Omylom sa na pravde nič nemení
Príklad použitia pojmu v praxi:
Z tohto hľadiska je iba sekundárnou otázkou a problémom otázka času, od ktorého je účinné uznesenie ústavného súdu o výklade čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy podané pod sp.zn. I. ÚS 30/1999. Predsa však názory, že takéto rozhodnutie je záväzné iba v budúcnosti, po jeho prijatí, nielenže nemajú právnu oporu v žiadnom právnom predpise, ale sú v zrejmom rozpore s princípmi právneho štátu, ako ho má na mysli čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa čl. 1 ústavy je Slovenská republika právnym štátom. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak je konanie štátneho orgánu z hľadiska rozsahu jeho právomocí predmetom sporu medzi ním a iným subjektom a následne predmetom konania pred týmto súdom, vynesie ústavný súd svoje rozhodnutie ako deklaratórny akt. Svojím rozhodnutím ústavný súd deklaruje, aký bol, je a bude rozsah ústavného práva alebo právomoci. Toto rozhodnutie je celkom nepochybne platné ex tunc, teda do minulosti, vždy v prípadoch, keď to je v konkrétnej veci efektívne. Naopak, iba tam - iba v tých veciach - kde či už plynutie času, alebo iná, právne relevantná okolnosť robí úpravu vzťahov a kompetencií do minulosti neefektívnou, sa rozhodnutím ústavného súdu tieto vzťahy a kompetencie do minulosti neriešia. Ak štátny orgán koná inak, ako to vo svojom rozhodnutí o výklade považuje za súladné s ústavou ústavný súd, konal tento štátny orgán celkom jednoznačne v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy už v tej chvíli, keď svoje oprávnenie využil v rozsahu, ktorý mu ústava neposkytovala. Je celkom irelevantné, že konkrétny štátny orgán svoje konanie považoval za súladné s ústavou, a je teda irelevantné i to, ako si sám rozsah svojich oprávnení vykladá. Právny stav vytvorený právnymi normami existuje objektívne. Existuje už v čase pred rozhodnutím ústavného súdu o výklade konkrétneho článku ústavy alebo ústavného zákona. Je to v úplnom súlade so zásadou rímskeho práva errore veritas non amittitur - omylom sa na skutočnosti nič nezmení. Žiadny "predpis", ktorý by expressis verbis upravil záväznosť rozhodnutí ústavného súdu o výklade ústavy a ústavného zákona, z hľadiska ich časového pôsobenia nemôže existovať. Ako už bolo uvedené, iba konkrétna situácia, povaha riešenej otázky, predmet konania a pod. rozhodnú totiž o čase reálneho pôsobenia výroku. Neobstojí preto porovnávanie záväznosti výrokov ústavného súdu vydaných v iných druhoch konania, ktoré môžu prebiehať pred ústavným súdom, so záväznosťou výrokov o výklade podľa čl. 128 ústavy. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 48/1999, z 20. decembra 1999.)