Sudca Paluda dostane odškodné 7800 eur

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Paluda proti Slovenskej republike, ktorým rozhodol o porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

​Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne práva na prístup k súdu. Sťažovateľ je sudca. V roku 2009 Súdna rada Slovenskej republiky iniciovala proti sťažovateľovi disciplinárne konanie a zároveň dočasne pozastavila výkon jeho funkcie. Sťažovateľ sa obrátil na vnútroštátne súdy so žalobou o preskúmanie rozhodnutia Súdnej rady, avšak bezúspešne. V máji 2010 Krajský súd v Bratislave zastavil konanie o sťažovateľovej žalobe s tým, že išlo o rozhodnutie predbežnej povahy, ktorým nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o sťažovateľových právach, a preto bolo vylúčené zo súdneho preskúmania v zmysle § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Vo februári 2011 Najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu. Po tom, čo sa sťažovateľ bez úspechu pokúsil dosiahnuť nápravu na Ústavnom súde Slovenskej republiky, podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Tvrdil, že jeho právo bolo porušené v dôsledku toho, že vnútroštátne súdy odmietli preskúmať jeho žalobu proti rozhodnutiu Súdnej rady z 8. septembra 2009 o dočasnom pozastavení výkonu jeho funkcie sudcu. Disciplinárne konanie proti sťažovateľovi bolo medzičasom zastavené.

V konaní pred európskym súdom vláda namietala, že na dotknuté konanie sa článok 6 ods. 1 Dohovoru nevzťahuje, pretože jeho predmetom bolo dočasné preventívne opatrenie vo vzťahu štátu k sudcovi, ktoré súvisí s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť sudca odvolaný z funkcie sudcu a ktorého cieľom bolo zabezpečiť riadny výkon súdnej moci. Toto dočasné opatrenie nemalo žiaden vplyv na samotný status sťažovateľa ako sudcu. Európsky súd pre ľudské práva sa však s touto argumentáciou nestotožnil. Uviedol, že disciplinárne konanie proti sudcovi požíva záruky článku 6 ods. 1 Dohovoru. Keďže dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu bolo voči sťažovateľovi uplatnené v rámci tohto konania, rovnako sa naň vzťahujú záruky práva na prístup k súdu. Ďalej európsky súd poukázal na to, že rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu bolo vylúčené z prieskumnej právomoci súdov na základe ustanovenia, ktoré vo všeobecnosti vylučovalo zo súdneho prieskumu rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy. Toto ustanovenie nebralo do úvahy osobitosti dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Európsky súd ďalej pripomenul, že medzinárodné dokumenty kladú dôraz na procesnú spravodlivosť konaní, ktoré sa týkajú odvolania sudcov z funkcie a v konaní, ktoré sa týka ukončenia funkcie sudcu, vyžadujú zapojenie orgánu nezávislého na výkonnej alebo zákonodarnej moci. Vzhľadom na uvedené európsky súd pochyboval o legitimite cieľa sledovaného vylúčením súdneho prieskumu vo vzťahu k dočasnému pozastaveniu výkonu sťažovateľovej funkcie sudcu. Ďalej konštatoval, že o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu rozhodol orgán, ktorý nespĺňa inštitucionálne a procesné záruky v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. Poukázal pritom na to, že v danom čase bol predsedom Súdnej rady predseda Najvyššieho súdu a disciplinárne konanie bolo proti sťažovateľovi začaté okrem iného v súvislosti s trestným oznámením, ktoré podal na predsedu Najvyššieho súdu a pre verejné vyjadrenia na jeho adresu, sťažovateľ nebol v rámci konania vypočutý a dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu preňho znamenalo dočasné skrátenie platu o 50 % pri súčasnej nemožnosti vykonávať inú zárobkovú činnosť. Hoci po skončení disciplinárneho konania bol sťažovateľovi vrátený rozdiel, o ktorý bol jeho plat skrátený, neboli uskutočnené žiadne opatrenia vo vzťahu k nedostatku prístupu k súdu. Európsky súd zdôraznil, že je potrebné rozlišovať medzi presvedčivými dôvodmi na pozastavenie výkonu funkcie sudcu pri určitých disciplinárnych obvineniach a medzi dôvodmi na odopretie prístupu k súdu vo vzťahu k tomuto dočasnému pozastaveniu výkonu funkcie sudcu. Nedostatok prístupu k súdu nebol podľa názoru európskeho súdu primeraný akémukoľvek sledovanému legitímnemu cieľu, v dôsledku čoho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 88 789 EUR z titulu majetkovej škody a 50 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že nárok na náhradu nákladov a výdavkov na konanie vyčísli jeho právny zástupca v prípade úspechu. Európsky súd pre ľudské práva zamietol nárok z titulu majetkovej škody a sťažovateľovi priznal 7 800 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Náhradu nákladov a výdavkov sťažovateľovi nepriznal, pretože nárok nebol uplatnený v súlade s procesnými pravidlami konania pred európskym súdom.

Zdroj: TS MS SR
Ilustračné foto: najprávo.sk