Judikatúra

Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.

Povinnosť aplikácie práva cudzieho štátu slovenským súdom nezahŕňa iba aplikáciu určitej konkrétnej normy právneho poriadku cudzieho štátu izolovane, naopak, predpokladá aplikáciu právneho poriadku cudzieho štátu v jeho celosti, navyše so zohľadnením relevantnej judikatúry súdnych orgánov tohto štátu. Zistené skutkové okolnosti veci môžu byť podraďované pod právne normy cudzieho právneho poriadku až po ustálení ich účelu a zmyslu. Na tom nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že právo cudzieho štátu aplikujú slovenské súdy. Iba takáto aplikácia vnútroštátneho práva cudzieho štátu slovenskými súdmi totiž môže zodpovedať požiadavke jej ústavnej konformnosti.

I. Aj v prípade ak konanie účastníka škodovej udalosti síce po formálnej stránke vykazuje znaky porušenia povinností uvedených v ustanovení § 66 ods. 6 zákona č. 8/2009 Z. z., vychádzajúc z účelu tohto zákona a prihliadajúc na postoj účastníka po vzniku škodovej udalosti nemusí byť vždy spravodlivé trvať na jeho sankčnom postihu. II. Úlohou orgánov Policajného zboru SR nie je zaoberať sa nehodami na parkoviskách a miestach ležiacich mimo cesty pri malej rýchlosti, spravidla pri parkovaní, rovnako v cestnej premávke, nárazmi vozidiel pri posúvaní kolón alebo pri zipsovej jazde. Zákonodarca v snahe odbremeniť orgány objasňujúce priestupky v doprave od objasňovania každej škodovej udalosti, vytvoril tento inštitút a jednoznačne mienil vysporiadať záujmy účastníkov dopravnej udalosti bez zasahovania policajných orgánov, pokiaľ sú na to splnené podmienky. Domýšľanie dôvodov, či sprísňovanie podmienok, kedy sa ešte môžu účastníci škodovej udalosti dohodnúť a kedy už musí zasiahnuť štátny orgán, nie je namieste. III. Škodovú udalosť charakterizuje to, že v nej ide len a výlučne o škodu - o nič iné, ktorú si môžu účastníci škodovej udalosti vysporiadať medzi sebou sami a bez asistencie kohokoľvek iného, pokiaľ o to nepožiadajú a zároveň sú na to splnené podmienky. Ak po škodovej udalosti dôjde k relevantnému prejavu vôle toho, kto škodu spôsobil, smerujúcu k jej náhrade, akýmkoľvek spôsobom, a druhý účastník nemá dôvod takýto návrh neprijať - bola spôsobená len škoda na majetku, ktorá je nahraditeľná v peniazoch - nie je ingerencia policajných orgánov namieste. V prípade, ak k dohode nedôjde, ak je nezhoda medzi účastníkmi škodovej udalosti, podozrenie na alkohol, neochota niektorého z účastníkov komunikovať, či oznámiť potrebné údaje a byť súčinný, nastupuje nezastupiteľná úloha policajných orgánov v zmysle známeho: „Pomáhať a chrániť!“ V opačnom prípade si účastníci škodovej udalosti dokážu uspokojiť svoje nároky z nej vyplývajúce aj sami.

Správny súd o žalobnom návrhu na plnenie nemôže rozhodnúť.

Úlohou okresného súdu je prekonzultovať so súdnym znalcom jeho objektívnu možnosť vykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote. Ak si okresný súd túto povinnosť nesplní a nariadenie nového znaleckého dokazovania novým súdnym znalcom spôsobí predĺženie samotného konania, zapríčiní tým vznik zbytočných prieťahov.

S ohľadom na podstatu základného práva na zákonného sudcu nie je v konkrétnej veci nevyhnutne rozhodujúce, aký senát ju rozhodol, ak v nej bolo nové pridelenie konkrétneho senátu realizované bez úmyslu ovplyvniť výsledok sporu (prostredníctvom vhodného, menej vhodného, či dokonca neodôvodnene opakovaného pridelenia veci).

Subjektívne hodnotiace úsudky požívajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení. Pri hodnotiacich úsudkoch sa totiž dôkaz pravdivosti nepripúšťa, zatiaľ čo skutkových tvrdeniach sa naopak, dôkaz pravdivosti pripúšťa.

Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval jeho judikatúru.

Ak všeobecný súd vo viacerých konaniach obdobnú či rovnakú problematiku odlišne právne posúdi, neznamená to, že každá taká odlišnosť je porušením základného práva v rovine ústavnoprávnej, a teda by mala viesť k zrušeniu jedného z týchto rozhodnutí. Ústavná sťažnosť nie je právnym prostriedkom na zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov.

Rozhodnutia prezidenta, ale aj iných ústavných orgánov vydané pri výkone ich ústavných právomocí nemožno stotožňovať s klasickými individuálnymi rozhodnutiami vydanými v správnom konaní či súdnymi rozhodnutiami. Pri rozhodnutiach vydaných v správnom konaní alebo v súdnom konaní totiž osobitné zákony spravidla explicitne ustanovujú ich obligatórne náležitosti, ktorými sú výrok rozhodnutia, odôvodnenie rozhodnutia a poučenie o opravnom prostriedku, zatiaľ čo pri väčšine rozhodnutí ústavných orgánov vydaných pri výkone ich ústavných právomocí ústava ani osobitné zákony ich náležitosti neustanovujú, a tobôž neustanovujú, že obligatórnou súčasťou takýchto rozhodnutí je aj odôvodnenie. Ústavný súd preto zastáva názor, že vzhľadom na mieru diskrécie, ktorú prezidentovi pri rozhodovaní o odvolávaní sudcov priznáva ústava (pozri čl. 147 ods. 2 ústavy), možno považovať takéto rozhodnutia z ústavného hľadiska za akceptovateľné aj v prípade, ak obsahujú len strohé odôvodnenie spočívajúce v odkaze na naplnenie ústavných požiadaviek na odvolanie konkrétneho sudcu z funkcie (existencia návrhu Súdnej rady na odvolanie a dosiahnutie veku 65 rokov).

Pri neoprávnenom zásahu do práva fyzickej osoby na ochranu pred diskrimináciou vzniká bezprostredná väzba medzi oprávnenou osobou a pôvodcom porušenia. Ide o osobné právo, resp. povinnosť, ktorého základným atribútom je, že je obmedzené len na oprávnený a povinný subjekt a nie je možné ho zmluvne prevádzať (per analogiam § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Bolo by v rozpore s účelom antidiskriminačného zákona, keby sankciu vyplývajúcu z porušenia ochrany pred diskrimináciou bolo možné uložiť tomu, kto sa v skutočnosti nedopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú. Ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. V prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavný súd ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu.