Dokedy sa budeme všetci skladať na súdne konania iných?

V posledných dňoch a mesiacoch sa neustále otvára justícia verejnosti, menia právomoci súdnej rady, transformujú prokurátorskí čakatelia na asistentov či zavádzajú lehoty v občianskom súdnom konaní, ktoré ak sa zrejme dodržia tak určite nie z dôvodu imperatívu príslušnej procesnoprávnej normy, ale skôr náhodou. Všíma si však niekto aj právne úpravy, na ktoré z dôvodu ich neflexibilnosti a zastaranosti doplácame aj my, ktorí sa nesúdime a súdiť ani nechceme?

Článok možno evokuje, že sa chcem venovať odškodneniam priznaným účastníkom súdnych konaní za prieťahy v konaniach, na ktoré sa tiež všetci pekne krásne poskladáme, ale skôr nedokonalostiam právnej úpravy, ktoré spôsobujú, že tých súm, na ktoré sa skladáme, je omnoho viac.

Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že náklady, ktoré súd počas konania vynaložil napríklad na znalečné či zabezpečenie dôkazov (napríklad dopyty do bánk, za ktoré si banky aj v prípade negatívnej odpovede účtujú pomerne vysoké poplatky), musí zaplatiť neúspešný účastník, prípadne aj obidvaja účastníci. Súdu sa teda refundujú len samotné vynaložené náklady pre tretie osoby, to znamená, ak si banka vyúčtuje za podanie správy súdu o bankovom účte účastníka napríklad 20 eur a súd ich vyplatí z vlastných rozpočtových prostriedkov, neúspešný účastník musí nahradiť súdu tých vyplatených 20 eur. Rovnako aj pri znalečnom, ak znalečné nie je kryté preddavkami účastníkov a súd z rozpočtových prostriedkov vyplatí znalcovi napríklad 500 eur, účastník/účastníci mu musia (ak u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov) vrátiť 500 eur. Znie to na prvý pohľad spravodlivo, nuž ale pozrime sa napríklad na hotové výdavky súdu, t. j. poštovné náklady, náklady na iný spotrebný materiál a podobne. Náklady na poštovné predstavujú jednu z najvyšších výdavkových položiek na každom súde, ide o tisíce eur mesačne, ak nie desaťtisíce eur mesačne.

Pýtam sa teda hlúposť, ak sa pýtam, prečo neúspešný účastník súdneho konania nerefunduje súdu aj ostatné hotové náklady? Z akého dôvodu sa majú ostatní daňoví poplatníci skladať na nezodpovedných podnikateľov či z princípu rozhádaných manželov a podobne? Zodpovedný človek, ktorý si poctivo plní svoje povinnosti, myslí na zabezpečenie svojich záväzkov či sa snaží sporom predchádzať musí či chce, či nechce zadotovať skrz svojich zaplatených daní aj súdne konania osôb, ktoré takýto prístup nemajú. Isteže, takáto úvaha by sa dala viesť ad absurdum, s požiadavkou, aby sa neúspešní účastníci poskladali aj na výplatu konajúcemu sudcovi a elektriku v pojednávacej sieni, ale nastavme tú hranicu tak, aby si tí nezodpovední a tí, ktorí sa bez snahy nájsť kompromis bezhlavo súdia, hradili túto svoju „záľubu" v čo možno najvyššej miere, či už refundovaním niektorých kvantifikovateľných položiek alebo paušálnou sumou, analogicky ako je to pri náhrade trov trestného konania, kedy musí obžalovaný právoplatne uznaný za vinného nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby, trovy spojené s výkonom trestu odňatia slobody, vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov a aj tzv. paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré znáša štát.

Iste, človek z fachu by povedal: Veď tam máte súdne poplatky, to sú tiež príjmy, tak si ich nastavte tak, aby tú réžiu pokrývali, veď ich platia v konečnom dôsledku práve tí spomínaní nezodpovední (ako súčasť trov úspešného účastníka.... teda pardon, musím dodať, že na papieri priznané trovy pekne vyzerajú, avšak mnohokrát ostatnú len v tejto forme).

Som toho názoru, že súdne poplatky sú len veľmi symbolickým zdrojom, ktorý ani zďaleka nepokryje výdavky súdu. Veď súdnictvo vyprodukuje príjmy na úrovni sotva 3 mil. eur a zhltne ročne 150 mil. eur (pozrite si rozpočet súdnictva na www.justice.gov.sk). Čiže ak by sa výška súdnych poplatkov mala odvíjať od výšky nákladov, ktoré majú pokryť, zrejme by sa vytvorili veľmi veľké bariéry pre prístup k súdu, a teda tudy cesta nevede.

Celkom reálne by však znelo, ak by sa pod citované ustanovenie § 148 Občianskeho súdneho poriadku subsumovali aj iné náklady, ktoré súd platil, veď musí to poštovné zaplatiť, aj ten papier, aj tie iné telekomunikačné náhrady a podobne. Aj súdnemu exekútorovi ako súdom splnomocnenej osobe na nútený výkon súdnych rozhodnutí patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky (§ 22 vyhlášky 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov).

Nuž asi len súdy sa rozhodli, že pod ústavné právo na prístup k súdu nepochopiteľne zahrnú aj právo byť obdarovaný zo strany štátu pomerne peknými sumičkami, veď len v jednom priemerne obtiažnom súdnom konaní za odošle minimálne zo 20 súdnych doporučených zásielok, kde každá stojí okolo 1,5 eura (45,20 Sk), častokrát z dôvodu potreby opätovného a opätovného predvolávania či doručovania uznesení, rozhodnutí a podobne, čiže rátajme približne 30 eur za konanie len na poštovnom. Pri desať až sto-tisícoch konaní, ktoré sa vedú po celom Slovensku už ide o veľké cifry. Po skončení konania sa účastníci konania medzi sebou „vyrovnajú", avšak Čierny Peter zostane v rukách súdom resp. v konečnom dôsledku ostatným zodpovedným občanom a podnikateľom. 

Ilustračné foto: www.sxc.hu