnom" znamienku krásy predsa len niečo ostalo.

V Ústave, v článku 136, odseku 1 však pred novelizáciou existovalo ustanovenie, ktoré určovalo rozsah imunity aj pre sudcov Ústavného súdu SR. Podľa neho mali sudcovia ústavného súdu imunitu rovnako ako poslanci NR SR. Obyčajným odstránením trestnoprávnej imunity poslancov, by tak došlo k absolútnemu rozporu znenia ústavy, nakoľko by ústava upravovala povinnosť o podmienení vydania súhlasu na trestné stíhanie sudcu ústavného súdu plénom Ústavného súdu SR, no zároveň na základe spätosti imunity sudcov ústavného súdu s osudom imunity poslancov, by im ju nepriznávala. Zákonodarca nemal v úmysle odstrániť trestnoprávnu imunitu aj sudcom. Ak by ale neučinil žiadne zmeny v článku 136 odseku 1, sudcom ústavného súdu by procesnoprávnu imunitu odňal. Avšak zároveň bez zmeny osobitného zákona by ju ponechal sudcom všeobecných súdov. (Je nutné dodať, že v NR SR budú v najbližšom období prebiehať diskusie aj o trestnoprávnej imunite sudcov.) Práve preto odsek 1 článku 136 v poslednej novele zákonodarca vypustil. Jedného potencionálneho problému sa tak zbavil, no za cenu, že skonštituoval úplne nový.

Odsek 1 totižto odkazoval nie len na procesnoprávnu imunitu poslanca, ale i na hmotnoprávnu imunitu poslanca, z ktorej bolo možné logickým analogickým právnym výkladom vyvodiť indemnitu, teda beztrestnosť v prípade senátnych hlasovaní a výrokov spätých s výkonom funkcie, resp. so súdnym rozhodnutím aj pre sudcu ústavného súdu. Indemnita je nevyhnutne potrebným právnym inštitútom, ktorý chráni sudcu pred zásahom zo strany štátnej moci. Jedine Ústava SR priznávala až do 1. septembra tohto roku, odkedy sa stal účinným ústavný zákon 232/2012 Z.z., ktorý novelizoval Ústavu SR nestíhateľnosť sudcu za súdne rozhodovanie. Takýto stav tak rozdelil sudcov na dva tábory. Tí, ktorí túto ochranu požívajú a môžu slobodne podľa svojho svedomia a presvedčenia ovplyvneného odbornými právnymi znalosťami rozhodovať v súdnom konaní a na tých, ktorí boli tohto práva pozbavení. O kom hovorím? O sudcoch všeobecných súdov. Tým našťastie indemnita zostala, nakoľko tú im priznáva § 29a zákona 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ku zmene ktorého nedošlo.

A tak paradoxne demokraticky a legitímne sa vytvoril priestor pre totalitné ovládnutie a zneužitie nielen súdnej moci, ale celého štátu, nakoľko je nevyhnutné si uvedomiť, že Ústavný súd je schopný záväzne a (opätovne s určitým zaokrúhlením) konečne zasiahnuť do všetkých zložiek moci v štáte.

Tomáš Martaus
študent Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
člen Parlamentu právnikov