Pán Salmanov (ďalej len „sťažovateľ“) bol v roku 2013 vzatý do väzby. Následne sťažovateľ podal žiadosť o prepustene z väzby, čomu Špecializovaný trestný súd vyhovel, pričom prokurátor voči danému rozhodnutiu Špecializovanému trestnému súdu podal sťažnosť. Vec bola následne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky s tým, že došlo k nariadeniu hlavného pojednávania v predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky následne zrušil rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu, ktorým bol sťažovateľ prepustený na slobodu a ponechal tak sťažovateľa vo väzbe. Najvyšší súd ponechanie vo väzbe odôvodnil tým, že pánovi Salamanovi hrozí vysoký trest, a teda tvrdil, že práve hrozba vysokého trestu odôvodňuje uloženie útekovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. – Trestný poriadok (ďalej len „zákon č. 300/2005 Z. z.“)[1]

Následne sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky a namietal porušenie dohovoru o ochrane ľudských práv[2] a rovnako tak aj porušenie Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne článku 17 ods. 1[3], ods. 2[4] a ods. 5[5] Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd nálezom konštatoval porušenie vyššie uvedených článkov Ústavy Slovenskej republiky a zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pričom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval že „najvyšší súd nerozhodol urýchlene o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie, keďže podľa jeho názoru najvyšší súd mohol rozhodnúť o sťažnosti prokuratúry pred 3. decembrom 2014. Pokiaľ išlo o dôvody väzby sťažovateľa, podľa ústavného súdu samotná hrozba vysokým trestom neodôvodňovala obavu z úteku a poukázal na to, že obava z úteku bola predtým skúmaná všeobecnými súdmi a existencia takejto obavy nebola nezistená. Podľa ústavného súdu, iné dôvody uvedené najvyšším súdom než hrozba vysokým trestom boli tendenčné, ba až iluzórne“[6], pričom je nutné podotknúť, že Ústavný súd Slovenskej republiky nekonštatoval porušenie dohovoru o ochrane ľudských práv.

Sťažovateľ sa po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky obrátil na Európsky súd pre ľudské práva pričom namietal porušenie článku 5 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 a ods. 5 a článku 13 dohovoru o ochrane ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva odmietol argumentáciu a sťažnosti navrhovateľa v zmysle ktorého bolo namietané porušenie článku 5 ods. 3 dohovoru o ochrane ľudských práv.

V súvislosti s porušením článku 5 ods. 1 písm. a) Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie práv sťažovateľa a nadviazal na názor Ústavného súdu pričom potvrdil, že vybavenie sťažovateľovej žiadosti o prepustenie najvyšším súdom bolo poznačené účelovým zdržaním, ktoré malo za následok, že okolnosti pre rozhodnutie o väzbe sa medzičasom zmenili, a teda konštatoval, že väzba sťažovateľa bola v rozpore s článkom 5 ods. 1  Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv.[7]

Európsky súd pre ľudské práva taktiež konštatoval, že zamietnutie priznania finančného zadosťučinenia Ústavným súdom Slovenskej republiky predstavuje porušenie čl. 5 ods. 5[8] Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, keďže v konaní došlo porušeniu čl. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv pričom podľa názoru autora v tomto prípade mohlo dôjsť k nadužívaniu trvania väzby v trestnom konaní, čo predstavuje nežiadúci jav v trestnom konaní pričom takého nadužívanie väzby je rovnako aj judikované ako nepriaznivý jav.[9] [10]

Európsky súd pre ľudské práva v zmysle vyššie uvedeného priznal sťažovateľovi priznal finančnú náhradu ako kompenzáciu nemajetkovej ujmy vo výške 8 000,-Eur ako náhradu nákladov a výdavkov súvisiacich s konaním vo výške 2 000,-Eur.[11]