Slovné spojenie "ad absurdum" znamená "do nezmyselnosti", ide o spôsob interpretácie právnej normy, kedy nelogickosť alebo nesprávnosť resp. protiprávnosť vysvetlíme za použitia extrémneho alebo nezmyselného príkladu; privedieme do krajnosti, aby sme dokázali nezmyselnosť.
Príklady použitia pojmu v praxi:
Ústavou zakotvený princíp proporcionality teda pripúšťa zásah do základných práv a slobôd za predpokladu, že to ústava vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode umožňuje, takýto zásah sleduje legitímny ustanovený cieľ, miera tohto zásahu neprekračuje odôvodnené a rozumné hranice, pričom takýto zásah musí prihliadať na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva alebo slobody. Ústavodarcom použitý termín ,,musí dbať na ich podstatu a zmysel" však nemožno vykladať tak, že ,,nesmie ísť o zásah do podstaty základného práva". Pripustenie takéhoto pohľadu na vec v zmysle väčšinového rozhodnutia by totiž ad absurdum viedlo vo vzťahu k vlastníckemu právu k záveru, že vyvlastnenie, ktoré predstavuje "absolútny zásah do podstaty vlastníckeho práva", nie je ústavne vôbec akceptovateľné, pričom takýto pohľad na vec je v priamom rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy či čl. 1 ods. 1 dohovoru. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 19/09)
Za zákon, ktorý ustanovuje podmienky hospodárenia subjektov samosprávy s ich majetkom a ich finančnými prostriedkami možno považovať najmä zákon č. 583/2004 Z.z., ale podľa môjho názoru rozhodne nie napadnutý § 39a zákona č. 596/2003 Z.z., ktorý direktívne prikazuje, na čo majú subjekty samosprávy použiť svoje vlastné finančné prostriedky a v akom rozsahu, pretože je v rozpore s podstatou a zmyslom územnej samosprávy. Opačný názor totiž ad absurdum pripúšťa, aby štát prostredníctvom zákonov vydal direktívny príkaz ako nakladať so všetkými vlastnými finančnými prostriedkami subjektov samosprávy (!), a tak legálnou cestou "zlikvidoval" územnú samosprávu napriek tomu, že by mala podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu predstavovať významnú ústavnú hodnotu, ktorá požíva osobitnú ochranu. (Odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza k rozhodnutiu sp. zn. PL. ÚS 126/07)
Je preto celkom právne irelevantný záver žalovanej, že rozhodujúcou skutočnosťou pre existenciu povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia v tomto prípade je iba existencia oprávnenia žalobcu na výkon advokácie, ktoré žalobcovi bolo udelené 3. júna 1996. Ak by si konajúci súd v rozpore s výkladovým pravidlom "redukcio ad absurdum" takýto záver osvojil, potom by potvrdil neželanú situáciu, že hoci by advokát v pozícii konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným nesmel vykonávať advokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.) a z uvedeného dôvodu by bol bez príjmu (odmeny) za samostatný výkon advokácie, ak by aj tak mal počas výkonu funkcie konateľa advokátskej spoločnosti (prinajmenej prvý rok) uloženú povinnosť odvádzať poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie, čím by došlo k nezákonnému zásahu do vlastníctva chráneného čl. 20 ústavy. (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 426/2012)