Najprávo.sk - najlepší právny poradca

Náboženská sloboda

21.3. 2012, 11:41 |  Valéria Maškulíková

Podľa Hrdinu (2004, s. 57 - 58) je chápanie náboženskej slobody ako samostatnej hodnoty v každom štáte závislé na množstve faktorov. Odvíja sa predovšetkým od toho, čo štát od veriacich očakáva, ako si ich váži, resp. neváži. Pomerne veľký vplyv v tejto sfére predstavujú tradičné vzťahy štátu a cirkví, miera religiozity a rozloženie náboženskej príslušnosti obyvateľov, prijaté medzinárodnoprávne záväzky a podobne. To všetko sa ako sociologicko politický obsah premieta do právnych noriem, ktoré majú svojim adresátom zaručiť náboženskú slobodu.

Sloboda vyznania a svedomia má v demokratickej spoločnosti nezastupiteľné miesto a tvorí súčasť prejavu jej právnej kultúry. Patrí medzi základné ľudské práva a slobody, a z hľadiska jej obsahu a významu ju začleňujeme do prvej generácie ľudských práv a slobôd.

Základné ľudské práva a slobody sú uvedené v druhom oddieli druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR"), ktorá rieši aj otázky slobody myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery i práva byť bez náboženského vyznania. Faktickým základom vyhlásenia týchto slobôd ústavou je Listina základných práv a slobôd a zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov.

V článku 24 ods. 1 Ústavy SR je uvedené: „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú." Tieto štyri kategórie slobôd ústava, ani iné právne predpisy nedefinujú. Analyzovať ich môžme iba z pohľadu rôznych teórií – práva, sociológie, psychológie, etiky, či teológie.

Čeplíková (2006, s. 124) ich charakterizuje nasledovne:

  • Sloboda myslenia sa vzťahuje na duševnú činnosť každého človeka, pokiaľ je jej predmetom myslenie,
  • Sloboda svedomia prezentuje vedomie morálnej zodpovednosti človeka za svoje správanie, vnútorne hodnotenie svojich myšlienok, citov, činov a podobne, v zhode s osvojenými mravnými normami, rovnako aj spokojnosť, či nespokojnosť vzťahujúca sa na dané hodnotenie,
  • Sloboda viery predstavuje možnosť presvedčenia, vnútornej istoty o pravde, správnosti a existencie niečoho,
  • Sloboda náboženského vyznania značí slobodný vzťah jednotlivca k akejkoľvek cirkvi či náboženskej spoločnosti.

Podobne je v článku 24 ods. 1 Ústavy SR v druhej a tretej vete stanovené: „Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania." Ide teda o možnosť zmeny náboženského vyznania a viery a o ochranu tých, ktorý sa nehlásia k žiadnemu náboženskému učeniu a sú bez vyznania.

Náboženská sloboda sa obvykle člení na dve zložky – sloboda mať svoje vnútorné presvedčenie (forum internum) a sloboda prejaviť toto svoje presvedčenie navonok (forum externum).

Spratek (2008, s.16 - 17) uvádza, že vnútorná sloboda musí byť bezpodmienečne chránená a je zásadne neobmedziteľná, a to i v mimoriadnych prípadoch ako je napríklad vojna. Nič neospravedlňuje zásah do vnútorného presvedčenia človeka.

V podmienkach Slovenskej republiky to potvrdzuje napríklad článok 1 Ústavy SR, kde je stanovené, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. To znamená, že ani Ústava SR, ani žiaden iný právny predpis SR neukladá jej občanom, aby mali určité náboženské vyznanie alebo vieru, alebo aby svoju vieru, či vyznanie zmenili.

Uvedené práva majú aj svoj vonkajší rozmer, teda forum externum. Tu je potrebné uviesť ďalšie ustanovenie článku 24 ods. 1 Ústavy SR, kde je stanovené, že každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie. Termínom „zmýšľanie" je tu chápaný každý vonkajší, t. j. navonok identifikovateľný prejav osoby, motivovaný jej myslením, svedomím, náboženským vyznaním alebo vierou. Tieto vonkajšie prejavy sú v Ústave SR aj konkrétne špecifikované. Napríklad v článku 24 ods. 2 Ústavy SR sa stanovuje: „Každý má právo slobodne prejavovať náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní." Verejné prejavy myslenia, náboženského vyznania alebo viery však už môžu byť predmetom zákonného obmedzenia (Čeplíková, M., 2006, s. 126 - 127).

Spratek (2008, s. 18) uvádza, že k významnému posunu v náboženskej slobode došlo v posledných desaťročiach v oblasti subjektov, ktorým táto sloboda patrí. Zatiaľ čo podľa klasickej koncepcie je nositeľom iba fyzická osoba, v súčasnosti subjektom náboženskej slobody môže byť i cirkev alebo náboženská spoločnosť. Plynie to zo skutočnosti, že náboženstvo je skupinovým fenoménom, preto jej nositeľom môže byť aj právnická osoba – na rozdiel od slobody svedomia, ktorú si môže uplatňovať výlučne fyzická osoba. Zaiste, povaha náboženskej slobody jednotlivca a náboženskej spoločnosti sa kvalitatívne odlišuje – platí tu to, čo obecne platí pre každý výkon skupinových práv. Vlastné práva skupiny nemajú materiálny, ale v prvom rade procedurálny charakter. Skupina má formálnu legitimáciu a jej členovia si zachovávajú legitimáciu materiálnu. Je to následok toho, že skupina je umelo vytvorená, vykonáva ľudské práva v záujme svojich členov, nie v záujme svojom vlastnom.

Článok 13 ods. 2 Ústavy SR stanovuje: „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom". V tomto článku sú stanovené všeobecné kritéria a predpoklady možného obmedzenia základných práv a slobôd. Tie možno obmedziť len formou zákona a len za podmienok ustanovených ústavou. Na to nadväzuje článok 13 ods. 4 Ústavy SR, kde je ustanovené: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ". Základné ľudské práva a slobody sú prejavom demokratického štátu, na druhej strane možnosti obmedzenia základných práv a slobôd sú prejavom demokracie iba v prípade, že sa realizujú prísne na báze a v rámci právneho štátu.

Slobodu vyznania a svedomia čiastkovo upravujú aj iné právne predpisy jednotlivých právnych odvetví. Napríklad v pracovnoprávnych vzťahoch je to zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov (Zákonník práce). Konkrétne možno uviesť § 3 ods. 3, ktorý ustanovuje: „Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú týmto zákonom, ak tento zákon, osobitný predpis, medzinárodná zmluva, zmluva uzatvorená medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak". V Trestnom zákone, teda zákone č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, pozorujeme snahu štátu trestnoprávne garantovať ústavou deklarovanú slobodu vyznania a svedomia. V zmysle § 193 Trestného zákona sa za „obmedzovanie slobody vyznania" stáva trestne zodpovedným každý, kto násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou ďalšej ťažkej ujmy núti iného zúčastniť sa na náboženskom úkone, bez oprávnenia bráni inému v účasti na náboženskom úkone, alebo inak bez oprávnenia zamedzuje inému v užívaní slobody vyznania.

Rôznorodosť oblastí, do ktorých má náboženská sloboda dopad je dôvodom k tomu, aby jej bola venovaná dostatočná právna pozornosť, pretože praktická aplikácia právnych noriem o ochrane náboženskej slobody má dôležité miesto i v nenáboženskej spoločnosti. Preto by malo byť rozhodovanie o jej právnej úprave podložené kvalitnou znalosťou predmetnej judikatúry i náuky.

Bc. Valéria Maškulíková
študentka Fakulty verejnej správy Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

Právnické eso 

Príspevok autorskej súťaže Právnické eso

Použitá literatúra:

1. ČEPLÍKOVÁ, M. 2006. Sloboda vyznania a svedomia a Ústava Slovenskej republiky. In: Ročenka ústavu pre vzťahy štátu a cirkví 2005. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2006. ISBN 80-89096-24-7

2. HRDINA, A. I. 2004. Náboženská svoboda v právu v České republic. 1. vyd. Praha: EUROLEX BOHEMIA s. r. o., 2004. ISBN 80-86432-67-X

3. SPRATEK, D. 2008. Evropská ochrana náboženské svobody. 1. vyd. Brno: L. Marek, 2008. ISBN 978-80-87127-13-1

Použité právne predpisy:

1. Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

2. Zákon NRSR č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov

3. Zákon NRSR č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov 


Najprávo.sk - najlepší právny poradca