Záložné právo má v prvom rade zabezpečovaciu funkciu; zabezpečuje pohľadávku záložného veriteľa už od okamihu svojho vzniku, vedie (motivuje) dlžníka k tomu, aby pohľadávku záložného veriteľa dobrovoľne splnil a záložnému veriteľovi poskytuje istotu, že sa bude môcť uspokojiť zo zálohu, ak nebude jeho pohľadávka riadne a včas splnená. Ak nebola pohľadávka záložného veriteľa riadne a včas splnená, uplatní sa uhradzovania funkcia záložného práva; záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa zo zálohu, bez toho, že by sa musel spoliehať na to, že sa domôže úhrady svojej pohľadávky z majetku dlžníka. Záložné právo je ďalej právom subsidiárnym a akcesorickým. Subsidiarita záložného práva vyjadruje, že ide o podporný zdroj uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa, ktorý sa uplatní len vtedy, ak pohľadávka nebola dlžníkom dobrovoľne splnená a ani nezanikla iným spôsobom. Akcesorickým je záložné právo najmä preto, že vzniká len vtedy, ak vznikla platne tiež pohľadávka, ku zabezpečeniu ktorej má slúžiť. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9. júna 2005, sp. zn. 29 Odo 563/2003)
Záložné právo rovnako ako ručenie svojou povahou predstavuje záruku za dlh a je v ňom obsiahnutá aj povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa. Na rozdiel od ručenia, pri ktorom je pohľadávka veriteľa zabezpečená celým majetkom ručiteľa, pri záložnom práve ide len o „ručenie" zálohom, ostatný majetok záložcu nemôže byť použitý k uspokojeniu veriteľa. (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15. marca 2007, sp. zn. IV. ÚS 7/07-22)