Mimoriadne dovolanie je asi jedným z najrozporuplnejších inštitútov v našom právnom poriadku. Napriek tomu, že má svoje miesto aj v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 01.07.2016, z aktuálnej praxe vyplýva skôr obsolétnosť tohto ustanovenia.
Podľa aktuálneho znenia ustanovenia § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa na prípustnosť mimoriadneho dovolania okrem podnetu účastníka generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej ako „generálny prokurátor SR“) vyžaduje:
- zistenie, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,
-
vyžaduje to ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb, alebo štátu,
-
túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Právna teória ako aj súdna prax považujú mimoriadne dovolanie za výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia. Pričom jeho použitie sa pripúšťa len vo výnimočných prípadoch s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia.
Mimoriadne dovolanie prešlo na návrh Najvyššieho súdu SR v roku 2000 testom ústavnosti. Ústavný súd SR v uznesení PL. ÚS 57/99 zo dňa 19.07.2000 uviedol nasledovné: Ak je súdne rozhodnutie právoplatné, ale nie vecne správne, vzniká rozpor medzi požiadavkami jeho stability a vecnej správnosti. Tento rozpor možno odstrániť iba použitím mimoriadneho opravného prostriedku. (...) Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktorá sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku. V tejto spojitosti treba uviesť, že tieto pochybenia musia mať charakter narušenia princípov spravodlivého procesu (fair trial) a v konečnom dôsledku b mali znamenať odopretie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti aj s podstatným (závažným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je v čl. 46 až 50 ústavy. (...) Výnimočnosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku neznačí ojedinelosť jeho využívania. Príliš zúžené chápanie dosahu mimoriadneho opravného prostriedku, keď sa kladie dôraz na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia by mohlo mať veľmi významné a negatívne dôsledky. Vo veľkej miere by sa oslabila všeobecná dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodovania súdov, čo sú hodnoty, prostredníctvom ktorých sa zabezpečuje účel občianskeho súdneho konania vyjadrený v § 1 OSP. Z uvedeného vyplýva, že mimoriadne opravné prostriedky sú zásadne prípustné v rozsahu, v ktorom je potrebné optimálnym spôsobom riešiť vzťah medzi stabilitou súdneho rozhodnutia a jeho vecnou správnosťou (spravodlivosťou). (...)
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania neúspešne využila všetky zákonom dovolané a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania - § 243f ods. 2 písm. c) OSP) alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii. (...)
Rozhodnutia, ktoré možno napadnúť mimoriadnym dovolaním sú určené komplementárne k rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť dovolaním. Tento záver je potvrdený tým, že ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania (nevyčerpal všetky právne prostriedky nápravy). Prípustnosť mimoriadneho dovolania je teda iba doplnením možnosti prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku dosiahnuť účel občianskeho súdneho konania (§1 OSP).
Následne tento mimoriadny opravný prostriedok bez väčších zmien ostal ako súčasť nášho právneho poriadku až dodnes. Ústavný súd potvrdil jeho význam v náleze, sp. zn. I. ÚS 178/2008, keď uviedol, že pokiaľ je právo na mimoriadne dovolanie zakotvené v Občianskom súdnom poriadku, požíva ústavnú ochranu vzhľadom na článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak za tejto situácie Najvyšší súd SR zastaví konanie o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, poruší tým ústavne garantované právo dotknutého účastníka konania na riadny proces.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 36/2008 išiel pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania ešte ďalej, keď uviedol, že podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e OSP môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Prelomom v rámci prípustnosti mimoriadneho dovolania boli rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 09.06.2015, a to vo veci DRAFT-OVA, a.s. proti SR, PSMA, spol. s r.o. proti SR a COMPCAR, s.r.o. proti SR. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že neboli dané okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného a vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľov a tento zásah bol v rozpore s princípom právnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom konaní. Predmetné rozhodnutia sa následne stali podnetom pre Ústavný súd SR, ktorý dňa 18.03.2015 uverejnil stanovisko pléna, sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, v zmysle ktorého rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom SR je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii, a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Najvyšší súd SR následne dňa 20.10.2015 vydal spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom vychádzal zo stanoviska pléna Ústavného súdu SR, ako aj z uvedených rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva.
Z mimoriadneho dovolania ako z prostriedku nápravy vecnej nesprávnosti, resp. nespravodlivosti rozhodnutí, sa tak razom stalo obsolétne ustanovenie. Občiansky súdny poriadok podanie mimoriadneho dovolania síce naďalej pripúšťa bez podmienky vyčerpania všetkých riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, rovnako je stále možné podávať podnety generálnemu prokurátorovi SR, avšak mimoriadne dovolanie s odvolaním sa na stanovisko pléna Ústavného súdu PLz. ÚS 3/2015, resp. na zmenu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, generálny prokurátor SR nepodá. Uvedené sa deje aj v prípadoch obdobných tým, v ktorých len pred pár mesiacmi podával úspešné mimoriadne dovolania.
Postupy súdov, ktoré predtým tak podľa generálnej prokuratúry, ako aj podľa Najvyššieho súdu SR napĺňali znaky nesprávnosti a nespravodlivosti, sú zrazu v súlade so zákonom. Takýmto vývojom však prešla len rozhodovacia prax, ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa prípustnosti dovolania a mimoriadneho dovolania ostali nezmenené. Množstvo rozhodnutí sa tak dostalo mimo možnosť preskúmania jedným z mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa zákona je dovolanie možné podať do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Vzhľadom na dĺžku konania na Najvyššom súde SR, ktorá je podľa vlastnej skúsenosti okolo 15 mesiacov, je možnosť podať mimoriadne dovolanie po rozhodnutí o dovolaní, len hypotetická a objektívne nemožná. V zmysle uvedeného prišli účastníci konania zo dňa na deň o jeden mimoriadny opravný prostriedok najmä s prihliadnutím na značnú rozdielnosť v lehote na ich podanie.
Najvyšší súd SR zároveň mimoriadne dovolania podané generálnym prokurátorom SR pred vyššie uvedenými prelomovými rozhodnutiami jedno za druhým odmieta, najmä z dôvodu, že pred podaním mimoriadneho dovolania neboli využité všetky riadne a mimoriadne opravné prostriedky. Účastníci konania však v čase podávania podnetu generálnemu prokurátorovi SR nemali odkiaľ vedieť, resp. predpokladať, že dôjde k takejto zmene v rozhodovaní. Zrejme takýto postup je v súlade so „spravodlivosťou“ rozhodnutí podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Zastávam názor, že podanie podnetu generálnemu prokurátorovi SR nebolo rozmarom účastníka konania, ale často jedinou šancou ako zvrátiť nesprávny postup všeobecných súdov.
Výnimkou v rozhodovaní Najvyššieho súdu SR je rozhodnutie pod sp. zn. 2 MCdo 13/2014 zo dňa 29.10.2015, v ktorom Najvyšší súd SR výstižným spôsobom zhrnul aplikáciu inštitútu mimoriadneho dovolania, keď uviedol, že posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojená s odchylnými právnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu SR sa spravidla tento mimoriadny opravný prostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca taxatívnym spôsobom pomenoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre jeho uplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento procesný inštitút akceptoval aj Ústavný súd SR. (...) Ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 09.júna 2015 (viď vyššie v článku) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie právoplatného súdneho rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní. (...)Možno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov vo výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave skutkových a právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci. (...) Ak teda generálny prokurátor SR už podal mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom Ústavného a Najvyššieho súdu SR, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru. Ani od generálneho prokurátora SR, ako prostredníka jedného z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného a Najvyššieho súdu SR v otázke výkladu jeho zákonných predpokladov. Odmietnutie podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR len s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu SR a spoločným stanoviskom Najvyššieho súdu SR by podľa dovolacieho súdu znamenalo neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny opravný prostriedok, lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho prokurátora podanie mimoriadneho dovolania.
Ide však len o výnimku spomedzi negatívnych rozhodnutí. Najvyšší súd SR sa v odmietavých rozhodnutiach vôbec nezaoberá otázkou, či je reálne možné v rámci zákonných lehôt stihnúť podať aj dovolanie a následne aj mimoriadne dovolanie. Ani samotnou prípustnosťou mimoriadneho dovolania v prípadoch kedy v zmysle Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je. Uvedené býva veľmi často odôvodnené len tým, že osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nie je významný.
Dňa 01.07.2016 nadobudne účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý napriek prvotným informáciám o zrušení inštitútu mimoriadneho dovolania, tento mimoriadny opravný prostriedok upravuje. Mimoriadne dovolanie však ani v novej procesnej úprave neobsahuje explicitné stanovenie podmienok pre využitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Ani z novej právnej úpravy teda nevyplýva podmienka vyčerpania riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov pred podaním mimoriadneho dovolania. Z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku: Dovolanie generálneho prokurátora je precizáciou pôvodnej právnej úpravy inštitútu mimoriadneho dovolania. K prepracovaniu tohto mimoriadneho opravného prostriedku sa pristúpilo z dôvodu potreby jeho zosúladenia s judikatúrou ESĽP, pričom sa nadväzuje na podstatné zmeny v dovolacom konaní. Zníženie lehoty na podanie dovolania z jedného roka na šesť mesiacov si vyžiadala potreba posilnenia právnej istoty v súkromnoprávnych vzťahoch. Asi len prax a budúcnosť ukáže, či vôbec dôjde k nejakému podaniu mimoriadneho dovolania.
Autor: JUDr. Zuzana Krajčovičová