Návrh prezidenta na výklad Ústavy SR

Dňa 11. augusta 2015 bol doručený Ústavnému súdu SR v Košiciach návrh prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku na výklad článkov 2 ods. 2 v spojení s článkom 128 Ústavy Slovenskej republiky a článku 134 ods. 2 v spojení s článkami 101 ods. 1 a 102 ods. 1 písm. s) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vám prinášame v plnom znení:

I.

Procesná legitimácia prezidenta republiky

1.Podľa čl. 130 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) začne konanie, ak podá návrh prezident republiky.

2. Táto procesná legitimácia prezidenta republiky platí aj pre konanie o výklad ústavy a ústavných zákonov upravené v čl. 128 ústavy.

II.

Sporná vec

3. Podľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

4. Účelom tohto typu konania pred ústavným súdom je podať taký výklad ústavy alebo ústavných zákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej moci o tom, ako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej veci. V takej veci muselo dôjsť k pochybnostiam, akým spôsobom môže konkrétny ústavný činiteľ alebo iný orgán verejnej moci vykonať ústavou alebo ústavným zákonom zverené kompetencie alebo právomoci, čo je potvrdené tým, že ústavný súd prijme návrh na výklad ústavy alebo ústavného zákona na ďalšie konanie (PL. ÚS 14/06). 5. Ústavný súd v konaní PL. ÚS 11/09 v spojení s vecou sp. zn. II. ÚS 30/97 k predpokladom, za splnenia ktorých podáva výklad ústavy, uviedol:

„Prvou podmienkou na podanie takéhoto návrhu je vznik sporu medzi navrhovateľom a štátnym orgánom... Druhou podmienkou je vznik sporu o právo alebo povinnosť, ktorú ústava priznáva stranám sporu... Podmienkou konania podľa čl. 128 ods. 1 ústavy je faktický vznik sporu. Právne účinky podľa čl. 128 ods. 1 ústavy sa však nespájajú s akýmkoľvek sporom o výklad ústavy, ale len s ústavne relevantným sporom… Ústavne relevantný spor o výklad ústavy podľa čl. 128 ods. 1 ústavy nemôže vzniknúť medzi každým subjektom oprávneným podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a). Ústavne relevantný spor o výklad ústavy je spor o práva alebo povinnosti medzi štátnymi orgánmi, ktorým ústava také právo alebo povinnosť ustanovuje. Z citovaného vyplýva, že v konaní podľa čl. 128 ústavy musí ísť o konkrétny (faktický) spor o ústavou, resp. ústavným zákonom priznané právo (právomoc) obom účastníkom konania, resp. im uloženú povinnosť, t. j. jednak navrhovateľovi, ako aj štátnemu orgánu, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že sporné ustanovenie ústavy, resp. ústavného zákona nesprávne vykladá.“

Všetky tieto predpoklady na vyslovenie záveru, že existuje reálny a faktický spor medzi prezidentom republiky a národnou radou, sú – ako to vyplynie z nasledujúcich tvrdení a dôkazov – v celom rozsahu splnené.

6. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) listom zo 16. mája 2014 predložil prezidentovi republiky šiestich kandidátov na tri voľné miesta sudcov na ústavnom súde.

Dôkaz

List predsedu národnej rady

7. Dňa 2. júla 2014 prezident republiky rozhodol o vymenovaní kandidátky Jany Baricovej za sudkyňu Ústavného súdu; ostatní piati kandidáti boli toho istého dňa nevymenovaní. Na ústavnom súde zostali v dôsledku týchto rozhodnutí dve neobsadené miesta sudcov.

Na základe toho prezident republiky požiadal predsedu národnej rady, aby vyhlásil voľby nových štyroch kandidátov. Voľba nových kandidátov sa do dňa podania tohto návrhu neuskutočnila.

Predseda národnej rady Pavol Paška sa verejne vyjadril, že národná rada si splnila svoju ústavnú povinnosť navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na tri voľné miesta sudcov na ústavnom súde, a preto nebude voliť nových kandidátov. Podľa obsahu tohto vyjadrenia prezident republiky nebol oprávnený nevymenovať kandidátov na základe použitia výkladu ústavy pod sp.zn. PL. ÚS 4/2012 (ďalej len „výklad vo veci generálny prokurátor“).

Dôkazy

Rozhodnutia prezidenta o vymenovaní a nevymenovaní kandidátov

List predsedovi národnej rady

Záznam z tlačovej besedy predsedu národnej rady Pavla Pašku, dostupné na webovom sídle národnej rady

III.

Aktuálny stav okolo menovania sudcov ústavného súdu

8. Piati neúspešní kandidáti podali sťažnosti na ústavný súd. O týchto sťažnostiach sa viedli dve konania. V konaní III. ÚS 571/2014 ústavný súd nálezom, po konštatovaní, že prezident republiky porušil rozhodnutím o nevymenovaní základné práva Evy Fulcovej, Miroslava Duriša a Juraja Sopoligu, zrušil rozhodnutia prezidenta republiky o ich nevymenovaní. Súčasne bolo prezidentovi republiky uložené, aby v ich veciach znova konal a rozhodol. Konanie o sťažnostiach Jána Bernáta a Imricha Volkaia bolo, po späťvzatí ich sťažností, zastavené. V dôsledku zastavenia konania zaniklo ich postavenie kandidátov na sudcov Ústavného súdu; moje rozhodnutia o ich nevymenovaní sa stali záväzné a nezmeniteľné.

Výsledkom týchto konaní je v súčasnosti taký stav, že na ústavnom súde sú stále dve voľné miesta sudcov, avšak na tieto miesta sú už len traja kandidáti: Eva Fulcová, Miroslav Duriš a Juraj Sopoliga.

9. Na základe výsledku týchto konaní prezident listom zo dňa 22. júla 2015 požiadal predsedu národnej rady, aby národná rada zvolila jedného kandidáta na sudcu ústavného v súlade s čl. 134 ústavy tak, aby mohol prezident znovu konať a rozhodnúť v súlade s rozhodnutím III. ÚS 571/2014.

10. Podľa navrhovateľa výkladu ústavy však naďalej trvá stav, ktorého podstata spočíva v tom, že národná rada nie je pripravená voliť nových kandidátov na sudcov ústavného súdu v prípade, ak prezident nevymenuje polovicu z nich a požiada národnú radu o zvolenie nových kandidátov. Pod pojmom „vec je sporná“ v tomto konkrétnom prípade treba považovať to, že národná rada a prezident republiky, ako ústavné orgány zodpovedné za navrhovanie kandidátov a ich menovanie za sudcov ústavného súdu, majú odlišný názor na výkon svojich kompetencií. Preto trvá aj spor medzi navrhovateľom tohto výkladu a národnou radou.

Prezident tvrdí, že z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcov ústavného súdu vymenuje len tých za sudcov ústavného súdu, ktorí sú na to vhodní a spôsobilí tak, ako to vyplýva z kritérií výkladu vo veci generálny prokurátor. Ak na neobsadené voľné miesta sudcov ústavného súdu nie je dostatok, t.j. dvojnásobný počet kandidátov, národná rada je povinná ich dovoliť; národná rada, naopak, tvrdí (dôkazy uvedené v časti II tohto návrhu), že z predloženého dvojnásobného počtu kandidátov na sudcov ústavného súdu je prezident povinný, ak zistí, že splňajú ústavou ustanovené predpoklady, vymenovať potrebný počet sudcov ústavného súdu bez použitia výkladu vo veci generálny prokurátor.

11. Podľa názoru navrhovateľa je preto potrebné požiadať ústavný súd o výklad článkov 2 ods. 2 v spojení s čl. 128 ústavy a článkov 134 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1 a 102 ods. 1 písm. s) ústavy; výklad týchto článkov ústavy by mal prispieť k objasneniu toho, aké práva a povinnosti má národná rada pri navrhovaní kandidátov na sudcov ústavného súdu so zreteľom na práva a povinnosti prezidenta republiky menovať sudcov ústavného súdu a pritom dbať na riadny chod ústavných orgánov, v tomto prípade ústavného súdu.

IV.

Doterajší príspevok ústavného súdu k tomuto sporu

12. Na základe sťažností piatich nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu ústavný súd konal a rozhodoval v dvoch konaniach.

13. V konaní sp.zn. III. ÚS 571/2014 väčšina senátu prijala a vyhlásila nález, podľa ktorého:

„Základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky č. 1112-2014-BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní ... za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l o .

Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 1112-2014-BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní .....za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky z r u š u j e  a  p r i k a z u j e , aby prezident Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.“

14. Po vyhlásení nálezu III. ÚS 571/2014 bolo toto rozhodnutie ústne odôvodnené takto:

„Posudzovanie vhodnosti kandidátov z hľadiska ich profesionálnej a inej spôsobilosti na výkon funkcie sudcu ústavného súdu pri zohľadnení základných ústavných požiadaviek vyplývajúcich z čl. 134 ods. 3 ústavy je v prípade národnej rady implicitne obsiahnuté už v procese ich voľby a navrhovania prezidentovi. Prezident Slovenskej republiky je oprávnený vykonať svoje posúdenie vhodnosti kandidátov a ich následný výber z hľadiska ich profesionálnej a inej spôsobilosti na výkon funkcie sudcu ústavného súdu v režime ustanovenia čl. 134 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého má vymenovať potrebný počet sudcov ústavného súdu z dvojnásobného počtu kandidátov navrhnutých národnou radou.

Oprávnenie prezidenta nevymenovať kandidáta na ústavnú funkciu v prípade existencie závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov, vyplývajúce z výkladu ústavného súdu podaného ústavným súdom vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 sa týka výnimočných dôvodov, ktoré sú tak závažné, že z ústavného hľadiska zásadným spôsobom diskvalifikujú kandidáta na výkon príslušnej ústavnej funkcie.

Vo veci sp. zn. I. ÚS 397/2014 týkajúcej sa ústavnej sťažnosti doc. JUDr. Jozefa Čentéša, PhD., v súvislosti s nevymenovaním do funkcie generálneho prokurátora považoval napríklad ústavný súd za takéto skutočnosti v okolnostiach uvedeného prípadu preukázanie konania sťažovateľa smerujúceho k mareniu procesného úkonu v trestnom konaní alebo aj k poškodzovaniu cudzích práv konaním, ktorého podstatou bol úmysel zvaliť vinu za skartovanie zápisnice a vymazanie záznamu z počítača na administratívnu pracovníčku generálnej prokuratúry.

Z odôvodnení rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní sťažovateľov do funkcie sudcu ústavného súdu však žiadne z takýchto skutočností závažnej či mimoriadnej povahy nevyplývajú. Odôvodnenie napádaných rozhodnutí sa obmedzuje na viac menej všeobecné konštatovanie o nesplnení kritéria profesionálnej spôsobilosti zo strany sťažovateľov bez toho, aby boli dostatočne individualizované a konkretizované.

Iný názor prezidenta na posúdenie otázky vhodnosti kandidátov na sudcu ústavného súdu predložených národnou radou bez toho, aby bola preukázaná existencia závažných skutočností vzťahujúcich sa na ich osoby, ktoré by dôvodne spochybnili ich schopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom neznižujúcim jej vážnosť alebo schopnosť vykonávať túto funkciu spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním ústavného súdu, neoprávňuje prezidenta na prekročenie rozsahu úvahy, ktorú mu pri výbere kandidátov poskytuje čl. 134 ods. 2 ústavy. Inak povedané: neoprávňuje prezidenta neakceptovať, a teda nevymenovať viac ako polovicu z celkového dvojnásobného počtu kandidátov navrhnutých národnou radou.” (Ide o doslovný prepis záznamu z vyhlasovania nálezu III. ÚS 571/2014. Zdroj: www.concourt.sk)

14. Napriek tomu, že podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo súd rozsudok vyhlási, je ním viazaný, väčšina senátu III. ÚS vyhotovila písomné odôvodnenie s rozdielnymi akcentmi než sú obsahom ústne vyhlásených dôvodov.

V písomne vyhotovenom odôvodnení väčšina senátu III. ÚS vylúčila použitie výkladu vo veci generálny prokurátor. Z písomného odôvodnenia nálezu – a v rozpore s ústne vyhláseným odôvodnením – vyplýva, že väčšina senátu nepovažovala za potrebné preskúmať odôvodnenia rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní sťažovateľov do funkcie sudcu ústavného súdu ani z toho aspektu, či z nich (ne)vyplývajú skutočnosti závažnej či mimoriadnej povahy (v zmysle výkladu vo veci generálny prokurátor), pretože konštatovala, že rozhodnutie prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sa nezdôvodňuje, a preto je nadbytočná úvaha o obsahu alebo rozsahu odôvodnenia tohto rozhodnutia. Zatiaľ čo väčšina senátu v ústne vyhlásenom odôvodnení implicitne pripúšťa použitie výkladu vo veci generálny prokurátor na menovanie sudcov ústavného súdu tým, že v tomto prípade iba konštatuje jeho nesprávne uplatnenie prezidentom (neexistencia skutočností závažnej a mimoriadnej povahy o nespôsobilosti kandidátov a ich individualizované zdôvodnenie), pričom zároveň na žiadnom mieste tohto ústne vyhláseného odôvodnenia neuvádza výslovnú nemožnosť použiť výklad vo veci generálny prokurátor na menovanie ústavných sudcov, tá istá väčšina senátu v písomnom odôvodnení tvrdí, že skúmať právomoci prezidenta viažuce sa na vymenovanie sudcov ústavného súdu cez jediný výklad ústavného súdu (výklad vo veci generálny prokurátor) viažuci sa na menovanie generálneho prokurátora je viac ako účelové a výklad vo veci generálny prokurátor sa na proces menovania sudcov ústavného súdu nevzťahuje.

16. Navrhovateľ v tejto súvislosti upozorňuje, že datovanie písomne vypracovaného rozhodnutia a odôvodnenia nezodpovedá jeho vyhotoveniu, pričom je nejasná procedúra jeho vyhotovenia, zvlášť otázka, kedy senát zasadal, radil sa a hlasoval o písomnom odôvodnení nálezu III. ÚS 571/2014 v častiach, v ktorých sa písomne odôvodnenie nezhoduje s ústne vyhlásenými dôvodmi, alebo je s nimi v rozpore.

Dôkazy

Nález III. ÚS 571/ 2014

Záznam o ústnom vyhlásení nálezu III. 571/2014 dňa 17.3.2015 a jeho prepis

17. Navrhovateľ tiež konštatuje rozpornosť v konaniach senátov ústavného súdu, keď v konaní sp.zn. II. ÚS 718/2014 došlo síce k zastaveniu konania vo veciach sťažností Jána Bernáta a Imricha Volkaia, avšak vo veciach II. ÚS 718/2014 a II. ÚS 719/2014, v ktorých boli prijaté sťažnosti týchto dvoch sťažovateľov, senát konštatoval, že sťažnosti v časti, v ktorej vylučujú použitie výkladu ústavy vo veci PL. ÚS 4/2012 (výklad vo veci generálny prokurátor), sú zjavne neopodstatnené. Naopak, senát dodal, že práve použitie tohto výkladu viedlo k prijatiu sťažností na ďalšie konanie, lebo len v konaní o veci samej možno preskúmať adekvátnosť a opodstatnenosť aplikácie výkladu vo veci generálny prokurátor pre dve konkrétne individuálne sťažnosti nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Dôkazy

Uznesenia o prijatí II. ÚS 718/2014 a II. ÚS 719/2014

Uznesenie o zastavení konania

18. Výsledkom týchto konaní pred ústavným súdom je, najmä v dôsledku protirečivých postupov a rozhodnutí dvoch senátov, značná právna neistota. Právna neistota sa vzťahuje predovšetkým na otázku, či prezident republiky mohol a musel použiť výklad vo veci generálny prokurátor a či po jeho opodstatnenom použití, ktoré vyústilo do nevymenovania kandidátov na sudcov ústavného súdu tak, že ich počet klesol pod dvojnásobok kandidátov na jedno voľné miesto sudcu ústavného súdu, národná rada je alebo nie je povinná zvoliť nových kandidátov na voľné posty na ústavnom súde.

19. Uvedený stav právnej neistoty založil a udržuje faktický spor medzi navrhovateľom a národnou radou; z týchto prístupov rozhodovacích formácií ústavného súdu vyvodzuje prezident republiky iné dôsledky pre svoju ústavnú prax pri menovaní sudcov ústavného súdu, než ich vyvodzuje národná rada.

Prezident trvá na tom, že národná rada mu je povinná predložiť nových kandidátov, ak pôvodne zvolení kandidáti neboli vymenovaní za sudcov ústavného súdu.

Národná rada tvrdí, že takú povinnosť nemá. Podľa jej právneho názoru nie je povinná voliť nových kandidátov na sudcov ústavného súdu v prípade, ak ich nedostatok v menovacom procese je spôsobený tým, že prezident nevymenoval viac ako polovicu z navrhnutých kandidátov.

Rozpor v týchto názoroch je ďalším dôkazom, že je tu faktický spor, ktorý oprávňuje prezidenta na podanie tohto návrhu na výklad.

V.

Navrhovaný výklad článku 2 ods. 2 v spojení s čl. 128 a článku 134 ods. 2 v spojení s článkami 101 ods. 1 a 102 ods. 1 písm. s) ústavy

20. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 101 ods. 1 ústavy prezident... svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.

Podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy prezident vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky

Podľa čl. 134 ods. 2 ústavy Národná rada Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať.

Podľa čl. 134 ods. 3 ústavy za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu.

Podľa čl. 128 ústavy rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

21. Podľa výkladu vo veci generálny prokurátor: „Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje. Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky). Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.“

22. Prezident republiky je štátnym orgánom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy; konať v medziach ústavy tak, ako mu ukladá citovaný článok, znamená, v súlade s čl. 128 ústavy, aj jeho povinnosť riadiť sa všeobecne záväzným výkladom ústavného súdu, vydanom v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov, v tomto prípade aj výkladom vo veci generálny prokurátor.

23. V druhej vete výkladu vo veci generálny prokurátor je určujúcim kritériom pre postup a rozhodovanie prezidenta republiky pri vymenovaní kandidátov na ústavné funkcie jeho povinnosť dbať na riadny chod ústavných orgánov. Z ústavy jednoznačne vyplýva, že generálny prokurátor nie je jediný ústavný orgán, ktorého do funkcie menuje prezident republiky. Patria k nim aj (nielen) sudcovia ústavného súdu.

24. Preto prezident republiky pri svojom postupe a rozhodovaní o šiestich kandidátoch na sudcov ústavného súdu vzal do úvahy, pri plnení svojej povinnosti dbať na riadny chod ústavných orgánov, kritériá kladené na kandidátov uvedené v druhej vete výkladu vo veci generálny prokurátor, t.j. ich spôsobilosť a vhodnosť na zastávanie funkcie sudcu ústavného súdu.

25. Povinnosť dbať na riadny chod ústavných orgánov je takou povinnosťou, ktorá trvá počas celého funkčného obdobia prezidenta republiky. Túto povinnosť nemôže obmedziť alebo modifikovať žiadna skutočnosť, ani rozhodnutia ústavného súdu. Z toho dôvodu nález ústavného súdu III. ÚS 571/2014, ktorý ukladá prezidentovi, aby znovu konal a rozhodol, neznamená, že prezident musí vymenovať zo zostávajúcich kandidátov sudcov ústavného súdu; jeho význam spočíva len v tom, že prezident republiky musí zopakovať celý proces výberu sudcov ústavného súdu z kandidátov, ktorí sa vrátili do procesu skúmania ich predpokladov prostredníctvom účinkov citovaného nálezu ústavného súdu. Aj v tomto novom procese však prezident republiky musí dbať na to, aby kandidáti vymenovaní za sudcov ústavného súdu vykonávali svoje funkcie tak, že prezident republiky bude môcť konštatovať splnenie svojej povinnosti dbať na riadny chod ústavného súdu.

26. Prezident republiky pri plnení svojej povinnosti dbať na riadny chod ústavných orgánov, vrátane ústavného súdu, nemôže byť obmedzovaný alebo nemôže mu byť bránené v jej plnení tak, že národná rada nebude rešpektovať svoju ústavnú povinnosť vyplývajúcu z čl. 134 ods. 2 ústavy, t.j. navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident republiky vymenovať. Národná rada nemá oprávnenie na také obmedzovanie; má však, podľa citovaného článku ústavy, povinnosť dbať na to, aby prezident republiky mal v každom štádiu procesu vymenúvania sudcov ústavného súdu k dispozícii dvojnásobný počet kandidátov na každé voľné miesto sudcu.

27. V čl. 101 ods. 1 ústavy je jednoznačný príkaz dbať na riadny chod ústavných orgánov; ústava žiadnym spôsobom, pri ustanovení tejto povinnosti, nerozlišuje medzi ústavnými orgánmi, ktorých prezident menuje. Z toho vyplýva, že prezident republiky musí plniť túto povinnosť pri každom ústavnom orgáne, ktorý patrí do jeho menovacích právomocí. Táto jeho povinnosť nezaniká alebo sa nemení kvôli tomu, že menovaniu niektorých ústavných orgánov predchádza navrhovanie len jedného kandidáta (generálny prokurátor, predseda najvyššieho súdu) alebo viacerých kandidátov (dvojnásobok kandidátov na každé voľné miesto sudcu ústavného súdu). Na taký záver by musela existovať výslovná opora v platnom texte ústavy a výslovné rozlíšenie posilnené osobitným ústavným článkom vzťahujúcim sa k odlišnej povinnosti prezidenta vo vzťahu k menovaniu ústavných sudcov a taký článok ústava nemá.

Z toho vyplýva, že povinnosť prezidenta republiky dbať na riadny chod ústavných orgánov sa musí plniť pri každom ústavnom orgáne rovnakým spôsobom, s rovnakou intenzitou a bez rozlišovania (nediskriminačne) medzi procesmi a výsledkami navrhovania kandidátov na ústavné orgány.

28. K tejto intepretácii povinností prezidenta v bode 10 svojho doplňujúceho stanoviska z 22.10.2012 predsedníčka ústavného súdu vo veci výkladu vo veci generálny prokurátor uviedla: „Vo vzťahu k personálnym návrhom predloženým prezidentovi možno vychádzajúc z už uvedeného konštatovať, že v prípade, ak z ústavy nevyplýva povinnosť prezidenta rešpektovať predložený personálny návrh [v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. g) ústavy v spojení s čl. 111 ústavy – prezident „vymenuje a odvolá“ členov vlády], ale ústava len bez ďalšej konkretizácie predpokladá spolupôsobenie prezidenta pri riešení personálnych otázok [napr. čl. 102 ods. 1 písm. h), písm. t) a i. – prezident „vymenúva a odvoláva“], má prezident rovnocenné postavenie s predkladateľom personálneho návrhu, a to v tom zmysle, že aj prezident je (rovnako ako predkladateľ personálneho návrhu) oprávnený tento personálny návrh autonómne uvážiť a rozhodnúť sa, či ho akceptuje alebo neakceptuje.“

A v bode 12 toho istého stanoviska dodala: „Ústava nepriznáva národnej rade bezprostredné právomoci vo vzťahu k občanmi priamo volenému prezidentovi. Preto v prípade, ak ústava bez ďalšieho používa formuláciu „vymenúva a odvoláva“, nemožno prijať takú interpretáciu ústavy, ktorá by prezidentovi uložila všeobecnú povinnosť prijať personálne návrhy národnej rady (Personálnym návrhom národnej rady je nesporne aj návrh na kandidátov na ústavný súd) bez možnosti ich odmietnuť.“

Tento názor predsedníčky ústavného súdu vyvracia názor národnej rady o tom, že ak raz zvolila potrebný počet kandidátov, tak už jej v tom istom prípade nemôže vzniknúť nová povinnosť voliť kandidátov.

Uvedené stanovisko predsedníčky ústavného súdu zároveň významne spochybňuje výklad v písomnom odôvodnení nálezu III. ÚS 571/2014, podľa ktorého výklad vo veci generálny prokurátor nebol v prípadoch nevymenovaných kandidátov použiteľný.

29. V neposlednom rade treba súčasne vziať do úvahy princíp suverenity ľudu, z ktorého vyplýva, že jediným nositeľom štátnej moci sú občania. Na základe kritéria dôvery si priamo volia svojich zástupcov, či už do národnej rady alebo do funkcie prezidenta republiky, v prirodzenom očakávaní, že práve prostredníctvom zvolených zástupcov budú občania realizovať svoje predstavy o fungovaní štátu a o tom, kto by mal zastávať nielen priamo volené ústavné funkcie, ale aj tie, na ktorých obsadzovaní sa priamo volení zástupcovia podieľajú. Z tohto pohľadu a aj v nadväznosti na citované stanovisko predsedníčky ústavného súdu je priamo volený prezident v rovnocennom postavení s národnou radou. Keď národná rada volí dvojnásobný počet kandidátov na ústavných sudcov, v nijakom prípade nie je povinná akceptovať návrhy predložené oprávnenými subjektmi. Okruh kandidátov, ktorých národná rada predloží prezidentovi republiky, si vyberá výlučne na základe vlastného uváženia spomedzi osôb spĺňajúcich formálne kritériá, pričom zvolenie alebo nezvolenie konkrétneho kandidáta nijako nezdôvodňuje a je úplne bežné, že sa v národnej rade voľba kandidátov opakuje preto, že sa nepodarilo zvoliť potrebný počet kandidátov. Prezidentova možnosť výberu je v porovnaní s národnou radou nepochybne viac limitovaná už tým, že si môže vyberať výlučne z okruhu kandidátov zvolených národnou radou, čo vyplýva priamo z textu ústavy. Vzhľadom na svoje rovnocenné postavenie s národnou radou však prezident nemôže byť postavený do situácie, že z dvojnásobného počtu kandidátov spĺňajúcich formálne kritériá si musí vždy vybrať polovicu. Možnosť jeho uváženia by sa tým fakticky zúžila. Na to, aby mal prezident republiky vždy povinnosť vymenovať polovicu kandidátov, by musel existovať základ buď v ústavnom texte alebo vo všeobecne záväznom výkladovom rozhodnutí Ústavného súdu, čo však v tomto prípade nie je dané.

30. Z týchto čiastkových úvah a záverov vyplýva, že čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 128 ústavy a články 134 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1 a 102 ods. 1 písm. s) ústavy v procese menovania sudcov ústavného súdu z kandidátov navrhnutých národnou radou v dvojnásobnom počte na jedno voľné miesto sudcu treba vykladať

t a k t o :

Prezident Slovenskej republiky je pri plnení svojej povinnosti dbať na riadny chod ústavných orgánov oprávnený a povinný, po preskúmaní ústavných predpokladov na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky, vymenovať len takých kandidátov na sudcu tohto súdu, navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky, u ktorých, v súlade s výkladom Ústavy Slovenskej republiky v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 uverejnenom pod č. 390/2012 Z. z., nezistil žiaden dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá relevantne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie sudcu tohto súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Národná rada Slovenskej republiky je povinná dbať na to, aby prezident Slovenskej republiky mal v každom štádiu procesu vymenúvania sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky k dispozícii dvojnásobný počet kandidátov na každé voľné miesto sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Prezident Slovenskej republiky“

Zdroj a foto: prezident.sk