„Hitler je lepšia značka než Coca-Cola“

Na konci roku 2012 vydalo kontroverzné nakladateľstvo z Brna knižné vydanie kompilácie verejných prejavov niekdajšieho nemeckého kancelára, nacistického vodcu a diktátora Adolfa Hitlera. Kniha, obsahujúca vystúpenia diktátora pri rôznych príležitostiach v rokoch 1939 až 1942, vyšla v náklade 10 000 ks a objavila sa nielen na českom, ale aj na slovenskom knižnom trhu s názvom „Hitlerove prejavy“. V súvislosti s týmto vydaním začalo v septembri minulého roka v Českej republike trestné stíhanie voči trom fyzickým a jednej právnickej osobe, ktoré sa podieľali na vydaní inkriminovanej publikácie. V polovici mája tohto roku už bola podaná štátnym zástupcom obžaloba za niektoré trestné činy extrémizmu. Na začiatku júna tohto roka sa konalo prvé pojednávanie za prítomnosti obžalovaných.[1]

Historické dielo alebo velebenie nacizmu?

Podľa štátneho zástupcu sa trojica mala dopustiť zločinu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu práv a slobôd človeka a taktiež prečinu popierania, spochybňovania, schvaľovania a ospravedlňovania genocídy. Obhajoba však namieta, že samotné obvinenie je nezmyselné pretože len de facto preložili a vydali autentický historický dokument s intenciou ponúknuť českému čitateľovi možnosť si bez razantného komentára preštudovať zachytené verejné vystúpenia Hitlera.[2] Podľa vlastných vyjadrení jedného z obvinených je cieľovou skupinou tejto knihy aj akademická obec a používanie na študijné či vedecké účely. Vo svojej obhajobe operujú so známymi českými judikátmi Najvyššieho súdu z roku 2002 a 2005, ktoré sa týkali mediálne známej kauzy po vydaní knihy Mein Kampf v českom preklade.    

Mein Kampf a sloboda prejavu

V roku 2000 sa totiž v podstate prvý krát objavila na pultoch v kníhkupectvách v plnom rozsahu, bez rôznych subjektívnych štúdii či vedeckých komentárov, biblia nacizmu Mein Kampf, od českého vydavateľa Michala Zítku. Kniha obsahovala len úvodný text s flagrantným odsúdením nacizmu s pokusom o „demystifikáciu“ tejto knihy. Všetko však s pútavými insígniami a vo farbách Tretej ríše.

Vydanie a uvedenie na trh vyvolalo doslova škandál, poburujúc rôzne spektrá organizácií, sociológov, odborníkov na extrémizmus a v ktorom sa hriala nejedna politická polievočka. Nečinným neostali ani orgány činné v trestnom konaní. Tento prípad však taktiež zmobilizoval nemalý počet zástancov slobody prejavu, či už novinárov, právnikov a iných.[3] Toto všetko však Zítkovi urobilo vynikajúcu propagáciu svojho prekladu, ktorý nezaháľal a zvýšil náklad na vyše stotisíc kusov. Ešte v ten istý rok však súd v Prahe odsúdil Zítku na tri roky odňatia slobody s podmienečným odkladom na päť rokov a k pokute dva milióny korún za podporu a propagovanie hnutia potláčajúce práva a slobody.[4] Tým sa začal súdny maratón, ktorý sa dvakrát dostal pred Najvyšší súd. Znovu sa otvoril starý známy spor, kde je hranica medzi slobodou prejavu a určitým tabu, ktorá sa nemôže prekročiť.

V roku 2002 Najvyšší súd rozhodnutia nižších súdov zrušil a prikázal štátnemu zástupcovi aby vec znovu prejednal a rozhodol.[5] V rozhodnutí sa zaoberá pojmom antisemitizmus za ktoré jednoznačne nepovažuje, v kontraste s nižšími súdmi (tie dokonca k nemu zaradili aj „fóbiu k Rómom), za hnutie ale za smutnú ideológiu. Ďalej sa venuje tomu, čo možno považovať za podporu a propagáciu. Ide napríklad o poskytnutie finančných darov či získavanie prívržencov. Avšak, aby k takémuto činu došlo, musí podľa súdu takéto hnutie aj reálne existovať. V odôvodení poukazuje na nedostatočné venovanie pozornosti na to, či knihu možno považovať za historický dokument. Na záver konštatuje, že je v ďalšom konaní nutné zistiť či existujú neonacistické hnutia, pretože Hitlerov národný socializmus ako hnutie, už fakticky neexistuje. Tiež je podľa neho dôležité zistiť úmysel propagovať takéto hnutie a taktiež in eventum, ak by nedošlo k dokázaniu tohto trestného činu, je potrebné sa zaoberať tým, či nedošlo k naplneniu znakov niektorého z trestných činov hanobenia národa, rasy a presvedčenia. Svojím rozhodnutím z roku 2005 však Zítku nakoniec zbavil obžaloby s tým, že v podstate preložil len historické dielo bez úmyslu propagovať akékoľvek hnutie. Poukázal na jeho bezúhonnosť, na znalecký posudok, podľa ktorého je nadpriemerne inteligentný a nemá sklony k diskriminácii či na motív na knihe zarobiť, čo súd označil za neetické avšak legálne.[6]

„Hitler je lepšia značka než Coca-Cola“

Tvrdí jeden z trojice obžalovaných, poukazujúc na paralelu medzi ich prípadom a Zítkovým.[7] Vôľa „ukryť sa“ pod tento judikát je u súčasnej obhajobe zjavná, avšak je tu niekoľko významných diferencií. Kým skoršia publikácia obsahovala odsúdenie národného socializmu, Hitlerove prejavy takéto dištancovanie jednoznačne neuvádzajú. V predslove od jedného z autorov je naproti tomu vyjadrený cieľ poskytnúť autenticitu, priestor na vlastné uváženie a neponúkať polemiku s danou matériou, čo by si vraj vyžadovalo oveľa viac priestoru. V publikácii sa taktiež objavujú rôzne medzititulky, či na konci doslov. To je podľa štátneho zástupcu hlavný rozdiel oproti kauze Mein Kampf, čo nakoniec potvrdzuje vyžiadané odborné posúdenie súdneho znalca.[8] Ďalším rozdielom je taktiež to, že kým Zítek bol podľa posudku vyprofilovaný ako nadpriemerne inteligentná a bezúhonná osoba bez inklinácie k diskriminácii, súčasní obžalovaní boli už súdne trestaní.

Diktátor pred Európskym súdom pre ľudské práva?

Samotný Zítek ešte pred konečným rozhodnutím, ktoré ho zbavilo obžaloby vyhlásil, že je pripravený svoj prípad dostať až pred Súd pre ľudské práva v Štrasburgu.[9] Právo každého na slobodu prejavu je totiž zakotvené v Európskom dohovore o ľudských právach, konkrétne v článku 10, odsek 1. Súd už v minulosti, a to vo svojom významnom rozhodnutí v spore Handyside vs UK z roku 1976 judikoval, že „sloboda prejavu zakotvená v článku 10 sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky, ktoré sú pozitívne prijímané či považované za neútočné, ale taktiež na tie, ktoré urážajú, šokujú či znepokojujú.“[10] V každom prípade je však nutné posudzovať slobodu prejavu aj v intenciách odseku 2 článku, ktorý tvrdí, že toto právo môže byť podliehať obmedzeniam, ktoré však musia byť zakotvené v zákone, musia byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a podľa judikatúry súdu musia byť aj proporcionálne k sledovanému cieľu.

Akékoľvek heterogénne môžu byť názory na trestné konanie voči vydavateľom Hitlerových prejavov a na prípadné rozhodnutie súdu, jedno je určite jasné: bude mať mimoriadny význam do budúcnosti, či už ako memento alebo naopak, ako „bezpečný prístav“ pre potenciálnych prekladateľov či vydavateľov.        

Autor:
Bc. Tomáš Pobijak
Študent 4.ročníka právnickej fakulty