Dubovcová: Zákon nechráni oprávnené osoby, ale konkrétnych investorov

Predstavte si, že vám alebo vašim predkom v období rokov 1948 až 1989 odňal štát pôdu a po páde režimu vám ju odmieta vydať z dôvodu, že pre jej lukratívnosť pre investorov vám môže byť aj tak vyvlastnená. Takže načo vám ju vôbec vydávať. Aj takúto doslova nepredstaviteľnú absurditu však obsahujú platné slovenské zákony.

Verejná ochrankyňa práv JUDr. Jana Dubovcová predložila na Ústavný súd SR návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku s Ústavou, pričom sa domáha, aby Ústavný súd okrem vyslovenia nesúladu tohto zákonného ustanovenia pozastavil jeho účinnosť.

Znenie napadnutého ustanovenia

Ustanovenie, ktoré považuje ombudsmanka za protiústavné zakotvuje, že pozemky alebo ich časti nemožno vydať reštituentom v prípade, že pozemok možno vo verejnom záujme vyvlastniť.

Predmetné ustanovenie bolo zavedené do nášho právneho poriadku ešte v roku 1999. Ombudsmanka je toho názoru, že toto ustanovenie porušuje základné práva reštituentov, nie je v súlade s princípom právnej istoty, ktorý je imanentnou súčasťou právneho štátu a rovnako má aj charakter nepravej retroaktivity, ktorá pri absencii intertemporálnych ustanovení a bez ospravedlnenia „závažnými dôvodmi všeobecného záujmu" nemôže byť v demokratickom a právnom štáte prípustná.

Ak vaše konanie pred správnym orgánom neprebehlo rýchlo, máte smolu

Dubovcová je toho názoru, že v namietanom ustanovení došlo k reálnemu rozdeleniu všetkých reštituentov, osôb s rovnakými legitímnymi očakávaniami, ktoré si už zhruba v rovnakom čase (pred rokmi) rovnako uplatnili svoje nároky pred príslušným správnym orgánom, na dve skupiny.

Na skupinu reštituentov, ktorých správne konania prebehli dostatočne rýchlo a príslušný majetok im bol vydaný a na skupinu reštituentov, ktorých správne konania (z dôvodov, ktoré im nemožno pričítať na ťarchu) neprebehli dostatočne rýchlo a novozavedená zákonná prekážka im znemožnila vydať majetok.

Takto zákon teda podľa ombudsmanky ústavne nekonformným spôsobom znevýhodnil kategóriu oprávnených osôb, o ktorých reštitučnom nároku príslušný správny orgán bez ich zavinenia právoplatne nerozhodol do 1. augusta 1999, oproti tým kategóriám oprávnených osôb, v prípade ktorých tak príslušný správny orgán do uvedeného dátumu rozhodol.

Odôvodnenie legislatívnej zmeny bolo absurdné

Dubovcová poukazuje na to, že až absurdne v tejto súvislosti vyznieva časť dôvodovej správy, ktorá odôvodňuje prijatie sporného ustanovenia, podľa ktorej by tento dôvod nevydania pozemku mal byť vlastne na ochranu oprávnenej osoby, teda na zabránenie novej krivde v podobe vyvlastnenia. „Účelom tohto ustanovenia je v platnom reštitučnom zákone zaviesť nový dôvod pre nevydanie pozemku oprávnenej osobe, a to keď ide o pozemok, ktorý možno vyvlastniť. Vydanie pozemku, ktorý sa má vzápätí vyvlastniť, je totiž v rozpore s cieľom reštitúcií ako čiastočného odškodnenia za spáchané krivdy z minulosti. Vydanie pozemku a jeho následné vyvlastnenie nie je reštitúciou, ale v podstate novou krivdou."

Ako dodáva Dubovcová, ustanovenie § 11 ods. 1 písm. g) pritom nechráni oprávnené osoby, ale záujmy konkrétnych investorov, pre ktorých nevybavené reštitučné nároky predstavovali ťarchy viaznuce na, pre nich investične zaujímavých pozemkoch.

Chránený je nielen existujúci majetok ale aj majetkové právne nároky

Napadnuté ustanovenie podľa ombudsmanky neberie ohľad na skutočnosť, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sú popri existujúcom majetku chránené aj majetkové právne nároky, ktoré môže osoba legitímne očakávať a ignoruje legitímne očakávania oprávnených osôb v prebiehajúcich reštitučných konaniach.

„Obchádzanie režimu formálneho vyvlastnenia predstavuje neprípustný zásah do vlastníckeho práva a nezodpovedá podmienkam vyvlastnenia či núteného obmedzenia vlastníckeho práva. Namietaná právna úprava pritom obchádza riadne vyvlastňovacie konanie. Na jej základe možno rozhodnúť o nevydaní pozemku aj bez riadneho vyvlastňovacieho konania, v rámci ktorého si môžu jeho účastníci uplatňovať prostriedky procesnej obrany. Zákonodarca teda podľa môjho názoru, pri obmedzovaní základného práva, neprihliadal na skutočnosť, že púha „možnosť vyvlastniť pozemok vo verejnom záujme" v budúcnosti, nie je totožná so samotným vyvlastnením a takúto „možnosť" ustanovil ako dôvod definitívneho odňatia práva. Došlo tak „de facto" k vyvlastneniu zákonom a nie „na základe zákona", nakoľko zákonodarca ignoroval aj skutočnosť, že vyvlastneniu v právnom štáte predchádza vyvlastňovacie konanie, v ktorom musí mať dotknutá strana možnosť účinnej ochrany" uvádza Dubovcová. 

Zdroj informácií: portal.concourt.sk
Ilustračné foto: najprávo.sk