Ľudská dôstojnosť vs. zákon o vysielaní a retransmisii

Historický pohľad na problematiku základných práva slobôd

Myšlienka potreby garantovania základných práv a slobôd sa tiahne celými dejinami ľudského spoločenstva. Napriek poznatkom, ktorými dnes disponujeme, nedokážeme presne odpovedať na otázku, kedy sa na Zemi objavili prvé racionálne mysliace bytosti. Avšak už títo dávni predchodcovia človeka si uvedomovali, že za účelom zachovania svojho druhu je potrebné vytvoriť systém pravidiel, ktoré vzniknú ako výsledok všeobecného konsenzu a z toho titulu budú rešpektované a dodržiavané všetkými jednotlivcami.

Už v dávnej antike sa objavovali prvé náznaky formulácie ideí, na ktorých stoja právne poriadky štátov sveta 21. storočia. Idey o prirodzených právach, ktoré sú človeku dané jeho osobnosťou, vyplývajú z jeho charakteristiky ako ľudskej bytosti, právach, ktoré musia byť rešpektované akoukoľvek mocou, bez potreby ich deklarovania v právnych predpisoch. Už Antigona v Sofoklovej dráme vníma rozpor medzi prirodzeným právom a pozitívnoprávnymi normami a hovorí kráľovi Kreonovi: „... Tvoj zákaz, vôľa smrteľníka, nemá takú silu, aby rušil nenapísané a neochvojné božie zákony."[1] Tieto práva majú zároveň predstavovať akési pódium, na ktorom sa odohráva tvorba pozitívnoprávnych noriem ľudského správania sa.

Napriek tomu, pri pohľade na históriu ľudstva, sme svedkami zaznamenávania ľudských práv a slobôd prostredníctvom medzinárodných aj vnútroštátnych dokumentov. Táto tendencia má pôvod už v zakotvení základných práv pre barónov voči anglickému kráľovi Jánovi Bezemkovi v listine Magna Charta Libertatum z roku 1215, pokračuje scholastickými myšlienkami Tomáša Akvinského o lex aeterna, pokrokovými názormi osvietencov a vrcholí dokumenty prijatými na pozadí Veľkej francúzskej revolúcie. Samozrejme, táto tendencia sa neskončila na konci 18. storočia. Dnes sú prijímané významné dokumenty na pôde nadnárodných integračných zoskupení, ktorých cieľom je zabezpečenie ochrany človeka z právneho hľadiska.

Ruka v ruke s progresom ľudskej spoločnosti postupujú aj nároky na kvalitu života, ktoré sa prejavili v definovaní troch generácii ľudských práv. Rané ľudsko právne dokumenty reflektujú záruky základných práv, ktoré sú dnes označované ako práva prvej generácie. „Prvá generácia ľudských práv zahŕňa občianske a politické práva. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Dodržiavanie občianskych práv štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať (v Jellinkovej klasifikácii status negativus). Na realizáciu politických práv je však nevyhnutná iniciatíva občanov (v Jellinkovej klasifikácii status activus)." [2] Občanovi, ktorý je bez garancii základných istôt života ako absolútnej hodnoty, ochrany súkromia, vlastníctva, nedotknuteľnosti osoby, ktoré sú umocnené možnosťou podieľať sa na správe vecí verejných, nemá zmysel priznávať práva ďalších generácii.

Druhá generácia ľudských práv zahŕňa hospodárske, sociálne a kultúrne práva a jej vznik je spojený s progresom ľavicovo orientovaných politických prúdov. Vrcholoví predstavitelia štátov si uvedomili, že človek, ktorý má byť nositeľom moci potrebuje vzdelanie, prácu, ochranu zdravia, sociálne istoty, právo na hmotné zabezpečenie. Plnohodnotným občanom, ktorý má v rukách „le povuoir constituant", moc rozhodovať o politickom smerovaní štátu, môže byť len vtedy, ak sa nemusí obávať o svoj život, je dostatočne vzdelaný na to, aby chápal súvislosti svojej pozície v štáte, je chránený pred zneužívaním v pracovných vzťahoch, má záruku istého sociálneho štandardu.

„Tretia generácia ľudských práv je spojená s druhou polovicou 20. storočia a ich cieľom je chrániť človeka pred tlakom postmodernej doby a postindustriálnej spoločnosti, ktorá novoformuje aj vzťahy človeka k svojmu okoliu, a to voči štátu, druhým ľuďom a voči prírode."[3] Na jednej strane sem zaraďujeme práva intímneho charakteru, ako napr. práva na život podľa vlastných predstáv, či právo na ticho a kľud, na druhej strane, práva, ktoré jednotlivec nedokáže zabezpečiť výsostne vlastným konaním. Príkladom sú právo na život v mieri, právo na priaznivé životné prostredie. Garantovanie týchto práv vyžaduje spoluprácu viacerých jednotlivcov, kolektívov a štátov. Ich presadzovanie a ochrana presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov.

Nepochybne v priebehu ďalších storočí bude táto klasifikácia doplnená o nasledované generácie. V súvislosti s rozvojom postindustriálnej spoločnosti a informačného veku, ktorý sčasti reflektuje už tretia generácia, bude potrebné garantovať ďalšie práva. Vlajkovou loďou práv štvrtej generácie by, podľa môjho názoru, mohlo byť právo neobmedzeného prístupu na web z hľadiska geografickej polohy a s ním súvisiaca povinnosť štátu zabezpečiť obyvateľom pripojenie na internet, bez ohľadu na lokalitu v rámci daného štátu.

V mojom príspevku sa však nechcem zaoberať víziami vývoja základných práv, ale zameriam sa na problematiku jedného z najelementárnejších práv, ktoré človek má z dôvodu ľudskej prirodzenosti, a ktoré mu štát priznáva prostredníctvom svojho vnútroštátneho zákonodarstva, ale aj ako signatár medzinárodných dokumentov o ľudských právach.

Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti

Ľudskú dôstojnosť môžeme chápať ako vyjadrenie predstavy o hodnote každého človeka, či už osobnostnej alebo sociálnej, teda v kontexte života človeka ako tvora spoločenského. V právnom štáte a myslení jeho obyvateľov by mala byť ľudská dôstojnosť nerozlučne spojená s podstatou každého jedinca ako súčasť jeho osobnosti a neopakovateľnej individuality.

„Účel ochrany ľudskej dôstojnosti sa v súčasnom slovenskom práve vymedzuje ako ochrana pred zaobchádzaním, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti."[4]. Táto ochrana sa poskytuje predovšetkým prostredníctvom trestného a občianskeho práva, pričom v každom z týchto odvetví ide o orientáciu na ochranu pred inými formami ponižovanie dôstojnosti človeka – v trestnom práve dominuje ochrana sexuálnej dôstojnosti, v občianskom práve je základom ochrana pred urážkami, ohováraním, nactiutrhaním a inými, najmä verbálnymi, prejavmi znevažujúcich názory o jednotlivcovi." [5]

Potreba zaručiť právo na ľudskú dôstojnosť v základnom zákone štátu má v dnešnej dobe svoje opodstatnenie. V druhom oddiely Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky sa v Článku 19, ods. 1 hovorí: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena." Nie je náhoda, že prvýkrát sa toto právo objavilo v prvej vete Článku 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, ktorá znie: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach." Ako všetky dokumenty a udalosti v dejinách ľudstva, aj obsah Deklarácie bol determinovaný dobou, v ktorej vznikol. Autori Deklarácie týmto ustanovením reagovali aj na hrôzy druhej svetovej vojny, kde v podmienkach koncentračných táborov, ale aj situácie na fronte či civile skutočne nemožno hovoriť o zachovávaní ľudskej dôstojnosti. Neuveriteľné zverstvá páchané na nevinných ľuďoch sú impulzom k zamysleniu, či skutočne ľudská dôstojnosť za určitých okolností dokonca nemá prednosť pred hodnotou života. Spomienky bývalého osvienčimského väzňa Alfreda Weltzlera spísané do knižnej podoby pod názvom Čo Dante nevidel, ktoré opisujú podmienky za akých boli ľudia v koncentračných táboroch väznení sa skutočne vzpierajú aj tým najvágnejšim definíciám ľudskej dôstojnosti. Hrôzy vojny predstavujú varovný prst a memento do budúcnosti, s tým každý súhlasí, ale napriek tomu môžeme argumentovať : „To už bolo predsa dávno, v dnešnej dobe sú štáty zoskupené v medzinárodných organizáciách, ktoré disponujú možnosťami udelenia trestov za porušenie základných práv a slobôd. Dnes by spoločnosť nedovolila, aby sa niečo tak strašného udialo, aby došlo k takým obrovským zásahom do práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti ktorékoľvek jedinca."

Ako odpoveď na toto tvrdenie by som odporúčala hľadať podnety na zmenu názoru v autobiografickom románe Zóna XXII, v ktorom anglický broker Tig Hague opisuje brutálne podmienky života väzňov v ruských väzeniach, jasne dokazujúce porušenia základných ľudských práv. Iste, Rusko má ďaleko k označeniu právny štát, napriek tomu je poburujúce, že v 21. storočí globálna spoločnosť nedospela do stavu, aby s nedotknuteľnou hodnotou života, ktorá je uznávaná už v drvivej väčšine štátov, automaticky spájala aj hodnotu ľudskej dôstojnosti.

Na pochybnosti, či je právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti skutočne garantované sa však nemusíme vracať o takmer 70 rokov do minulosti, ani chodiť do ruských väzníc. S technologickým napredovaním, rozširovaním umelej inteligencie a vzrastajúcou popularitou tzv. reality show nastávajú momenty, kedy sa skutočne zamyslíme nad tým, že či človek má okrem holej existencie garantovanú aj určitú pridanú hodnotu v podobe dôstojnosti.

Pred niekoľkými rokmi bola v Českej republike populárna show, kde mohli ľudia vyhrať až niekoľko miliónov českých korún za pravdivé odpovede na intímne otázky týkajúce sa ich najvnútornejšieho súkromia. Pravdivosť ich výpovedí bola overovaná prostredníctvom detektoru lži. Nikde som sa nedočítala, či voči tvorcovi daného formátu bola vyvodená zodpovednosť, pretože podľa môjho názoru rozhodne porušil nielen právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, ale aj osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, tak ako sú tieto práva garantované v Listine základných práv a slobôd, ktorá je súčasťou Ústavy Českej republiky.

Článok 19 Ústavy vs .§ 19 Zákona o vysielaní a retransmisii

Podľa § 19 ods. 1 písmena a zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších právnych predpisov, audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. O licenciách na vysielanie rozhoduje Rada pre vysielanie a retransmisiu, orgán, ktorý je právne upravený v druhej časti predmetného zákona. „Rada pre vysielanie a retransmisiu má v systéme orgánov štátnej správy na úseku kultúry osobitné postavenie – nie je podriadená Ministerstvu kultúry SR. Patrí medzi tzv. regulačné a dozorné orgány, ktoré vznikli v slovenskej správe ako dôsledok reštrukturalizácie verejnej správy."[6]

Napriek tomu, že v zákone sú jasne definované hranice únosnosti, ktoré televízie nemôžu pri vysielaní programov prekročiť, dochádza k porušeniu § 19 spomínaného zákona hlavne v súvislosti s vysielaním reality show.

Z tohto pohľadu je zaujímavý judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci 4 Sž 9/2006. Najvyšší súd v uvedenom konaní na návrh známej slovenskej televízie pojednával o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/270/2005 zo dňa 22.11.2005. Rada v tomto rozhodnutí konštatovala porušenie § 19 zákona o vysielaní a retransmisii z dôvodu viackrát opakovaných záberov na intímne miesto účastníka reality show, ktoré boli navyše podporované takými komentármi moderátorov, že daná časť programu z dôvodu verejného výsmechu z telesných dispozícii súťažiaceho degradovala z pohľadu článku 19 Ústavy SR. Televízia namietala, že keďže účastníci tejto show vopred súhlasili so zásahom so svojich osobnostných práv a zmluvne sa ich zaviazali strpieť, k neoprávnenému zásahu do ľudskej dôstojnosti nedošlo. Podľa televízie zásah do ľudskej dôstojnosti nastáva, ak je jedinec nútený robiť niečo, čo mu odníma autonómnu kontrolu nad vlastným správaním. Avšak Najvyšší súd konštatoval, že zákon ukladá povinnosť nezasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv slobôd iných a pri posudzovaní porušenia § 19 zákona 300/2005 Z.z. nie je podstatné, či sa jedná o slobodné konanie účinkujúcich alebo nie.

S týmto názorom sa plne stotožňujem. Je naivné si myslieť, že podpisom akejkoľvek zmluvy sa človek môže vzdať svojich základných práv a slobôd, ktoré sú podľa Článku 12, ods. 1 Ústavy SR neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V tejto oblasti vnímam nedostatok v legislatívnej úprave, ktorá sa vplyvom času a okolností bude musieť pozmeniť a spresniť. Na druhej strane je na rozhodnutí každého konkrétneho jedinca, či sa daných programov zúčastní, či už ako hlavný aktér, alebo ako divák. Avšak štát by podľa článku 19 Ústavy mal chrániť svojich občanov pred situáciami, v ktorých bude ohrozovaná ich dôstojnosť. Čo sa týka načrtnutej problematiky, narážame však na ďalší článok Ústavy SR, ktorý zakazuje cenzúru, nehovoriac o rade ďalších právnych predpisov garantujúcich slobodou vysielania.

Aj keď odhliadneme od sveta médií, a budeme sa sústrediť na elementárnu podobu života, je podľa môjho názoru, potrebné vždy posudzovať hodnotu života v kontexte s ľudskou dôstojnosťou avšak so zrelým uvážením a citlivým prihliadnutím na všetky okolnosti.

Barbora Marcineková
študentka 2. ročníka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Príspevok autorskej súťaže Právnické eso

Citácie:

[1] Sofokles: Antigona, II. dejstvo. Bratislava, Tatran 1983

[2] http://www.ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=gen_lud_prav

[3] Svák, J: Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv), Bratislava: PP spol.,s.r.o., 2006, str. 22.

[4] Svoboda, J: Slovník slovenského práva. Bratislava: Poradca podnikateľa, 2000, str.263.

[5] Drgonec, J: Ústava Slovenskej republiky, komentár, 2.vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007,str 216-217.

[6] Vrabko, M. a kol.: Správne právo hmotné Osobitná časť. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2012, str. 416.

Zákony a judikáty:

Zákon č. 460/1992 Z.z.

Zákon č. 300/2005 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z o telekomunikáciách

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.03.2007, sp. zn. 4 Sž 9/2006