Európska únia a integrácia štátu do tohto spoločenstva

V dnešnom svete globalizácie, každý štát pochopil a prijal za svoje, že je nevyhnutné tvoriť súčasť niečoho, čo presahuje jeho hranice, ak sa chce presadiť v celosvetovom meradle. Obzvlášť to platí pre európske štáty, či už ide o významnú krajinu vzhľadom na jej počet obyvateľov, rozlohou, strategickú polohu, či o krajinu významnú z hľadiska bohatstva nerastných surovín alebo iného bohatstva. Jednotlivé, samostatné štáty, ktoré dnes tvoria Európsku úniu (EÚ), by len ťažko mohli konkurovať krajinám ako je USA, Rusko, Japonsko, či rýchlo sa rozvíjajúcim krajinám ako India a Čína, alebo tzv. ázijským tigrom Malajzia, Kórejská republika, Hongkong, Singapur, Vietnam a ďalšie.

Európska únia je v súčasnosti veľmi dôležitým „hráčom na svetovom poli". Tvorí ju 27 krajín s celkovou rozlohou prevyšujúcou 4 milióny kilometrov štvorcových a s počtom obyvateľov približne 496 miliónov, čo je tretia najväčšia populácia na svete po Číne a Indii. Do dnešnej doby sa EÚ rozšírila celkovo šesťkrát a to v rokoch 1937 (Dánsko, Írsko, Spojené kráľovstvo), 1981 (Grécko), 1986 (Španielsko a Portugalsko), 1995 (Rakúsko, Fínsko, Švédsko), 2004 (Cyprus, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko) a napokon v roku 2007 (Bulharsko a Rumunsko).

V roku 2007 sa EÚ stala najväčšou ekonomikou na svete a toto svoje popredné postavenie si zachovala aj počas svetovej ekonomickej krízy, ktorá trvá od roku 2008.[1]

Európska únia vytvára priestor na hlbšiu integráciu krajín Európy, odstraňuje ich vzájomnú konkurenciu, poskytuje priestor na spoločné aktivity na svetovej úrovni, podporuje menej rozvinuté regióny a jednotlivé členské štáty prostredníctvom finančných prostriedkov známych ako eurofondy, vytvára podmienky pre stabilitu v oblasti ekonomiky, hospodárstva, politiky – hlavne predchádzaniu vojenských konfliktov, dáva prednosť mierovým spôsobom riešenia sporov medzi krajinami v oblasti, v ktorej vypukli obidve svetové vojny a tak isto sa zasadzuje za mier v celom svete.[3] Na druhej strane sa štáty, ktoré sú jej súčasťou, museli vzdať v určitej miere svojej suverenity a v niektorých oblastiach sa podriadiť jej orgánom či právu, ktoré sama vytvára, a ktoré je odlišné od práva vnútroštátneho ako aj od práva medzinárodného, má tzv. supranacionálnu povahu.

Európska únia je „živá" organizácia, ktorá sa rozvíja, reaguje na dianie vo svete a rozširuje sa o nových členov. Jednou z kandidátskych krajín je aj Turecko. Proces vstupu žiadnej inej krajiny nevyvolal toľko otázok, polemík a takú diskusiu ako práve prístupové rokovania Ankary (Turecka). Voči tomuto štátu je vznášaných množstvo výhrad zo strán jednotlivých členských štátov. Výhrady sú rôzneho charakteru od geografickej polohy, cez kultúru a mentalitu obyvateľstva až po „osobné" - bilaterálne spory niektorých členských krajín s Tureckom (napr. Grécko, Cyprus, Francúzsko, Holandsko).

Proces vstupu do Európskej únie

Proces vstupu štátu do Európskej únie je pomerne komplikovaný a vôbec nie jednoduchý. Každá krajina, ktorá sa chce stať členským štátom EÚ musí v prvom rade podať formálnu žiadosť o pristúpenie k EÚ, následne prebiehajú predvstupové rokovania, v ktorých každá krajina preukazuje svoju pripravenosť a splnenie všetkých kritérií a napokon vstup musia ratifikáciou Zmluvy o pristúpení potvrdiť všetky členské štáty. Krajiny, ktoré majú záujem stať sa členskými štátmi EÚ môžeme rozdeliť do troch skupín. Prvú skupinu tvoria štáty, ktoré sú najbližšie k získaniu statusu členskej krajiny EÚ. Označujeme ich ako pristupujúce krajiny. V súčasnosti je to len Chorvátsko. V roku 2011 Chorvátsko podpísalo prístupovú zmluvu s EÚ. Za Chorvátsku stranu podpísal túto zmluvu chorvátsky prezident Ivo Josipovič. V roku 2012 sa v Chorvátsku konalo referendum, v ktorom sa občania jasne rozhodli pre vstup do EÚ. Za vstup hlasovalo 66% Chorvátov a proti bolo 33%[4]. Následne túto zmluvu musia ratifikovať všetky členské krajiny EÚ. Ako prvé tak urobilo Slovensko (1. februára 2012) a ako posledné Holandsko (5. februára 2013). Svoj súhlas s Chorvátskym vstupom tak vyjadrilo všetkých 27 členských krajín a 26. marca 2013 Európska komisia potvrdila termín vstupu tejto, v poradí 28. krajiny na 1. júla 2013.

Druhú skupinu nazývame kandidátske krajiny – tieto sa nachádzajú v štádiu transponácie právnych predpisov EÚ do svojich národných právnych poriadkov. V súčasnosti sú to Čierna hora, Island, Macedónsko, Srbsko a Turecko.

Tretiu skupinu tvoria krajiny, ktoré označujeme ako potenciálne kandidátske krajiny a sú to Albánsko, Bosna a Hercegovina a Kosovo.

„Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu, a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi."[5] O dosiahnutie týchto hodnôt a ich rešpektovanie v najširšej možnej miere sa musí usilovať nielen každý členský štát, ale aj každý štát, ktorý sa snaží stať súčasťou EÚ.

Prístupové kritériá

Všeobecné procesné a geografické podmienky sú zakotvené v článku 49 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ). Okrem týchto podmienok sú prístupové kritéria obsiahnuté aj v Deklarácii Európskej rady z Kodane z roku 1993 tzv. Kodanské kritéria. Pred prijatím tejto deklarácie, neexistovali žiadne iné kritéria (okrem kritérií ZEÚ), ktoré musela krajina uchádzajúca sa o členstvo v EÚ spĺňať. Bola to reakcia na nadchádzajúce veľké rozšírenie EÚ o krajiny východnej a strednej Európy. Tieto kritéria môžeme rozdeliť do troch skupín: politické, ekonomické a kritéria súvisiace s implementovaním acquis communautaire.

Politické kritéria: kandidátska krajina musí mať stabilné inštitúcie, garantujúce princípy právneho štátu, demokraciu, ľudské práva a ochranu menšín.

Ekonomické kritéria: v kandidátskej krajine musí existovať fungujúca trhová ekonomika a táto krajina musí byť pripravená vyrovnať sa s konkurenčnými tlakmi a trhovými silami v rámci EÚ.

Každá budúca členská krajina EÚ musí uviesť svoju legislatívu do súladu s právnym systémom EÚ a musí na seba previesť všetky záväzky vyplývajúce z členstva.

Po neúspešnom pokuse o prijatie Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu (2005) sa stále častejšie hovorí o tzv. absorpčnej kapacite, ktorá by sa mohla stať ďalším kritériom pre vstup do EÚ. Tá totiž zohľadňuje nielen pripravenosť kandidujúcej krajiny, ale aj pripravenosť samotnej únie o prijatie ďalšieho člena (členov) bez toho, aby to malo negatívne dôsledky na jej ďalšie efektívne fungovanie. V súvislosti s ňou sa tiež spomína aj geografické vymedzenie hraníc, za ktoré sa už EÚ nebude rozširovať, alebo určenie iných podmienok, ktoré dávajú do popredia vyriešenie prv všetkých vnútorných otázok únie a až následne sa zaoberať ďalším rozširovaním.

Podanie formálnej žiadosti o pristúpenie k Európskej únii

„O členstvo v Únii môže požiadať každý európsky štát, ktorý rešpektuje hodnoty uvedené v článku 2 a zaviaže sa ich podporovať. Táto žiadosť sa oznámi Európskemu parlamentu a národným parlamentom. Žiadajúci štát zašle svoju žiadosť Rade, ktorá sa uznáša jednomyseľne po porade s Komisiou a po udelení súhlasu Európskeho parlamentu, ktorý sa uznáša väčšinou svojich poslancov. Zohľadnia sa podmienky prípustnosti schválené Európskou radou."[6] Ak je stanovisko komisie pozitívne a Rada jednomyseľne schváli negociačný mandát, nasleduje formálne otvorenie prístupových rokovaní medzi kandidátskou krajinou a všetkými členskými krajinami EÚ.

Predvstupové rokovania

Predvstupové rokovania slúžia najmä na pomoc kandidátskym krajinám, aby v prípade prijatia do EÚ boli pripravené na plnenie povinností vyplývajúcich z členstva. Na druhej strane umožňujú Únii pripraviť sa na možné rozšírenie v rámci už spomínanej absorpčnej kapacity. Rokovania prebiehajú medzi kandidujúcim štátom a inštitúciami Únie, predvstupová stratégia nie je univerzálna, ale vypracúva sa individuálne pre každú krajinu. Rokovania sa zameriavajú hlavne na prijatie a implementáciu acquis, pričom celé acquis je rozdelené do negociačných kapitol (prístupové rokovania s Tureckom zahŕňajú 35 kapitol).

Okrem preberania acquis prístupové rokovania obsahujú aj stabilizačné a asociačné dohody, prístupové partnerstvá, predvstupovú pomoc, politický dialóg, hodnotiace správy a ďalšie mechanizmy.

Po uzavretí všetkých kapitol sa výsledok rokovaní zapracuje do návrhu Zmluvy o pristúpení, ktorá sa uzatvára medzi Radou a kandidátskou krajinou. K návrhu sa potom vyjadrí Komisia a Parlament. Po podpise je Zmluva o pristúpení predložená členským krajinám a pristupujúcim krajinám na ratifikáciu v súlade s ich ústavnými procedúrami. Po ukončení procesu ratifikácie a vstupe Zmluvy do platnosti sa kandidátska krajina stáva členskou krajinou Európskej únie.

Tomáš Sabadoš, študent 1. ročníka dennej formy magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, zaujíma sa o medzinárodné a európske právo.

Citácie a odkazy:

[1] http://useconomy.about.com/od/grossdomesticproduct/p/largest_economy.htm

[2] http://therichest.org/world/worlds-largest-economies

[3] Európska únia získala v roku 2012 Nobelovu cenu za mier.

[4] http://www.europskyparlament.sk/view/sk/press-release/institution/institution-2012/institution-2012-January/institution-2012-January-18.html;jsessionid=6222EF45535625209EB148BC2C69303C

[5] Zmluva o Európskej únii, čl. 2

[6] Zmluva o Európskej únii, čl. 49

Zoznam použitej literatúry

Knižné publikácie:

[1] KARAS, V – KRÁLIK, A. Európske právo. 2. vyd. Bratislava: IURA EDITION, 2007, 505 s., ISBN 978-80-8078-4

[2] MAZÁK, J – JÁNOŠIKOVÁ, M. Základy práva Európskej únie (Ústavný systém a súdna ochrana). 1. vyd. Bratislava: IURA EDITION, 2009. 740 s., ISBN 978-80-8078-289-4

[3] SIMAN, M. – SLAŠŤAN, M. Právo Európskej únie. Bratislava: Euroiuris – Európske právne centrum, 2012. ISBN 978-80-89406-12-8

[4] SÝKORA, P. a kol.: Európska integrácia. Bratislava: Centrum európskych štúdií Univerzity Komenského, 2000, 261 s., ISBN: 80-89005-01-2

Právne akty Európskej únie:

[1] Zmluva o Európskej únii

[2] Zmluva o fungovaní Európskej únie

[3] Conclusions of the Presidency – Copenhagen

Elektronické zdroje:

[1] REZLER, P. The Copenhagen Criteria: Are They Helping or Hurting The European Union? In Touro International Law Review. 2011, Volume 14, No. 2

[2] http://europskaunia.sk

[3] http://ec.europa.eu

[4] http://avrupa.info.tr

[5] http://www.europskyparlament.sk

[6] http://hajnos.blog.pravda.sk

[7] http://webnoviny.sk

[8] http://eur-law.eu

[9] http://eur-lex.europa.eu

[10] http://circa.europa.eu

[11] http://therichest.org/world/worlds-largest-economies

[12] http://useconomy.about.com/od/grossdomesticproduct/p/largest_economy.htm

Ilustračné foto: sxc.hu