So zrušením konkurzu z dôvodu, že tu neboli predpoklady pre vedenie konkurzu, sa spája následok neprihliadania na zastavenie exekučného konania alebo obdobného vykonávacieho konania a následok obnovy exekučného záložného práva.
Oba následky sú konfrontované s prípadnými následkami existencie iných právnych skutočností, ku ktorým došlo počas konkurzu jednak v rámci konkurzu ako aj mimo konkurzu.
Kolízia týchto následkov, za predpokladu, že nemôžu plnohodnotne obstáť popri sebe, sa rieši v prospech následkov týchto iných právnych skutočností, ku ktorým došlo počas konkurzu jednak v rámci konkurzu ako aj mimo konkurzu.
Po osobnom bankrote v podobe splátkového kalendára nedochádza k následku neprihliadania na zastavenie exekučného konania alebo obdobného vykonávacieho konania ani k následku obnovy exekučného záložného práva.
Dňa 1.3.2017 nadobudla účinnosť nová právna úprava oddlžení fyzických osôb (označovaná ako úprava tzv. „osobných bankrotov“).
V štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „insolvenčný zákon“) zákonodarca upravil dva možné spôsoby riešenia osobného bankrotu, a to konkurz a splátkový kalendár.
V prípade, ak dôjde k stretu tzv. osobného bankrotu (t.j. konania, ktorého podstatou je domáhanie sa oddlženia fyzickej osoby konkurzom alebo splátkovým kalendárom) s prebiehajúcim exekučným konaním, je uvedený stret reglementovaný výslovnou zákonnou úpravou.
Zákonodarca dôraz položil o.i. na skutočnosť, aby sa v taxatívne určených prípadoch pri tomto strete presadil osobný bankrot pred konaním exekučným (t.j. dôsledkom osobného bankrotu je zastavenie exekučného konania).
Zákonodarca normuje určité pravidlá aj vo vzťahu k zániku exekučného záložného práva. Rozbor týchto dvoch problematík je poskytnutý v samostatných článkoch publikovaných pod názvom „Osobný bankrot ako dôvod zastavenia exekučného konania“ na stránke http://www.najpravo.sk/clanky/osobny-bankrot-ako-dovod-na-zastavenie-exekucneho-konania.html a pod názvom „Osobný bankrot verzus exekučné záložné právo“ na stránke https://www.najpravo.sk/clanky/osobny-bankrot-verzus-exekucne-zalozne-pravo.html.
Nasledujúce riadky sú venované rozboru pravidiel o „neprihliadaní na zastavenie exekučného konania alebo obdobného vykonávacieho konania“ a pravidiel o „obnove exekučného záložného práva“ po osobnom bankrote.
Najprv k pravidlám vo vzťahu ku konkurzu.
Podľa § 167f ods. 2 insolvenčného zákona, cit. „Ak bol vyhlásený konkurz, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú. Výťažok exekúcie, ktorý ešte nebol vydaný oprávnenému, exekútor po odpočítaní odmeny a svojich trov, vydá oprávnenému.“
Podľa § 167f ods. 4 insolvenčného zákona, cit „Exekučné záložné právo k dlžníkovmu majetku vyhlásením konkurzu zaniká.“
Podľa § 167f ods. 5 insolvenčného zákona, cit. „Ak sa konkurz zruší z dôvodu, že tu neboli predpoklady na vedenie konkurzu, na zastavenie konania sa neprihliada; prípadné exekučné záložné právo zaniknuté v dôsledku vyhlásenia konkurzu sa obnovuje.“
Podľa § 167v ods. 3 insolvenčného zákona, cit. „Konkurz sa zrušuje tiež uznesením, ktorým súd zastaví konanie z dôvodu, že tu nie sú predpoklady pre vedenie konkurzu. V uznesení rozhodne aj o zrušení oddlženia. Premlčacia lehota pri pohľadávkach, ktoré mohli byť uplatnené v konkurze prihláškou, neuplynie skôr, ako tri roky od zastavenia konania. Voči tomuto rozhodnutiu je dlžník oprávnený podať odvolanie.“
Z citovaných ustanovení vyplýva, že po právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení konkurzu, z dôvodu, že tu nie sú predpoklady pre vedenie konkurzu, sa má priamo zo zákona:
i. neprihliadať na zastavenie konania,
ii. obnoviť exekučné záložné právo zaniknuté v dôsledku vyhlásenia konkurzu.
V odseku 2 zákon upravuje neprihliadanie na zastavenie „konania“. Má sa zrejme na mysli zastavenie nielen exekučného konania ale aj zastavenie obdobného vykonávacieho konania. V druhej vete odseku 2 síce zákonodarca normuje účinok len vo vzťahu k výťažku z exekúcie, no účel normy plynúcej z odseku 1 má byť rovnocenný pre exekučné aj obdobné vykonávacie konanie. Preto rovnocenný by mal byť účinok aj smerom k neprihliadaniu na zastavenie konania – exekučného aj obdobného vykonávacieho. Legitimizačným dôvodom pre tento záver je skutočnosť, že aj v obdobných vykonávacích konaniach sa môžu vymáhať pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené len v konkurze alebo sa považujú za nevymáhateľné. V takomto prípade neexistuje legislatívna výnimka pre iný režim konania a nie je ani inak hodnotovo obhájiteľný diferencovaný prístup k riešeniu exekučného konania v porovnaní s riešením obdobného vykonávacieho konania.
Z hľadiska jazykového vyjadrenia - v prípade konania (exekučného a obdobného vykonávacieho konania, ďalej spoločne exekučné konanie) zákonodarca použil výraz „neprihliada sa“, v prípade exekučného záložného práva výraz „sa obnovuje.“ Prvou otázkou je, aký význam má uvedené výrazové odlíšenie, resp. či je nutné alebo vhodné takéto výrazové odlíšenie. Dôvodom rozdielnej techniky jazykového vyjadrenia je spravidla skutočnosť, že sa pomenúvajú odlišné javy (odlišné stavy, resp. odlišné následky atp.).
Je nepochybné, že na vyjadrenie takejto relevantnej odlišnosti je i z hľadiska legislatívnej techniky nutné prihliadať, t.j. odlišné má byť jazykovo normované ako odlišné, za použitia odlišných vyjadrovacích prostriedkov.
Tento legislatívny prístup pojmového rozlišovania vedie k vyššej zrozumiteľnosti právnej úpravy a jasnému vymedzeniu rozdielností dotknutých kategórií. „Konanie“ je procesom, prebiehajúcou činnosťou, kým „exekučné záložné právo“ je výsledkom činnosti, ktorá už nepokračuje. Prvé má z hľadiska sledovaného následku uvedeného v § 167f ods. 5 po odpadnutí dôvodu zastavenia „pokračovať“, druhé má „znova existovať“, pretože odpadol dôvod jeho zániku. Z tohto hľadiska ide o vhodne zvolené jazykové odlíšenie, pretože pomenúva (a pomenovaním odlišuje) rôzne stavy.
Významová odlišnosť je viditeľná aj v oblasti právnych následkov. Podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka 4 z roku 2013 (http://slovniky.juls.savba.sk/) sa slovo „neprihliadať“ má významovo vykladať ako „nevziať do úvahy, nevenovať pozornosť, neprizrieť, nevšimnúť si – napr. neprihliadať na okolnosti.“ Slovo „obnoviť“ sa má významovo vykladať ako „zaviesť znova, čo už bolo – napr. obnoviť zvyk“ alebo ako „uviesť do pôvodného (alebo zlepšeného) stavu – napr. obnoviť budovu“. Z hľadiska obsahu oboch uvedených pojmov je nepochybné, že ide o dva odlišné pojmy (s rozdielnym významom).
Pojem „na zastavenie konania sa neprihliada“ vedie k jazykovému výkladu, podľa ktorého tu existuje nevyvrátiteľná právna domnienka, že tu neexistovala právne významná skutočnosť (konkurz, resp. predpoklady pre jeho vedenie), ktorá by mala za následok zastavenie prebiehajúceho exekučného konania a exekučné konanie tak naďalej prebieha.
Pojem „exekučné záložné právo sa obnovuje“ vedie k jazykovému výkladu, podľa ktorého sa exekučné záložné právo obnoví čo do obsahu a rozsahu v akom tu existovalo v čase "predkonkurznom".
Konanie tak má pokračovať, akoby k zastaveniu vôbec nedošlo, avšak exekučné záložné právo má znova existovať, má znova vzniknúť.
V oboch prípadoch hrá podstatnú úlohu čas a s jeho plynutím spojené právne dôsledky.
V prvom prípade sa na zastavenie konania nemá prihliadať, t.j. stanovuje sa nevyvrátiteľná právna domnienka, že tu neexistovala právne významná skutočnosť (konkurz, resp. predpoklady pre jeho vedenie), ktorá by mala za následok zastavenie prebiehajúceho exekučného konania a exekučné konanie tak naďalej prebieha, t.j. z právneho hľadiska sa nemá prihliadať na právne významné skutočnosti, ktorými sú existencia konkurzu a stav medzi zastavením exekučného konania v dôsledku existencie konkurzu a zrušením konkurzu z vyššie uvedených dôvodov.
V prípade druhom sa však stanovuje, že exekučné záložné právo sa má "len" obnoviť (t.j. nezavádza sa žiadna právna domnienka neexistencie právne významnej skutočnosti spôsobujúcej zánik exekučného záložného práva, len sa normuje, že sa má - vo vzťahu k uvedenému - opätovne kreovať stav zodpovedajúci stavu pred tým, ako došlo k dôsledkom predpokladaným v ustanovení § 167f ods. 4 insolvenčného zákona, podľa ktorého „Exekučné záložné právo k dlžníkovmu majetku vyhlásením konkurzu zaniká.“).
Uvedená právna úprava tak už vo svojom "jadre" zakotvuje právny režim, ktorý je podľa názoru autorov nelogický, vzájomne kontradiktórny (nehovoriac o jeho neúplnosti, a to vo vzťahu k upraveniu dôsledkov existencie právnej prezumpcie / skutočnosti a iných právnych skutočností, o.i. tých, ktoré nastali počas doby konkurzu, hoc sa vo vzťahu k vedeniu exekúcie stanovuje domnienka, akoby konkurz a jeho dôsledky neboli).
Uvedená úprava je inherentne kontradiktórna z dôvodu, že hoci sa stanovuje všeobecné pravidlo vo vzťahu k vedeniu exekučného konania vo všeobecnosti a úplnosti (a tak vo vzťahu ku všetkým spôsobom výkonu exekúcie), stanovuje sa úplne odlišný právny režim vo vzťahu k jednému zo spôsobu výkonu exekúcie, a to spôsobu vedenia exekúcie zriadením exekučného záložného práva. Nie je známe, prečo. V dôvodovej správe ani v iných podkladoch v legislatívnom procese sa odpoveď nenachádza.
Podľa názoru autorov nie je možné uvedenú odlišnosť logicky vysvetliť a práve vzájomná "rozpornosť" právnej úpravy (týkajúcej sa exekúcie po zrušení konkurzu z vyššie uvedených dôvodov) vo vzťahu k vedeniu exekúcie akokoľvek a vo vzťahu k vedeniu exekúcie zriadením exekučného záložného práva spôsobuje absolútnu nepredvídateľnosť toho, aký právny stav v konečnom dôsledku nastane, čo nepochybne nie je stav, ktorý by akokoľvek "súznel" s konceptmi legitímnych očakávaní, predvídateľnosti aplikácie práva a právnej istoty.
Nepochybne omnoho logickejšie by bolo kreovanie právnej úpravy zhodnej pre všetky spôsoby vykonávania exekúcie a následné normovanie vo vzťahu k dôsledkom toho, že právna prezumpcia je len právna prezumpcia a s reálnym stavom nemusí mať žiadnu súvislosť, inými slovami, je potrebné vyrovnať sa s dôsledkami existencie právnych skutočností, ktoré reálne nastali (v podobe doplnenia pravidla o zásadnú podmienku "ak je to možné").
Oba následky – „... na zastavenie konania sa neprihliada“ ako aj „... právo sa obnovuje“ – sú po zrušení konkurzu nutne konfrontované so zmenenou realitou vyvolanou relevantnými právnymi skutočnosťami vzniknutými v období od (pôvodného a reálne nastavšieho) zastavenia konania / zániku exekučného záložného práva do zrušenia konkurzu.
Namieste je tak osobitne vo vzťahu k "obnovenému" exekučnému záložnému právu otázka, k akému výsledku sa smeruje, inými slovami čo znamená právna úprava zároveň stanovujúca, že „... na zastavenie konania sa neprihliada“ a zároveň uvádzajúca, že exekučné záložné právo sa "len" obnovuje (t.j. z uvedeného vyplýva, že na zastavenie konania sa naopak prihliada)?
Je nutné položiť si otázku v akej kvalite (v akom stave) má exekučné konanie pokračovať a v akej kvalite (stave) sa má obnoviť exekučné záložné právo? Ešte inými slovami, s akými parametrami má/môže exekučné konanie pokračovať a exekučné záložné právo sa obnoviť? Zohľadniť je potrebné jednak zmeny v oblasti tzv. vnútornej reality (právne významné skutočnosti vzniknuté počas konkurzu a v rámci konkurzu) a jednak zmeny nastavšie vo sfére vonkajšej reality (právne významné skutočnosti vzniknuté počas konkurzu no mimo rámec konkurzu).
Kľúčovou otázkou sa stáva - a to práve pre inherentnú kontradiktórnosť uvedenej právnej reglementácie, stanovujúcej opozitné pravidlá vo vzťahu k exekúcii (exekučnému konaniu) ako celku (a tak všetkým spôsobom jej vykonávania) a k jednému zo spôsobov výkonu exekúcie (zriadenie exekučného záložného práva) - či sa presadia následky „... na zastavenie konania sa neprihliada“, alebo následky „... právo sa obnovuje“, a to i v konkurencii s následkami vytvorenými v rámci vnútornej a vonkajšej reality alebo naopak tieto "ustúpia do pozadia" (či už úplne alebo čiastočne)a presadia sa práve následky, ktoré sú dôsledkom práve týchto "iných" skutočností, ku ktorým došlo počas konkurzu jednak v rámci konkurzu ako aj mimo konkurzu.
Pri právnych skutočnostiach vyvolávajúcich zmeny v oblasti vnútornej reality (v rámci konkurzu) a budujúcich tak v čase - od zastavenia exekučného konania do zrušenia konkurzu / od zániku exekučného záložného práva do zrušenia konkurzu – inú, novú rovinu a štruktúru právnych vzťahov, práv a povinností, je potrebné poukázať predovšetkým na nasledovné právne významné skutočnosti a ich dôsledky:
i. úkony (a ich dôsledky) vo vzťahu k majetku (pôvodne postihovaného v exekučnom konaní pred jeho zastavením a exekučným záložným právom pred jeho zánikom), a
ii. úkony (a ich dôsledky) vo vzťahu k pohľadávke (pôvodne vymáhanej v exekučnom konaní pred jeho zastavením a zabezpečovanej exekučným záložným právom pred jeho zánikom).
Môže ísť ako o hmotnoprávne tak aj procesnoprávne úkony.
Prvým všeobecným pravidlom je pravidlo o platnosti a účinnosti úkonov, zákonodarcom výslovne normované v § 167v ods. 4 tretia veta insolvenčného zákona. Podľa tohto ustanovenia „Platnosť a účinnosť úkonov vykonávaných počas konkurzu nie je zrušením konkurzu dotknutá.“
Uvedené pravidlo nepochybne stanovuje, že v konkurze speňažený majetok už nemôže byť postihnutý v exekučnom konaní pokračujúcom (na zastavenie ktorého sa nemá prihliadať) po zrušení konkurzu, hoci tento majetok pôvodne (pred zastavením) exekučnému konaniu "podliehal".
Aplikáciou uvedeného pravidla sa nepochybne presadí konkurz pred iným konaním, presnejšie sa presadia následky dosiahnuté v konkurze v čase do jeho zrušenia pred následkami spojenými s neprihliadaním na zastavenie exekučného konania a spojenými s obnovou exekučného záložného práva.
V pokračujúcom exekučnom konaní nebude možné postihnúť ani majetok, s ktorým počas konkurzu nakladal dlžník, hoci tento majetok konkurzu podliehal. Uplatní sa pravidlo normované v § 167b ods. 2 insolvenčného konania, podľa ktorého „Právne úkony dlžníka urobené počas konkurzu, ak ukracujú majetok podliehajúci konkurzu, sú voči veriteľom neúčinné; tým nie je dotknutá ich platnosť.“
Takýto úkon dlžníka zákonodarca síce označil za neúčinný voči veriteľom, výslovne však zachoval jeho platnosť (dôvody neplatnosti právneho úkonu podľa ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov pritom nie sú dotknuté). V centre pozornosti je otázka, či takýto konkurzný účinok neúčinnosti je možné preniesť aj za hranice konkurzu, t.j. či je možné uplatňovať následok neúčinnosti takéhoto úkonu mimo oblasť konkurzného konania, a to v čase po jeho zrušení.
Domnievame sa, že odpoveď na položenú otázku je záporná.
Dôvodom neprenesenia následku, v našom skúmanom prípade neprenesenia následku do (času) exekučného konania, na zastavenie ktorého sa neprihliada (no v širších súvislostiach neprenesenie aj do prípadne iného konania a do iných právnych vzťahov), je úplne zrejmý účel právnej normy (§ 167b) a tiež garancia ochrany legálne nadobudnutých práv, úzko súvisiaca s princípom právnej istoty (ide o výsledok s prihliadnutím na účinky vo vzťahu k dotknutým právam tak, aby bol zachovaný princíp existencie hodnotovo bezrozporného právneho poriadku).
Obsah uvedenej právnej normy vyplývajúcej z § 167b ods. 2 koncentruje neúčinnosť právneho úkonu výlučne vo vzťahu k dianiu vo vnútri konkurzného konania, obsahom právnej normy nie je (a za reálnej podstaty reglementácie ani byť nemôže) stanovovanie pravidiel mimo rámca konkurzného konania.
Uvedené v prvom rade vyplýva z jazykového vyjadrenia zákona, podľa ktorého neúčinnosť smeruje len k veriteľom, ktorí sú dotknutí stavom, že úkon ukracuje majetok podliehajúci konkurzu, a súčasne neúčinnosť zákon smeruje len ku konkurzu, len v rámci ktorého môže tento majetok podliehať konkurzu.
Ukracovanie majetku podliehajúceho konkurzu je z logiky veci preto relevantné výlučne v rámci konkurzu a na účely konkurzu (uspokojovanie veriteľov, ktorí sa v konkurze môžu uspokojiť). Následkom takéhoto ukrátenia je neúčinnosť úkonu a možnosť takýto majetok - napriek zmene v osobe vlastníka - speňažiť výlučne procedúrami (spôsobom), ktoré umožňuje konkurz a zároveň výťažok rozdeliť len medzi konkurzných veriteľov (t.j. nie všetkých veriteľov, ale len tých, ktorí môžu byť v konkurze uspokojení).
Veriteľom, presnejšie konkurzným veriteľom, sa na účely insolvenčného zákona rozumie výlučne veriteľ prihlásenej pohľadávky. Len takýto veriteľ môže byť uspokojený z výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu. Po zrušení konkurzu už neexistuje právna kategória "majetok podliehajúci konkurzu", "konkurzný veriteľ" a nie sú prítomné ani pravidlá o uspokojovaní veriteľov v konkurze. Z uvedeného dôvodu je preto podľa nášho názoru prenesenie účinku neúčinnosti za hranice konkurzu vylúčené.
Relevantným z hľadiska argumentácie vo vzťahu k skúmaniu (ne)možnosti preniesť účinok neúčinnosti mimo konkurzu je tiež režim "prípustnosti“ uspokojovania sa pohľadávok veriteľov v konkurze, ktorý našiel vyjadrenie v stanovení skupín veriteľských subjektov z hľadiska spôsobu uspokojovania ich pohľadávok v konkurze s ohľadom na diferenčné kritérium, ktorým je povaha pohľadávky, ktorá má byť uspokojená (a následne sa uvedené prejavuje i vo vzťahu k následkom zrušenia oddlženia v závislosti od takejto diferenciácie).
In concreto uvedené znamená, že rozlišujeme štyri skupiny veriteľov:
1. veriteľov tzv. „bežných pohľadávok", t.j. pohľadávok, ktoré možno uspokojiť len v konkurze alebo splátkovým kalendárom (definované v § 166a insolvenčného zákona),
2. veriteľov pohľadávok, ktoré sú vylúčené z uspokojenia, t.j. pohľadávok, ktoré sa v prípade oddlženia považujú za nevymáhateľné (enumerované v § 166b insolvenčného zákona, pričom zároveň nejde o oddlžením nedotknuté pohľadávky),
3. veriteľov pohľadávok oddlžením nedotknutých (enumerované v § 166c insolvenčného zákona), ktoré sa môžu uspokojovať v konkurze a môžu sa uspokojovať aj mimo neho (s určitými výnimkami), a napokon
4. veriteľov tzv. „nových“ pohľadávok, pohľadávok zodpovedajúcich novým dlhom dlžníka, na ktoré sa konkurz vôbec nevzťahuje, t.j. v konkurze nie je možné ich uspokojenie, no uspokojovať sa môžu mimo konkurzu.
Uspokojovať sa v konkurze môže len ten veriteľ, ktorý súčasne splnil nasledovné podmienky:
i. je veriteľom pohľadávok podľa § 166a alebo § 166c,
ii. riadne a včas prihlásil do konkurzu pohľadávku (§ 167l), a
iii. jeho pohľadávka bola príslušnými procedúrami konkurzného práva zistená (§ 167l).
Veriteľ, ktorý svoju pohľadávku do konkurzu neprihlásil, hoci to urobiť v zmysle vyššie uvedeného mohol, konkurzným veriteľom nie je a nemôže byť ani v konkurze uspokojený.
Počas konkurzu (a o to viac po jeho zrušení) sa účinok neúčinnosti právneho úkonu voči nemu neuplatní, pretože ak tento účinok nebol voči nemu prítomný v rámci konkurzu, nemôže byť prítomný voči nemu ani mimo konkurzu.
Z uspokojenia v konkurze sú tiež vylúčení veritelia pohľadávok podľa § 166b a veritelia tzv. nových pohľadávok.
Prví menovaní veritelia sa počas trvania konkurzu (do jeho zrušenia pre neexistenciu predpokladov pre vedenie konkurzu, resp. do zrušenia oddlženia) nemôžu uspokojovať vôbec (ani v konkurze ani mimo konkurzu a bez ohľadu na majetok, až na výnimku priznanú pravidlom podľa § 166h ods. 1), druhí menovaní majú obmedzenie menej prísne a uspokojovať sa môžu, avšak len mimo konkurzu a z majetku nepodliehajúceho konkurzu. Podstatným je, že voči obom sa účinok neúčinnosti úkonu dlžníka ohľadom majetku podliehajúceho konkurzu uplatniť nemôže, a to počas konkurzu a tiež ani po jeho zrušení, keďže konkurznými veriteľmi nie sú a nemôžu sa v konkurze uspokojovať (účinok neúčinnosti voči nim nie je prítomný počas konkurzu, o to viac nemôže byť prítomný voči nim ani po zrušení konkurzu. Pre veriteľov tzv. nových pohľadávok by počas konkurzu v súvislosti s úkonom dlžníka týkajúceho sa majetku podliehajúceho konkurzu bol prípustný inštitút odporovateľných právnych úkonov podľa ustanovení § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka).
Teleologický výklad týkajúci sa konkurznej odporovateľnosti (t.j. zakotvenie pravidiel výlučne na účely konkurzu a vo vzťahu k jeho priebehu / existencii) je však možné doplniť i argumentmi ďalšími (z ktorých je o.i. zrejmé, že "pripustením" účinkov neúčinnosti právneho úkonu aj mimo hraníc konkurzu by došlo k vytvoreniu nedôvodnej nerovnosti vo vzťahu k rovnocenným veriteľom, veriteľom s kvalitatívne obdobným právnym postavením).
Okrem iného by tak rôzny moment prihlasovania pohľadávok veriteľov prinášal rôznu kvalitu právneho postavenia veriteľov, a to výlučne v závislosti od náhody.
Veriteľ, ktorý sa do konkurzu stihol prihlásiť pred jeho zrušením, by sa mohol dovolávať účinkov neúčinnosti úkonu dlžníka pre čas po zrušení konkurzu, veriteľ, ktorý sa nestihol prihlásiť, však nie.
Prihlásený veriteľ by nemusel odporovať právnemu úkonu, bránil by sa konkurzným pravidlom podľa § 167b ods. 2. Veriteľ, ktorý si nestihol pohľadávku prihlásiť, by túto možnosť nemal a bol by odkázaný výhradne na inštitút odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 42a a nasl. OZ (rovnako ako veritelia pohľadávok podľa § 166b a veritelia tzv. nových pohľadávok)..
Na takéto (prípadné a hypotetické) rozlišovanie však neexistuje žiaden racionálny dôvod. Zrušenie oddlženia má účinky voči všetkým veriteľom (§§ 166a, 166b, 166c), všetky pohľadávky sú si čo do účinkov zrušenia oddlženia „rovné“, obnovuje sa ich pôvodná vymáhateľnosť a splatnosť. Je hodnotovo neudržateľné, aby pohľadávky, ktoré sú si po zrušení konkurzu a zrušení oddlženia rovné, boli následne diferencované, po zrušení konkurzu, z hľadiska účinku neúčinnosti úkonu dlžníka dosiahnutého v rámci zrušeného konkurzu. Pre diferenciáciu tohto druhu nie je racionálny dôvod.
Uvedené závery autorov tiež vyplývajú z preskúmania účelu pravidiel upravujúcich odporovateľnosť právnych úkonov, ku ktorým došlo pred vyhlásením konkurzu.
Zákonodarca odkazuje (§ 166h) veriteľov (všetkých) na uplatňovanie odporovateľnosti právnych úkonov dlžníka vykonaných pred vyhlásením konkurzu, v rozsahu ich pôvodných pohľadávok (akoby nedotknutých oddlžením), na pravidlá podľa Občianskeho zákonníka (§ 42a a nasl.). Akékoľvek úkony vykonané dlžníkom pred vyhlásením konkurzu tak nie sú účinkami konkurzu dotknuté.
Zákonodarca tak pri inštitúte odporovateľnosti (vo vzťahu k týmto úkonom) pristupuje ku všetkým veriteľom (t.j. aj tým, ktorí sa nemôžu v konkurze uspokojovať) rovnako, t.j. dáva všetkým veriteľom rovnaké právo uplatňovať odporovateľnosť právnych úkonov v rozsahu ich pôvodnej pohľadávky.
Ide o jedinú výnimku, kedy aj veritelia pohľadávok podľa § 166b môžu realizovať postupy smerom k svojmu uspokojeniu počas prebiehajúceho konkurzu. Deje sa tak výlučne mimo konkurzu.
Rovnocenne by nemali mať rovnocenní veritelia odlišné postavenie v čase po zrušení konkurzu. Ich možnosti k uplatňovaniu práv voči dlžníkovi by mali byť zásadne rovnaké, účinkami zrušeného konkurzu nediferencované. Na diferenciáciu tohto druhu nie je racionálny dôvod.
S poukázaním na vyššie uvedené dôvody možno konštatovať, že neúčinnosť právneho úkonu dlžníka podľa § 167b ods. 2 insolvenčného zákona je časovo limitovaná, a to trvaním (existenciou) konkurzu.
Veriteľ preto nemôže v exekučnom konaní pokračujúcom po zrušení konkurzu argumentovať následkom neúčinnosti prevodu majetku dlžníka podľa insolvenčného zákona, samozrejme za predpokladu, že sa uvedená „konkurzná neúčinnosť právneho úkonu“ nestihla v konkurze aj „konzumovať“ (speňaženie majetku konkurznými procedúrami).
(Prípadnú) neúčinnosť ukracujúceho úkonu dlžníka môže konkurzný veriteľ dosiahnuť aplikáciou iného, v právnom poriadku predpokladaného inštitútu – odporovaním právnemu úkonu dlžníka podľa ustanovení § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka rovnako, ako všetci ostatní veritelia.
Tento prístup k riešeniu nastolenej otázky vyvažuje po zrušení konkurzu dotknuté práva jednotlivých veriteľov ale aj práva samotného dlžníka spôsobom, ktorý nediskriminuje a hodnotovo spravodlivo rieši takúto situáciu.
Z uvedených príkladov - vo vzťahu k úkonom vykonávaným / nastavším počas konkurzu a v rámci konkurzu a ich právnych následkom - vyplýva, že dochádza k zmenám v tzv. vnútornej realite v rozsahu, s ktorým sú následky „neprihliadania na zastavenie konania“ a „obnovy exekučného záložného práva“ nezlučiteľné.
Uvedené sa predovšetkým týka majetku, ktorý pôvodne ku dňu zastavenia exekučného konania a ku dňu zániku exekučného záložného práva postihovaný bol, no v dôsledku právne významných skutočností v pokračujúcom konaní už postihovaný byť nemôže.
Skutočnosť, že sa stanovuje právna domnienka, že sa nemá prihliadať na zastavenie konania, vo výsledku vôbec nemusí znamenať, že tu je "automaticky" stav ako v čase zastavenia konania. Inými slovami vôbec nie je isté, že v exekučnom konaní môže byť a bude postihovaný majetok / majetkové hodnoty v rozsahu akom boli postihované v čase zastavenia exekučného konania.
Je nutné, aby príslušný orgán uskutočňujúci konanie zistil, k akým právne významným skutočnostiam došlo v "medzidobí", počas ktorého exekučné konanie bolo reálne zastavené, a aké dôsledky má uvedené na exekučné konanie (osobitne vo vzťahu k stavu v čase zastavenia exekučného konania).
Uvedené v celom rozsahu "platí" aj pre (prípadné) obnovenie exekučného záložného práva, ktoré sa nemôže obnoviť vo vzťahu k majetku (majetkovej hodnote), s ktorým (ktorými) sa nakladalo v rámci konkurzu s takými právnymi následkami, s ktorými obnovenie exekučného záložného práva je nezlučiteľné.
Pri majetku, ktorý konkurzu podlieha, sa uplatní pravidlo normované v § 167f ods. 1 insolvenčného zákona, podľa ktorého „Na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať ani viesť exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie.“
Vo vzťahu k tomuto majetku sú preto relevantné výlučne úkony vykonávané počas konkurzu / v rámci konkurzu. Takýto majetok, ktorý bol pôvodne pred zastavením exekučného konania postihovaný a nebol dotknutý žiadnym úkonom v rámci konkurzu, je aj v pokračujúcom konaní plnohodnotne (aj v rámci poradia) postihnuteľný a rovnako je nevyhnutná aj obnova exekučného záložného práva s obsahom a v poradí, ktoré malo v čase jeho zániku.
Za situácie, kedy tu existujú tzv. "vonkajšie aspekty", právne relevantné skutočnosti, relevantnými sú úkony obsahovo meniace charakter a stav dotknutej majetkovej podstaty v čase prebiehajúceho konkurzu - zmena vlastníckeho práva k majetku dlžníka počas konkurzu a tiež prípadná existencia práva tretej osoby k majetku dlžníka, práva vzniknutého počas času existencie konkurzu.
Zatiaľ čo v § 167f odseku prvom sa normujú pravidlá vo vzťahu k majetku podliehajúcemu konkurzu (...na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať ani viesť exekučné konanie ...), v odseku druhom sa normujú pravidlá vo vzťahu k pohľadávkam veriteľov.
Rozdiel spočíva v následkoch. Normami odseku druhého sa zakazuje viesť akékoľvek exekučné konanie ohľadom vymáhania v zákone definovaných pohľadávok (a to bez ohľadu na existenciu relevantného majetku). Určité exekučné konania (definované v § 167f ods. 2) sú tak počas konkurzu - vo vzťahu k určitým druhom pohľadávok - zapovedané en bloc (bez ohľadu na existenciu spôsobilých majetkových hodnôt).
Naopak v exekučných konaniach, v ktorých sa vymáhajú pohľadávky, ktoré nespadajú pod režim § 167f ods. 2, je možné postihovať majetok s výnimkou majetku podliehajúceho konkurzu (a samozrejme s výnimkou majetku, ktorý nie je postihnuteľný podľa pravidiel procesu, podľa ktorého sa exekučné konanie vykonáva).
Ak zastavené exekučné konanie a zaniknuté exekučné záložné právo "prebiehalo" (postihovalo) majetok, ktorý konkurzu nepodliehal, takýto majetok nemal ochranu podľa § 167f ods. 1 a bol prípustne vystavený postihom v exekučných konaniach, ktorých sa jednak povinnosť zastavenia nedotkla, jednak postihom v tzv. nových exekučných konaniach začatých po vyhlásení konkurzu. Prípustným bolo tiež nakladanie s majetkom úkonmi samotného dlžníka.
Z uvedeného vyplýva, že s majetkom, ktorý konkurzu nepodlieha, môže dlžník počas konkurzu voľne nakladať, samozrejme za predpokladu, že nie je obmedzený v nakladaní s týmto majetkom z iných dôvodov, napr. z dôvodu exekučného konania alebo iného vykonávacieho konania brániaceho takémuto nakladaniu (prípadne z dôvodu iného, napr. výkonu záložného práva záložným veriteľom).
Dlžník tak napr. môže majetok predať, darovať či zaťažiť záložným právom. Tento majetok je možné postihovať v prospech iných ako konkurzných veriteľov v konaniach prebiehajúcich počas konkurzu a tiež v prospech veriteľov konkurzných, ktorých pohľadávka nie je oddlžením dotknutá (§ 166c).
Následky týchto úkonov vytvárajú v porovnaní so stavom ku dňu zastavenia exekučného konania, resp. zániku exekučného záložného práva, novú právnu realitu. Prejaví sa napríklad tak, že majetok bol prevedený, prípadne prešiel do vlastníctva osoby odlišnej od dlžníka, na majetku bolo zriadené zmluvné záložné právo ako prvé v poradí v čase, kedy na ňom neviazla žiadna ťarcha (po zániku záložného práva z dôvodu vyhlásenia konkurzu bol vykonaný výmaz jeho zápisu v príslušnom registri), prípadne na majetku bolo zriadené exekučné záložné právo ako prvé v poradí za okolností obdobných tým, ktoré sú popísané vyššie pri zmluvnom záložnom práve.
Aby mohlo dôjsť k negovaniu týchto následkov nastúpených v čase konkurzu mimo konkurzu pre čas po zrušení konkurzu, resp. aby mohlo dôjsť k "upozadeniu" týchto následkov, z dôvodu neprihliadania na zastavenie exekučného konania, resp. obnovy exekučného záložného práva, musel by na uvedené existovať právom normovaný - a zároveň legitímny - dôvod.
Podľa nášho presvedčenia takýto dôvod neexistuje. Vo všetkých prípadoch meniacich vonkajšiu realitu (reálny právny stav) ide o právne skutočnosti právnym poriadkom predpokladané (nezakázané), samozrejme odhliadnuc od tých dôvodov, ktoré prípadne spôsobujú neplatnosť právneho úkonu.
Tieto právne skutočnosti vyvolali právom predpokladané právne následky, pričom existencia týchto skutočností a ich následkov nebola počas doby existencie (vedenia) konkurzu v konfliktnom postavení vo vzťahu ku konkurzom predpokladaným (iným) právnym následkom.
Konflikt následkov takýchto právnych skutočností (dotknutých práv) prípadne nastáva až v čase po zrušení konkurzu, pričom k uvedenému dochádza výlučne v dôsledku zrušenia konkurzu pre nesplnenie predpokladov pre vedenie konkurzu.
Zrušenie konkurzu z uvedeného dôvodu je rozhodnutím súdu, ktorého vydanie tretie osoby nemôžu predvídať. Pre tretie osoby je takéto rozhodnutie súdu vecou hypotetickou, je otázne, či k nemu dôjde. O skutočnostiach, ktoré by mohli viesť k rozhodnutiu o zrušení konkurzu, tretie osoby nemusia vedieť a spravidla ani nevedia (platí to predovšetkým o osobách stojacich mimo konkurzné konanie).
Ak k takejto kolízii dôjde, tak takáto kolízia vznikne výlučne v dôsledku zrušenia konkurzu, dôsledkom ktorého je neprihliadanie na zastavenie exekučného konania a obnovenie exekučného záložného práva (samozrejme až v čase po zrušení konkurzu).
Na jednej strane tu tak "stojí" právo tretej osoby, ktorej svedčí legálne vzniknutý právny titul, nastavší počas konkurzu a zároveň mimo konkurzu, na strane druhej proti nemu stojí právo osoby, ktorej pohľadávka sa vymáha v exekučnom konaní, na zastavenie ktorého sa nemá prihliadať, resp. ktorej vymoženie by prípadne malo byť zabezpečené prípadne obnoveným exekučným záložným právom.
K majetku, vo vzťahu ku ktorému došlo počas konkurzu k zmene vlastníctva, t.j. jeho vlastníkom sa stala tretia osoba, a to na základe platného právneho úkonu, nie je podľa nášho názoru postihovanie pokračujúcim exekučným konaním, resp. obnova exekučného záložného práva, nijako prípustná.
Nemožnosť takéhoto prístupu je zrejmá z existencie základného práva vlastniť majetok – vlastnícke právo, bez ohľadu na jeho predmet, má rovnaký obsah a ochranu. Rozhodnutie súdu o zrušení konkurzu pre nedostatok predpokladov pre jeho vedenie nemôže mať vplyv na existujúci a v danom čase v celom rozsahu existujúci a legálny právny stav. Nemôže spätne legálne vyvolať negatívne (alebo obmedzujúce) dôsledky vo vzťahu k nastavším právnym skutočnostiam, s ohľadom tiež na doktrínu ochrany legálne nadobudnutých práv a právnej istoty.
Právo tretej osoby (vrátane jeho obsahu, vrátane neexistencie právnych vád napr. v podobe exekučného záložného práva) je právom, ktoré vzniklo na základe platného právneho úkonu a jeho platnosť nemôže byť "spätne" ovplyvnená žiadnou neskoršou relevantnou právnou skutočnosťou / prezumpciou.
Takouto skutočnosťou nie je ani zrušenie konkurzu. Následok neplatnosti takéhoto úkonu, či v širšom význame neexistencie alebo zmeny kvalitatívnych či kvantitatívnych aspektov práva tretej osoby, nie je so zrušením konkurzu spojený.
Takýto následok insolvenčný zákon ani iný všeobecne záväzný právny predpis nenormuje a nedá sa ani inak vyvodiť (práve naopak, z obsahu právnej úpravy je zrejmé, že zákonodarca uprednostnil inštitút odporovateľnosti úkonov, pred ich neplatnosťou).
Ide o právo, ktoré počas konkurzu ako nedotknuté pôsobilo voči všetkým, vrátane orgánov verejnej moci, neexistuje tak žiaden legálny (hodnotový a ani racionálny) dôvod pre zmenu v naznačenom smere ani v čase po konkurze.
Zohľadňujúc právnu úpravu, koncept legitímnych očakávaní a ochrany legálne nadobudnutých práv, právnu istotu tretej osoby, spoločenský prospech plynúci z dôvery v predvídateľné a objektívne zistiteľné právne prostredie a orientačnú istotu pre sebarealizáciu v danom prostredí, nie je sporu o tom, aký výklad je jediný ústavne zlučiteľný.
Bolo by v rozpore s podstatou (aj) takéhoto exekučného konania, ak by sa toto viedlo voči tomu, kto nie je povinný a na ktorého neprešla povinnosť z rozhodnutia, resp. vo vzťahu k majetku tretej osoby, ktorý takémuto konaniu v čase po jeho nadobudnutí nepodliehal (a podliehať nemohol).
Za uvedeného stavu by "dotvorenie práva" spôsobom popierajúcim legálne nadobudnuté práva tretej osoby, v prospech práva osoby, vo vzťahu ku ktorému má exekučné konanie pokračovať/obnoviť exekučné záložné právo, bolo bez akejkoľvek legitimity, pretože vnútorná hodnotová bezrozpornosť právneho poriadku nie je porušená, nie je daná neprimeranosť, ktorá by vyžadovala zásah v neprospech tretej osoby. Uvedený výklad v prospech práva osoby, vo vzťahu ku ktorému má exekučné konanie pokračovať/obnoviť exekučné záložné právo by bol zjavne nevhodný, neprimeraný, popierajúci právnu istotu a v konečnom dôsledku by viedol k vzniku závažnej ujmy (a to ako majetkovej, tak i nemajetkovej). Takýto (prípadný) výklad v neprospech tretej osoby je nutné v celom rozsahu odmietnuť.
Na rovnakých postulátoch je nevyhnutné založiť i výklad / aplikáciu právnych noriem v iných obdobných prípadoch - napr. za situácie, keď sa vlastník nezmenil, no k majetku vznikli práva tretích osôb, s ktorými je pôvodné exekučné konanie / obnova exekučného záložného práva vo všetkých alebo niektorých aspektoch nezlučiteľná. Ide predovšetkým o poradie práv tretích osôb (poradie pre vykonávanie úkonov, poradie pre uspokojovanie), ktoré ostane zachované a nedotknuté pokračujúcim exekučným konaním / obnoveným exekučným záložným právom.
Zákonodarca v ustanovení § 167f ods. 5 normuje pravidlo, podľa ktorého na zastavenie exekučného konania sa nemá v dôsledku zrušenia konkurzu prihliadať. Inými slovami účinné sú tiež všetky úkony vykonané v tomto konaní pred jeho zastavením, k uvedenému však musíme nevyhnutne dodať, že i v tomto prípade je potrebné zvažovať aplikáciu uvedeného, len ak to je reálne možné (ide o aplikáciu pravidla "rebus sic stantibus" vo vzťahu k reálnemu právnemu stavu).
Aplikácia uvedeného tak prichádza do úvahy len za splnenia určitých podmienok. Pôsobiť môžu totiž len také účinky, ktoré obstoja popri následkoch vzniknutých počas zastavaného exekučného konania. Všetky ostatné účinky sa musia podriadiť následkom zmenenej reality.
Príslušný orgán vykonávajúci exekučné konanie je oprávnený a povinný pokračovať v konaní výlučne spôsobom v plnom rozsahu rešpektujúcom vzniknuté následky. Rovnako tieto následky musia byť uprednostnené pri obnovovaní exekučného záložného práva, pričom na majetku tretej osoby ho obnoviť nemožno vôbec a nemožno z vyššie uvádzaných dôvodov aplikovať ani ustanovenie Exekučného poriadku o prípustnosti vykonania exekúcie aj vo vzťahu k majetku prevedenému dlžníkom na tretiu osobu (§ 169 Exekučného poriadku). Dôvodom tejto neprípustnosti aplikácie § 169 Exekučného poriadku popri vyššie uvedenej argumentácii je aj fakt, že k prevodu či prechodu majetku na tretiu osobu došlo v čase neexistujúceho exekučného záložného práva a nepôsobenia účinku predpokladaného § 169 Exekučného poriadku.
Pri aplikácii pravidla o neprihliadaní na zastavenie exekučného konania a pravidla o obnove exekučného záložného práva je tiež potrebné identifikovať subjekty, ktoré primárne budú povinné tieto pravidlá uvedeným spôsobom aplikovať.
Úkony v exekučnom konaní je oprávnený a povinný vykonávať priamo exekučný orgán. Jemu preto prislúcha aj vykonanie úkonov smerujúcich k samotnému "pokračovaniu" v exekučnom konaní.
Výnimkou sú úkony, ktoré patria do právomoci iných subjektov, predovšetkým orgánov vykonávajúcich verejnú moc.
Príkladmo možno poukázať na orgány katastra, resp. evidencie nehnuteľností, resp. iné subjekty / orgány vedúce evidencie / registre obdobného typu.
Súdny exekútor je preto povinný a oprávnený pokračovať v realizácii príkazov vydaných pred zastavením exekučného konania, vykonať relevantné postupy, zápisy atď.
Zápisy povinne zapisovaných údajov do príslušných osobitných registrov a evidencií je však povinný vykonať priamo správca príslušného registra/evidencie, inými slovami vo vzťahu k uvedenému by nemal čakať na "pokyny", či "inštrukcie" súdneho exekútora.
Účinok neprihliadania na zastavenie konania nastupuje právoplatnosťou rozhodnutia súdu o zrušení konkurzu z dôvodu, že neboli splnené predpoklady pre vedenie konkurzu. Účinok nastupuje ex lege.
Rozhodnutie súdu o zrušení konkurzu sa podľa § 199 ods. 1 insolvenčného zákona zverejňuje v Obchodnom vestníku. Vzhľadom na skutočnosť, že proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie a s rozhodnutím od momentu jeho právoplatnosti sú spojené následky zrušenia oddlženia, neprihliadanie na zastavenie exekučného konania a obnova exekučného záložného práva, je podľa nášho presvedčenia nutné zverejniť aj deň právoplatnosti rozhodnutia súdu.
Uvedené rozhodnutie súdu má účinky voči všetkým, nielen voči účastníkom konania (§ 201). Všetci sú povinní sa jeho účinkami riadiť, vrátane orgánov verejnej moci. Preto nie je nutné, aby exekučný orgán vydával rozhodnutia, ktoré už v minulosti boli vydané, ak ich účinky nie sú negované následkami iných právnych skutočností, rovnako nie je nutné, aby exekučný orgán inštruoval iné subjekty (verejné či súkromné), aby vykonali príslušné evidenčné, registračné a iné zápisy smerom k naplneniu účelu exekučného konania. Tieto závery sa v plnom rozsahu uplatnia aj pri exekučnom záložnom práve.
Pri aplikácii následku „neprihliadania na zastavenie konania“ a „obnovy exekučného záložného práva“ sa môže príslušný exekučný orgán stretnúť aj so situáciou, keď právo vymáhané v „pôvodnom“ exekučnom konaní, resp. zabezpečené „pôvodným“ exekučným záložným právom, už patrí inej osobe.
Nie je vylúčené, aby veriteľ, ktorý si uplatňoval svoju pohľadávku napr. v exekučnom konaní, v čase po vyhlásení konkurzu a zastavení exekučného konania, svoju pohľadávku v časti alebo v celku postúpil inej osobe. V tomto prípade je potrebné rozlišovať účastníka hmotnoprávneho vzťahu, ktorému svedčí hmotné právo, a účastníka procesnoprávneho vzťahu, ktorému svedčí procesné právo účasti v konaní a ďalšie procesné práva, vrátane exekučného záložného práva.
Neprihliadanie na zastavenie exekučného konania a obnova exekučného záložného práva majú z uvedeného hľadiska výsostne procesný charakter, môžu sa premietnuť výlučne do sféry procesného práva.
Preto v pokračujúcom exekučnom konaní bude účastníkom v momente odpadnutia dôvodu jeho zastavenia účastník rovnaký, aký bol v čase zastavenia konania. To platí aj pre exekučné záložné právo.
Pre nastúpenie následku „neprihliadania na zastavenie konania“ a „obnovu exekučného záložného práva“ nie je potrebné iné rozhodnutie ako je rozhodnutie o zrušení konkurzu pre nesplnenie predpokladov pre vedenie konkurzu.
Ide o priame zákonné následky spojené s právoplatným rozhodnutím súdu v konkurznom konaní a iné rozhodnutie sa k tomu nevyžaduje. Pre zmenu nositeľa procesných práv, predovšetkým oprávneného, zmenu účastníka konania, však už rozhodnutie exekučného orgánu potrebné bude (porovnaj napr. § 37 Exekučného poriadku - Zmena účastníkov konania po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Rovnako uvedené platí aj pri exekučnom záložnom práve, ktoré bolo zriadené na základe návrhu oprávneného bez toho, aby oprávnený zároveň požadoval aj vymoženie pohľadávky. Aj v tomto prípade je podľa nášho názoru možné zmenu účastníka – „nositeľa“ exekučného záložného práva – vykonať výlučne podľa pravidiel Exekučného poriadku (§ 37).
Čo sa týka osobného bankrotu v podobe splátkového kalendára zákon neobsahuje pravidlá o neprihliadaní na zastavenie exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania a pravidlá o obnove exekučného záložného práva v nadväznosti na nesplnenie predpokladov pre vedenie konania o určenie splátkového kalendára ani v nadväznosti na iné právne skutočnosti (zákon neobsahuje žiadne pravidlá o neprihliadaní na zastavenie exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania ani pravidlá o obnove exekučného záložného práva).
Uvedené následky – neprihliadanie na zastavenie exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania a obnova exekučného záložného práva – nenastúpia (zákonodarca ich nenormuje) a nemožno ich ani dotvoriť v rámci aplikácie práva.
Dôvodom na zastavenie exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania a zánik exekučného záložného práva je pri tejto podobe osobného bankrotu rozhodnutie súdu o určení splátkového kalendára. Ide o procesné rozhodnutie takého charakteru, ktorým sa bankrot „úspešne“ završuje z hľadiska procesného – t.j. súd preskúmal (mal preskúmať) predpoklady pre vedenie konania o určenie splátkového kalendára a splátkový kalendár určil – po ktorom nasleduje (má nasledovať) „len“ obdobie plnenia splátkového kalendára, a to už bez ingerencie súdu a správcu.
Preto uvádzané následky neprihliadania na zastavenie exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania a obnovy exekučného záložného práva neprichádzajú – na rozdiel od konkurzu, pri ktorom ide práve o zistenie absencie predpokladov pre vedenie konkurzu – v spojitosti s konaním o určenie splátkového kalendára vôbec do úvahy.
Záver
So zrušením konkurzu z dôvodu, že tu neboli predpoklady pre vedenie konkurzu, sa spája následok neprihliadania na zastavenie exekučného konania alebo obdobného vykonávacieho konania a následok obnovy exekučného záložného práva.
Oba následky sú konfrontované s prípadnými následkami iných právnych skutočností, ku ktorým došlo počas konkurzu jednak v rámci konkurzu ako aj mimo konkurzu.
Kolízia týchto následkov, za predpokladu, že nemôžu plnohodnotne obstáť popri sebe, sa rieši v prospech následkov týchto iných právnych skutočností, ku ktorým došlo počas konkurzu jednak v rámci konkurzu ako aj mimo konkurzu.
Po osobnom bankrote v podobe splátkového kalendára nedochádza k následku neprihliadania na zastavenie exekučného konania alebo obdobného vykonávacieho konania ani k následku obnovy exekučného záložného práva.
Autori:
JUDr. Richard Földeš
JUDr. Ľubomír Džačár
Slovenská sporiteľňa, a.s.
29. 1. 2019