Otázne je, že do ktorého momentu je možné považovať účastníka za spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu? Predstavme si situáciu kde bol pôvodný vzťah spotrebiteľský, no pre neplnenie došlo k aplikácií zaisťovacieho inštitútu uhradzovacej funkcie - dobrovoľnej dražbe. Ak účastník, nepochybne spotrebiteľ v pôvodnom vzťahu, podá návrh na prehlásenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, je stále spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva? Keby žiada určenie neplatnosti tohto zaisťovacieho inštitútu ak bol dojednaný pri pôvodnom vzťahu, či už individuálne alebo vo VOP, tak by sa z môjho pohľadu jedná o spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva. No ak žiada prehlásiť dobrovoľnú dražbu za neplatnú, a to z dôvodu vydraženia veci pod jej tržnú hodnotu alebo pre iné procesné pochybenie, už nemôžem tak s istotou tvrdiť, že sa stále jedná o spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva.
V poslednej dobe sa v praxi súdov častokrát nastoľuje otázka, kedy je spotrebiteľ oslobodený v súdnom konaní od súdnych poplatkov.
V stručnom článku sa budeme snažiť nájsť odpoveď na otázku, či je spotrebiteľ oslobodený od súdneho poplatku v každom súdnom konaní alebo je toto oslobodenie vecne obmedzené. Pre širokú verejnosť len dopĺňame, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, čiže napríklad zmluva o úvere, zmluva o pripojení, kúpna zmluva, poistná zmluva, zmluva o preprave, zmluva o výkone správy domu a podobne.
Kto je spotrebiteľ
Občiansky zákonník považuje za spotrebiteľa každú fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Zákonné oslobodenie spotrebiteľa
Zákon o súdnych poplatkoch ustanovuje, že od súdneho poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu, pričom ako príklad tohto osobitného predpisu uvádza § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Ide o zákonné osobné oslobodenie, a teda pokiaľ súd skonštatuje, že sú naplnené predpoklady pre oslobodenie, nevydáva o tom žiadne osobitné rozhodnutie, len v konaní koná bez vyrubovania súdnych poplatkov.
Je oslobodený len spotrebiteľ v pozícii navrhovateľa?
V apríli minulého roku vydalo Ministerstvo spravodlivosti právne nezáväzné stanovisko, v ktorom uviedlo, že oslobodenie spotrebiteľa sa nevzťahuje len na prípady, kedy je spotrebiteľ v pozícii navrhovateľa. Oslobodenie sa týka aj prípadov, kedy spotrebiteľ uplatňuje spoje práva v pozícii odporcu, napríklad formou:
- odporu proti platobnému rozkazu
- odporu proti rozkazu na plnenie
- námietok proti exekúcii
- žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku atď.
Dôvody zavedenia oslobodenia
Ako zdôrazňuje ministerstvo, dôvodom, prečo rezort spravodlivosti navrhol oslobodiť spotrebiteľov od súdnych poplatkov bol fakt, že súdny poplatok v spotrebiteľských veciach odrádzal spotrebiteľov uplatňovať svoje nároky na súde (napríklad podať žalobu), ale aj brániť svoje práva v pozícii odporcu alebo povinného (napríklad nepodať námietky proti exekúcii). Spotrebitelia často rezignovali pred uplatňovaním svojho práva aj kvôli súdnym poplatkom.
Cieľom bolo podľa ministerstva dosiahnuť oslobodenie spotrebiteľa od súdnych poplatkov v sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy, preto sa navrhla konštrukcia, podľa ktorej je spotrebiteľ oslobodený od súdnych poplatkov v každom konaní, ktoré má základ v spotrebiteľskej zmluve.
Výpočet takýchto konaní by bol však problematický, preto je v zákone uvedený len príkladmý výpočet možných právnych predpisov, na základe ktorých spotrebiteľ môže uplatniť svoje práva na súde. Osobitným predpisom však môže byť každý predpis, podľa ktorého môže spotrebiteľ uplatniť svoje právo vrátane predpisov, ktoré majú povahu kódexu.
Čím musí argumentovať spotrebiteľ aby sa „domáhal ochrany svojho práva?"
Časť právnickej verejnosti argumentuje, že naznačenému cieľu zákonodarcu by postačovalo zakotvenie všeobecného osobného oslobodenia spotrebiteľa bez dodatku „domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu", nakoľko status spotrebiteľa by mal účastník len pokiaľ by išlo o spor, ktorý vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy.
Znenie Zákona o súdnych poplatkoch však zvádza k tomu, že nejde o všeobecné osobné oslobodenie, ale oslobodenie s vecným obmedzením, teda nie každý spotrebiteľ bude oslobodený, ale len ten, ktorý sa domáha ochrany konkrétneho práva vyplývajúceho z právneho predpisu.
Bude oslobodený aj spotrebiteľ, ktorý uvádza v spoplatnenom úkone len svoju insolventnosť?
Ak by sme akceptovali vyššie uvedený extenzívny výklad ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch, tak dôjdeme k záveru, že spotrebiteľ bude v danom prípade od poplatkov oslobodený, keďže spĺňa status spotrebiteľa (ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy) a uvádzaním insolventnosti ako nemožnosti okamžitého zaplatenia dlhu sa domáha ochrany práva spočívajúceho v odlišnom určení lehoty na plnenie (napríklad v splátkach), ktoré vyplýva napríklad z § 160 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku.
Či zodpovedá tento výklad zneniu § 4 ods. 2 písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch, nech si dá odpoveď každý čitateľ sám.
Záverom si dovolím odcitovať z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/33/2010-116, v ktorom tento súd uviedol, že: „Procesný úkon – odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu, ktoré podal odporca ako spotrebiteľ, je možné považovať podľa názoru odvolacieho súdu, za úkon, ktorým sa domáha ochrany svojho práva spotrebiteľa zo zmluvy o preprave osôb, a preto sa naňho vzťahuje osobné oslobodenie od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb. Pokiaľ by právna úprava osobného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa uvedeného ustanovenia dopadala len na prípady, keď sa spotrebiteľ domáha ochrany svojho práva ako navrhovateľ, to by sa premietlo do slovného vyjadrenia právnej úpravy, ako je to v ďalších ust. § 4 ods. 2 cit. zákona. Z uvedeného potom vyplýva, že osobné oslobodenie od poplatkovej povinnosti spotrebiteľa sa vzťahuje na všetky poplatkové úkony alebo konania súdov, pokiaľ ich žiada spotrebiteľ."
Celé znenie predmetného uznesenia nájdete TU.
Nejasné znenie, jasný záver
Interpretácia a následná aplikácia analyzovaného ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch je vecou sudcu či vyššieho súdneho úradníka rozhodujúceho o oslobodení spotrebiteľa, no domnievame sa, že práve rozdielnosť aplikácie jedného zákonného ustanovenia v praxi môže byť znovu dôvodom, pre ktorý sa opäť spotrebiteľ rozhodne rezignovať pred uplatňovaním svojho práva na súde, a teda v konečnom dôsledku sa dobrý zámer minul účinku len z dôvodu nejasného znenia zákona.
Záver je však jasný. V pochybnostiach pri aplikácii zákona o súdnych poplatkoch musí byť uprednostnený ten výklad, ktorý je v prospech poplatníka (NS SR sp. zn. 4 Cdo/268/2005), a teda podľa nášho názoru je spotrebiteľ oslobodený vo všetkých konaniach, v ktorých požíva status spotrebiteľa, inak povedané, keď druhou stranou sporu je podnikateľ - dodávateľ a spor vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy.
Súvisiace články
Nový príspevok
Viem, že v intenciách terajšieho smerovania rozhodovacej činnosti súdov, t. j. spotrebiteľ na prvom mieste, môže byť takýto výklad dlhodobo udržateľný, ale nejde už o svojvoľný výklad? Kebyže má byť oslobodený spotrebiteľ od SP bez obmedzení, stačilo by uviesť "spotrebiteľ", nie? Podľa mňa je lege artis brať spotrebiteľa za oslobodeného od SP, len ak sa domáha určitého hmotného práva, ktoré mu vyplýva zo zákona, a nie procesného práva. Tento názor vyplýva aj z charakteru práv, ktoré sú uvedené príkladmo v poznámke. Čo si o tom myslíte?