Ako zverejnilo Ministerstvo spravodlivosti SR, Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil 28. júna 2011 dve sťažnosti pána Mihala proti Slovenskej republike za neprijateľné. V prípade tretej sťažnosti pána Mihala proti Slovenskej republike vyhlásil Európsky súd rozsudok 5. júla 2011. Sťažovateľ v tomto prípade žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku nemožnosti podať odvolanie proti rozhodnutiam vydaným vyššími súdnymi úradníkmi. Európsky súd konštatoval porušenie sťažovateľových práv a priznal mu náhradu 4000 eur.
Prvá sťažnosť – nevyplatenie trov exekúcie z dôvodu zániku oprávneného aj povinného
Sťažovateľ ako súdny exekútor vykonával exekúciu voči viacerým obchodným spoločnostiam. Tieto spoločnosti v priebehu exekučných konaní zanikli, rovnako zanikla aj obchodná spoločnosť, ktorá bola v konaní oprávneným. Za týchto okolností boli exekučné konania zastavené, pričom súdy nepriznali sťažovateľovi náhradu jeho trov (nakoľko neexistoval subjekt, ktorý by mu tieto trovy mal uhradiť). Sťažovateľ sa obrátil aj na ústavný súd, tam však neuspel. Pred Európskym súdom pre ľudské práva žaloval Slovenskú republiku pre porušenie zákazu nútenej práce, ktorú videl v tom, že bol nútený vykonávať exekúciu bez toho, aby mu bola vyplatená odmena a náhrada hotových výdavkov, ďalej pre porušenie majetkových práv, ako aj neexistenciu účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí konštatoval, že sťažovateľova profesia so sebou prináša aj riziko nezaplatenia odmeny a hotových výdavkov v prípade zániku oprávneného a povinného subjektu. Zdôraznil, že uvedené vyplývalo z právnych predpisov, ktoré boli sťažovateľovi známe vzhľadom na svoju všeobecnú záväznosť. Sťažovateľ však na druhej strane požíva výhodu, pretože súdni exekútori majú od 1. Septembra 2005 exkluzivitu pri výkone súdnych rozhodnutí, za čo dostávajú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Európsky súd pre ľudské práva ďalej akceptoval argument vlády, že sťažovateľ mohol od oprávneného v exekučnom konaní žiadať preddavok na trovy exekúcie a zastaviť exekučné konanie v prípade jeho nezaplatenia. Za týchto okolností dospel Európsky súd pre ľudské práva k záveru, že bremeno, ktoré sťažovateľ v tomto prípade znášal, nebolo neprimerané alebo z iného dôvodu neakceptovateľné a nepredstavovalo nútenú prácu v zmysle článku 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd vyhlásil sťažnosť ako celok za neprijateľnú.
Druhá sťažnosť – nevyplatenie trov exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného a zániku oprávneného
Aj druhá sťažnosť sa týkala zastaveného výkonu exekučného konania sťažovateľa z dôvodu, že povinní nemali žiaden majetok alebo z dôvodu, že povinní (fyzické alebo právnické osoby) zanikli bez právneho nástupcu; prípadne aj niektorí z oprávnených zanikli. Za týchto okolností nastal pre sťažovateľa problém s náhradou jeho výdavkov, vynaložených v rámci exekučných konaní. V jednom prípade súdy nariadili povinnému, aby tieto náklady uhradil (napriek jeho nemajetnosti), v dvoch prípadoch túto povinnosť uložili oprávneným (no v sume nižšej, ako sťažovateľ žiadal na základe právneho predpisu). V ostatných prípadoch sťažovateľovi nebola priznaná náhrada jeho hotových výdavkov a náhrada za stratu času (nakoľko neexistoval subjekt, ktorý by mu tieto trovy mal uhradiť). Sťažovateľ sa obrátil aj na ústavný súd, tam však neuspel. Pred Európskym súdom pre ľudské práva žaloval Slovenskú republiku pre porušenie zákazu nútenej práce, ktorú videl v tom, že bol nútený vykonávať exekúciu bez toho, aby mu bola vyplatená odmena a náhrada hotových výdavkov, ďalej pre porušenie majetkových práv, porušenie práva na spravodlivé konanie v prípade, v ktorom mu bola priznaná nižšia náhrada, ako aj neexistenciu účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy.
Aj v tomto prípade Európsky súd vyhlásil sťažnosť ako celok za neprijateľnú. Svoje rozhodnutie zdôvodnil rovnako ako v predchádzajúcom prípade s tým, že pokiaľ ide o údajnú nespravodlivosť konania, v ktorom bola sťažovateľovi priznaná nižšia náhrada trov než očakával, Európsky súd neakceptoval sťažovateľovu argumentáciu a dospel k záveru, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov sa nejavia ako nespravodlivé.
Tretia sťažnosť – nemožnosť odvolať sa proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka
Sťažovateľ chcel odvolaniami napadnúť uznesenia okresného súdu, vydané vyššími súdnymi úradníkmi, ktorými boli zastavené exekučné konania v časti týkajúcej sa trov exekučného konania. V tom čase však platná právna úprava takéto odvolanie nepripúšťala a sťažovateľ preto na vyšších súdoch neuspel. Z toho dôvodu sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý niektoré z jeho sťažností odmietol pre nevyčerpanie iného prostriedku nápravy (konkrétne dovolania) a iné (v prípadoch, v ktorých sťažovateľ predtým dovolanie podal) odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľ sa následne obrátil na Európsky súd pre ľudské práva.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku poukázal na to, že v iných, analogických prípadoch, ktoré nie sú predmetom podanej sťažnosti, sťažovateľ na ústavnom súde uspel, keď ústavný súd prijal na konanie jeho sťažnosti a konštatoval porušenie sťažovateľových práv. Takáto nejednotná prax ústavného súdu v otázke prijateľnosti sťažností, ako aj v otázkach týkajúcich sa ich podstaty spôsobila celkovú nepredvídateľnosť výsledku konania o ústavnej sťažnosti. Ďalej Európsky súd pre ľudské práva poukázal na právny názor ústavného súdu, podľa ktorého vyšší súdni úradníci nespĺňajú podmienku nezávislosti. V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd však o veci musí rozhodnúť nezávislý súd. Keďže v tomto prípade sťažovateľ nemohol rozhodnutia vyšších súdnych úradníkov napadnúť odvolaním, na základe ktorého by o veci rozhodol sudca spĺňajúci podmienku nezávislosti, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ požadoval 233,93 € z titulu majetkovej škody, 13 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 2 618 € z titulu trov konania. Európsky súd pre ľudské práva považoval nárok na náhradu majetkovej škody za neopodstatnený a nárok na náhradu trov konania za nepodložený dôkazmi. Priznal sťažovateľovi 4 000 € z titulu nemajetkovej ujmy.
Zdroj informácií: www.justice.gov.sk
Ilustračné foto: www.echr.coe.int