Napriek tomu, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, dovolila by som si poohliadnuť sa za inštitútom mimoriadneho dovolania podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a to najmä z toho dôvodu, že jeho praktická využiteľnosť je stále sporná.
Dňa 10.05.2016 bol na portáli najpravo.sk uverejnený článok „Mimoriadne dovolanie v praxi“ http://www.najpravo.sk/clanky/mimoriadne-dovolanie-v-praxi.html, v ktorom som podrobnejšie opísala spôsob prístupu Najvyššieho súdu SR k mimoriadnym dovolaniam podaným generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej ako „generálny prokurátor SR“).
Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 bolo na prípustnosť mimoriadneho dovolania okrem podnetu účastníka generálnemu prokurátorovi SR potrebné:
- zistenie, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,
- vyžaduje to ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb, alebo štátu,
- túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Mimoriadne dovolanie sa všeobecne považuje za výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia a jeho použitie sa pripúšťa len vo výnimočných prípadoch s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia.
Generálny prokurátor SR v zásade prestal podávať mimoriadne dovolania potom, ako plénum Ústavného súdu prijalo stanovisko sp. zn. PL.z. ÚS 3/2015, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Následne po zverejnení uvedeného stanoviska sa dostali na rad na prejednanie aj viaceré skôr podané mimoriadne dovolania. V priebehu mesiaca jún 2016 tak okrem iného Najvyšší súd SR rozhodoval aj o dvoch mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora SR. Na prvý pohľad ide o podobné prípady, avšak na ich konci sú predsa len diametrálne odlišné rozhodnutia.
Dňa 30.06.2016 vydal Najvyšší súd SR uznesenie sp. zn. 1 MCdo 3/2015, ktorým mimoriadne dovolanie odmietol. V odôvodnení poukázal najmä spomenuté stanovisko Ústavného súdu, ako aj na opakované závery Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorých k porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Ďalej uviedol, že povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku. (...) V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala navrhovateľka možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Navrhovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 20.marca 2014 sp. zn. 9Co 90/2014. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného navrhovateľkou. Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania za žiadnych okolností nie je schopný posúdiť prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a bez ohľadu na to, či zákonné ustanovenie pripúšťa podanie dovolania alebo nie, má ho podať. V opačnom prípade nebude možné využiť druhý mimoriadny opravný prostriedok, a to mimoriadne dovolanie. Faktom, že v prípade „neúčelného“ podania dovolania, už nie je možné stihnúť lehotu na podanie mimoriadneho dovolania, sa súd vôbec nezaoberal. Rovnako nereflektoval ani skutočnosť, že v prejednávanom prípade proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nebolo.
Diametrálne odlišný pohľad na vec prezentoval Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 23.06.2016 sp. zn. 6 MCdo 6/2015, ktorým zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove z 27. novembra 2014 sp. zn. 6Co/241/2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že pokiaľ ide o splnenie podmienky procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania treba uviesť, že žalobkyňa podnet na podanie mimoriadneho dovolania odôvodnila len nezákonnosťou uznesenia odvolacieho súdu spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci. Generálny prokurátor napadol mimoriadnym dovolaním nezákonnosť uznesenia odvolacieho súdu spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci. Generálny prokurátor napadol mimoriadnym dovolaním nezákonnosť uznesenia odvolacieho súdu v súlade s podnetom žalobkyne iba z dôvodu nesprávnej interpretácie použitej právnej normy. Keďže napadnuté je uznesenie odvolacieho súdu, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenie veci do úvahy neprichádza. Žalobkyňou podané dovolanie odôvodnené týmto dovolacím dôvodom by nebolo v medziach daných možností spôsobilé účinne privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Za tohto stavu trvať na požiadavke vyčerpať prostriedok nápravy v podobe podania dovolania, považuje dovolací súd za nerozumné. V danej veci preto nebol dôvod postupovať v zmysle stanoviska publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod. č. 94/2015. V predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR prezentoval k danému prípadu individuálny prístup, v ktorom prihliadol na absurdnosť požiadavky za každých okolností vyčerpať všetky prostriedky nápravy, pokiaľ je zrejmé, že tento nie je prípustný. Na jednej strane pozitívne rozhodnutie, ktoré akoby dávalo nádej ďalšej existencii inštitútu mimoriadneho dovolania, na druhej strane výnimka z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a tým aj ďalší bod, ktorý účastník zvažuje pri podávaní mimoriadneho opravného prostriedku.Spornou naďalej ostáva otázka schopnosti účastníka posúdiť prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Prečo jeden senát vyžaduje automatické využitie všetkých dostupných opravných prostriedkov bez ohľadu na ich prípustnosť vzhľadom na zákonné ustanovenia, a naopak druhý senát vysloví, že by takáto požiadavka bola nerozumná?
Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 18. marca 2015 pod sp. zn. PL.z. 3/2015 prijal stanovisko, v ktorom uviedol, že v týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Odpoveď na otázku, prečo sa na účastníka konania, ktorý si právne posúdi prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, hľadí ako na pasívneho účastníka, ktorý si nestráži svoje práva, však nedáva. Nie je ten, kto hneď využije prípustný mimoriadny opravný prostriedok, práve ten, kto si stráži svoje práva? Predmetnú dilemu čiastočne vyriešil generálny prokurátor SR, ktorý väčšinu podnetov na podanie mimoriadneho dovolania odkladá.
Civilný sporový poriadok,účinný od 01.07.2016, v ustanovení § 421 pripúšťa podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa nielen zmenilo, ale aj potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, čím nutnosť využitia mimoriadneho dovolania (podľa Civilného sporového poriadku dovolania generálneho prokurátora) klesá, avšak rozporuplnosť jeho praktického využitia a prípustnosti zostáva.
Autor: JUDr. Zuzana Krajčovičová
Ilustračné foto: najprávo.sk