Ústavné právo

Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojom náleze vyjadril k účinkom doručenia písomnosti v civilnom konaní iba účastníkovi konania, ktorý je na celé konanie zastúpený pre celé konanie.

Ústavný súd SR riešil na základe podanej ústavnej sťažnosti naozaj kuriózny prípad, kedy existovali dva právoplatné, meritórne a vecne si odporujúce rozsudky odvolacieho súdu v tej istej veci.

Ústavný súd SR sa vo svojej rozhodovacej činnosti venoval otázke, či systémové nedostatky a rigidné dodržiavanie pravidiel pri vybavovaní podaní zbavujú Slovenskú republiku zodpovednosti za prieťahy.

Čierny humor si veľa krát vyberá za „obeť“ svojich vtipov témy, ktoré narážajú na isté mantinely dané spoločnosťou. Takýmito témami môže byť napríklad smrť alebo násilie, alebo tragické udalosti minulosti, či dokonca tragické udalosti súčasnosti. Čierny humor nie je vysmievanie aktérov danej témy ale témy samotnej. Čierny humor vo svojej podstate vychádza zo satiry. Satira sa snaží upozorniť na nejakú tému humorným podaním, pričom to často krát dosahuje až ostrým prípadne posmešným spôsobom. Najlepšie sa to dá asi ukázať na politickej satire, ktorá sa snaží upozorniť na problémy politického sveta - napríklad korupciu. No a čierny humor v zásade robí to isté len o inej téme. Vtip je práve v tom upozornení na nejakú konkrétnosť. Častokrát sa môže stať, že sa človek danému vtipu zasmeje, ale po chvíli si uvedomí čomu sa zasmial a aké je strašné, že sa to naozaj stalo. Aj toto môže byť želaný efekt, ktorý je v zásade prvkom satiry. Humor, žart, satira, karikatúra sú v judikatúre ESĽP jednoznačne formami slobody prejavu, ktoré sú chránené z hľadiska slobody prejavu, ibaže by svojim obsahom a intenzitou predstavovali tzv. hate speech, tzn. šírenie nenávistných myšlienok voči vystupujúcim osobám smerujúcim k potláčaniu ich základných práv a slobôd (rozhodnutie vo veci Sousa Goucha proti Portugalsku z 22.03.2016, sťažnosť č. 70434/12, bod 50 a 51).

Účelom obmedzenia resp. nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je zabezpečenie nezávislosti súdnictva resp. ochrana pred zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov (medzinárodných súdnych orgánov). Nesprístupniť alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je preto možné len vo vzťahu k informáciám, týkajúcim sa prebiehajúceho konania pred súdom (medzinárodným súdnym orgánom). Cieľom tohto ustanovenia je garantovať nezávislosť súdnictva, vylúčiť tým paralelný priebeh súdneho procesu na verejnosti. Verejnosť má prístup k informáciám zabezpečený prístupom do súdnych budov a na pojednávania. Rozsudky sa vyhlasujú verejne. Ide o všeobecné princípy, ktorými sa spravujú nielen národné súdy, ale i Súdny dvor Európskej únie.

Ak prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia z poskytovania tejto služby úplne vylúči niekoho len pre jeho etnickú príslušnosť, náboženstvo, zdravotný handicap alebo farbu pleti, nejde o nič iného než o výraz jeho nenávisti, ktorá nemá byť štátom a ani spoločnosťou tolerovaná. Ak však bol dôvod obmedzenia poskytovania ubytovacej služby s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam racionálny a nebol vedený žiadnymi zavrhnutiahodnými pohnútkami, prevádzkovateľ nenaplnil žiadny zo zákonom zakázaných či ústavne vymedzených diskriminačných dôvodov, povaha poskytovanej služby bola taká, že záujemca o ňu objektívne nemal problém si nájsť zodpovedajúcu alternatívu a záujmy potenciálneho spotrebiteľa, ktoré „boli v hre“ neboli existenčné a neposkytnutím služby poskytovateľ nemohol nikoho zásadnejšie ohroziť, nie je daný dôvod, aby prevádzkovateľa štát prostredníctvom regulácie spotrebiteľských vzťahov do poskytovania služieb fakticky nútil. Podnikateľská činnosť by totižto mala jeho prevádzkovateľa skutočne aj baviť a robiť mu radosť.

Len hrubé alebo závažné porušenie alebo opätovné porušovanie zákonov upravujúcich prípravu a priebeh volieb môže byť príčinou na uplatnenie právomoci ústavného súdu, ktorá mu umožňuje rozhodnúť podľa § 63 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Namietané protiústavné alebo nezákonné konanie musí mať priamy vplyv na dosiahnutý výsledok volieb. Túto skutočnosť musí sťažovateľ nielen namietať, ale aj doložiť exaktnými dôkazmi. Nestačí samotné označenie dôkazov. Vzhľadom na význam volieb v demokratickej spoločnosti a z neho vyplývajúcu prezumpciu ich ústavnosti a zákonnosti je na sťažovateľovi, aby v záujme prijatia jeho sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie kvalifikovaným spôsobom označil také dôkazy, ktoré vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nasvedčujú, že jeho tvrdenia o neústavnosti alebo nezákonnosti volieb sú reálne možné, prípadne pravdepodobné, a zároveň sú spôsobilé preukázať porušenie zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odôvodňujúce záver o inom legitímnom výsledku volieb. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že jeho funkcia v rámci prieskumu ústavnosti a zákonnosti volieb nemôže byť vykladaná tak extenzívne, že by v konečnom dôsledku jeho činnosť mala nahradzovať, prípadne doplňovať činnosť na to povolaných volebných či iných orgánov, a to dokonca v tom smere, že iba na základe špekulatívne formulovaných námietok bude ústavný súd podrobne rekonštruovať celý volebný proces.

I. Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. II. Za dôvod nespoľahlivosti uchádzača o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov možno považovať aj zahladené odsúdenie za v minulosti spáchané trestné činy, ak individuálne okolnosti prípadu odôvodňujú preukázateľné pochybnosti o tom, že si uchádzač bude plniť povinnosti advokáta čestne a svedomito.

Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval jeho judikatúru.

Ak všeobecný súd vo viacerých konaniach obdobnú či rovnakú problematiku odlišne právne posúdi, neznamená to, že každá taká odlišnosť je porušením základného práva v rovine ústavnoprávnej, a teda by mala viesť k zrušeniu jedného z týchto rozhodnutí. Ústavná sťažnosť nie je právnym prostriedkom na zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov.

Rozhodnutia prezidenta, ale aj iných ústavných orgánov vydané pri výkone ich ústavných právomocí nemožno stotožňovať s klasickými individuálnymi rozhodnutiami vydanými v správnom konaní či súdnymi rozhodnutiami. Pri rozhodnutiach vydaných v správnom konaní alebo v súdnom konaní totiž osobitné zákony spravidla explicitne ustanovujú ich obligatórne náležitosti, ktorými sú výrok rozhodnutia, odôvodnenie rozhodnutia a poučenie o opravnom prostriedku, zatiaľ čo pri väčšine rozhodnutí ústavných orgánov vydaných pri výkone ich ústavných právomocí ústava ani osobitné zákony ich náležitosti neustanovujú, a tobôž neustanovujú, že obligatórnou súčasťou takýchto rozhodnutí je aj odôvodnenie. Ústavný súd preto zastáva názor, že vzhľadom na mieru diskrécie, ktorú prezidentovi pri rozhodovaní o odvolávaní sudcov priznáva ústava (pozri čl. 147 ods. 2 ústavy), možno považovať takéto rozhodnutia z ústavného hľadiska za akceptovateľné aj v prípade, ak obsahujú len strohé odôvodnenie spočívajúce v odkaze na naplnenie ústavných požiadaviek na odvolanie konkrétneho sudcu z funkcie (existencia návrhu Súdnej rady na odvolanie a dosiahnutie veku 65 rokov).

Pri neoprávnenom zásahu do práva fyzickej osoby na ochranu pred diskrimináciou vzniká bezprostredná väzba medzi oprávnenou osobou a pôvodcom porušenia. Ide o osobné právo, resp. povinnosť, ktorého základným atribútom je, že je obmedzené len na oprávnený a povinný subjekt a nie je možné ho zmluvne prevádzať (per analogiam § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Bolo by v rozpore s účelom antidiskriminačného zákona, keby sankciu vyplývajúcu z porušenia ochrany pred diskrimináciou bolo možné uložiť tomu, kto sa v skutočnosti nedopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.