Občianske procesné právo

Princípu spravodlivosti sa prieči, aby v dôsledku procesnej aktivity sporovej strany, ktorá sa sťažnosťou podľa § 239 a nasledujúcich CSP domáha nápravy rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, bola dodatočne na základe podania učineného až v rámci konania o takto podanej sťažnosti priznaná protistrane náhrada trov konania, ktorých výšku táto protistrana opomenula preukázať, a náležite vyčísliť pred rozhodovaním vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP, a to za stavu, keď okolnosti veci neindikujú, že by protistrane vo včasnom preukázaní a vyčíslení trov bránila objektívna prekážka.

I. Keď okresný súd nevytvorí priestor pre povinného, aby v rámci konania pred súdom (čo i len písomne) predniesol svoju argumentáciu, reagoval na tvrdenia oprávneného a predložil dôkazy na podporu svojich tvrdení, ale bez ďalšieho na základe výsledkov miestneho zisťovania úradu práce a tvrdení oprávneného rozhodne o uložení pokuty povinnému, odníme povinnému v tejto časti konania (o uložení pokuty za neplnenie povinností uložených rozhodnutím súdu) možnosť vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam pre posúdenie veci a tým aj možnosť konať pred súdom. II. subjektom povinným zabezpečiť inštitucionálne a procesné záruky spravodlivého súdneho procesu je jedine súd. Súd je preto povinný vytvoriť priestor účastníkovi konania, aby mohol svoje procesné oprávnenia uplatňovať bezprostredne a priamo vo vzťahu k súdu. Právo účastníka konania vyjadriť sa pred súdom nie je konzumované, resp. naplnené jeho vyjadrením pred iným orgánom bez príslušnej autority (napríklad miestne zisťovanie orgánu sociálnoprávnej ochrany).

Ak súd, rozhodujúci o výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí, bez toho, aby vydal uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia (proti ktorému je prípustné odvolanie), vyzve povinného na dobrovoľné plnenie povinnosti pod hrozbou poriadkovej pokuty, znemožní tým realizáciu tých procesných práv povinného , ktoré mu dáva Civilný mimosporový poriadok (možnosť podať odvolanie), čím následne dôjde k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.

Inštitút nariadenia výkonu rozhodnutia nie je určený na to, aby sa stal nástrojom násilnej zmeny prejavov vôle maloletého dieťaťa, pokiaľ jeho rozhodnutie nebolo úmyselne ovplyvnené tretími osobami. Pokiaľ nemožno dieťa aj napriek adekvátnemu výchovnému pôsobeniu presvedčiť, že má ísť k otcovi, javí sa ukladanie pokút ako nezmyselné a neplniace zákonom predvídaný účel, t. j. zabezpečiť splnenie povinnosti. V súlade s princípmi vyjadrenými v Dohovore o právach dieťaťa je vylúčené, aby ktorýkoľvek z rodičov nútil dieťa k plneniu povinností všetkými prostriedkami. Sankčné pôsobenie súdu tak nemá reálny objekt, teda vôľou ovplyvniteľné ľudské správanie, na ktoré by mohlo reálne pôsobiť.

Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom konaní, a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie a poskytnúť mu možnosti sa k nim vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje právo byť vypočutý/audiatur et altera pars/právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. Neexistuje však relevantný a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade kontradiktórne, uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, v ktorom sa rozhoduje o subjektívnych právach a povinnostiach.

Za tarifnú hodnotu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov sa považuje výška peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej hodnoty je teda hodnota v okamihu začatia poskytovania právnej služby, a nie hodnota predmetu poskytnutia právnej služby v čase (dobe) vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby.

Späťvzatie žaloby v občianskom súdnom konaní (teraz civilnom sporovom konaní - pozn. redakcie) treba považovať za podanie týkajúce sa veci samej, preto sa za neho priznáva náhrada trov konania, pokiaľ ide o odmenu advokáta za jeden úkon. Späťvzatie žaloby je úkonom právnej služby týkajúcim sa veci samej, pretože v jeho dôsledku dochádza k podstatnej zmene žalovaného nároku.

Možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania – prinajmenšom tak, že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej argumentácie (ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil, prečo táto bola bez právneho významu) a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť (v tejto súv. por. i uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. februára 2019 sp.zn. 7 Cdo 226/2017). Tým samozrejme nie je myslené, že odvolateľovi musí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický argument.

Aplikácia procesných noriem, ktorá vedie k procesnému rozhodnutiu, je vo svojej podstate na strane jednej nemeritórnym právnym posúdením, no na strane druhej je aj procesným postupom tak, ako ho predpokladá § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Preto je ústavne neudržateľný právny názor, podľa ktorého je z prieskumu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku vylúčený prieskum takým rozhodnutí, ktoré namietajú nesprávne právne posúdenie procesných noriem. Práve naopak, § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je priestorom ochrany tých základných práv, do ktorých bolo zasiahnuté rôznymi nesprávnymi procesnými postupmi a rozhodnutiami.

Doručením neúplného rozsudku strane sporu alebo účastníkovi konania nezačne plynúť odvolacia lehota bez ohľadu na to, aká časť textu a s akým významom v rozsudku chýba. Doručenie rovnopisu rozhodnutia v neúplnej podobe tak, že v ňom chýba ktorákoľvek časť jeho textu, znamená vadu v postupe súdu, ktorú je potrebné napraviť doručením nového, kompletného rovnopisu rozhodnutia, a to so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, vrátane nového začiatku plynutia lehoty k podaniu opravného prostriedku.

bez zovšeobecneného záveru