Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
Predplatné
Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
TlačPoštaZväčšiZmenši

Povinnosti mediátora pri riešení spotrebiteľských sporov

Martin Biskupič • 26.11. 2018, 19:28

Mediátor, podnikajúci podľa zákona o mediácii[1], je povinný dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, týkajúce sa jeho činnosti. K nim sa radí aj oblasť právneho poriadku upravujúca ochranu spotrebiteľa. Pre mediátora sú relevantné dve roviny. Prvou je rovina upravujúca osobitné podmienky výkonu mediácie v rámci riešenia spotrebiteľských sporov a druhou rovinou sú povinnosti mediátora vo vzťahu  ku klientovi v postavení spotrebiteľa.

V tomto príspevku sa budem venovať prvej rovine, teda prípadom, kedy spor riešený mediátorom vyplýva alebo súvisí so spotrebiteľskou zmluvou. V takomto prípade zákon o mediácii stanovuje viacero odklonov a povinností mediátorov.

Definícia spotrebiteľského vzťahu

Prvá časť tohto príspevku bude zameraná na špecifikáciu spotrebiteľského vzťahu. Z praxe viem, že v rámci legislatívy ochrany spotrebiteľa je najzradnejšou témou samotná definícia spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy.

Na určenie, či je zmluvný vzťah spotrebiteľským, je potrebné poznať dve definície. Prvou je definícia  spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka[2]. Tá ustanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Čo do formy zmluvy, zákon nerozlišuje medzi tým, či bola zmluva uzatvorená písomne, ústne alebo konkludentne, tzn. mlčky (napr. nákup v samoobsluhe).

Podstatné je, že túto zmluvu uzatvoria dodávateľ so spotrebiteľom. Občiansky zákonník za dodávateľa považuje osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Nie je rozhodujúce, či sa jedná o právnickú osobu (s.r.o., a.s., a i.) alebo fyzickú osobu – podnikateľa (živnostník, mediátor, a i.). Dôležité je, že osoba vykonáva obchodnú alebo podnikateľskú činnosť a že zmluva s touto činnosťou súvisí. Je potrebné upozorniť, že zákon priznáva štatút spotrebiteľskej zmluvy aj zmluve uzatvorenej dodávateľom, ktorý nemal príslušné oprávnenie na podnikanie, dopúšťal sa teda neoprávneného podnikania.

Za spotrebiteľa považuje Občiansky zákonník fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Znamená to, že na strane kupujúceho stojí fyzická osoba, ktorá tovary a služby kupuje pre svoju potrebu. Treba upozorniť, že aj v mene právnických osôb spravidla konajú iba fyzické osoby na základe príslušného oprávnenia (napr. konateľ, splnomocnenec). Pri identifikácii zmluvnej strany na písomnej zmluve, ktorá je predmetom sporu, by nemalo byť sporné, či sa jedná o spotrebiteľa, nakoľko v prípade, ak na zmluve figuruje právnická osoba, za ktorú koná fyzická osoba, jednoznačne sa o spotrebiteľa jednať nemôže. Čo ale v prípade, ak zmluva nebola uzatvorená písomne (napr. ak fyzická osoba spraví nákup v predajni)? Bolo by na dodatočnom dokazovaní, či táto osoba nakupovala pre svoju potrebu alebo na účet zamestnávateľa/spoločnosti za ktorú koná.

Osobitným zákonom, ktorý upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti predávajúcich, je zákon o ochrane spotrebiteľa[3]. Ten taktiež definuje spotrebiteľa a predávajúceho (dodávateľ podľa Občianskeho zákonníka). Definície podľa Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa sa líšia iba v detailoch, z výkladového hľadiska sú ale totožné. Zákon o ochrane spotrebiteľa považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. Predávajúcim sa podľa tohto zákona rozumie osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet.

Pre určenie, či je zmluva spotrebiteľskou, a či sa na mediátora vzťahujú osobitné podmienky pre riešenie spotrebiteľských sporov, sú teda najdôležitejšie tri aspekty:

1. Či na strane zákazníka figuruje fyzická osoba – nepodnikateľ.

2. Či na strane predávajúceho figuruje právnická osoba alebo fyzická osoba – podnikateľ (s prideleným IČO).

3. A v treťom rade, či je naplnená podmienka, že spotrebiteľ nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania a či predávajúci koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania.

Praktické príklady sú uvedené v závere tohto príspevku.

Špecifické povinnosti mediátora

Prvým a najzásadnejším rozdielom pri mediovaní spotrebiteľského sporu je dohoda o odmene mediátora. Vo všeobecnosti (pri mediovaní iných ako spotrebiteľských sporov) nemá mediátor a osoby zúčastnené na mediácii obmedzenie pre stanovenie výšky odmeny, prípadne pre stanovenie výpočtu odmeny. Pri mediovaní spotrebiteľského sporu však zákon o mediácií upravuje isté limity. Prvým limitom je, že odmena nemôže závisieť od výsledku mediácie, tzn. od spôsobu jej ukončenia. Druhým limitom je, že spotrebiteľ sa na odmene mediátora nemôže podieľať vyššou sumou ako 10% z celkovej odmeny, avšak najviac vo výške 20,- €. Účelom tejto zákonnej úpravy je, aby sa spotrebiteľ finančne nespolupodieľal na odmene mediátora za vyriešenie sporu, a ak, tak len v minimálnej miere.

V súvislosti s vyššie uvedeným sa naskytá teoretická otázka narušenia nestrannosti mediátora. Niektoré teórie, a aj viacerí praktizujúci mediátori, trvajú na rovnakom spolupodieľaní sa osôb zúčastnených na mediácií na odmene mediátora pre vylúčenie pochybností o nestrannosti mediátora. Bez ohľadu na teoretickú rovinu, zákon jasne špecifikuje obmedzenia dohadovania odmeny pri riešení spotrebiteľských sporov a tak, čo sa týka hradenia odmeny mediátora, nezostáva priestor na rovnosť osôb zúčastnených na mediácií.

Ďalším odklonom pri spotrebiteľských sporoch je neplatnosť mediačnej doložky podľa ust. § 7 zákona o mediácii. Mediačná doložka je osobitné dojednanie zmluvných strán o tom, že budú svoje prípadné spory riešiť prvotne mediáciou. Vo všeobecnosti, ak by sa ukázalo, že zmluva, ktorej súčasťou je mediačná doložka, je neplatná, mediačná doložka zostáva v platnosti a strany sporu sú viazané platnou mediačnou doložkou v neplatnej zmluve. Práve pri spotrebiteľských zmluvách je stanovená výnimka, že spolu s neplatnosťou spotrebiteľskej zmluvy automaticky stráca platnosť aj mediačná doložka. V takom prípade sa môže spotrebiteľ obrátiť priamo na súd, bez potreby absolvovania mediácie.

Posledným rozdielom medzi mediovaním spotrebiteľských sporov a iných ako spotrebiteľských sporov, sú informačné povinnosti. Zákon o mediácii v § 11 stanovuje povinnosti pre mediačné centrá, ktoré sa ale primerane vzťahujú aj na samotných mediátorov[4], tzn. mediátor povinnosti musí plniť, ak je to v danom prípade relevantné.

Medzi spoločné povinnosti mediačných centier, aj samotných mediátorov, patrí povinnosť uviesť na zriadenom webovom sídle informáciu o druhoch spotrebiteľských sporov, ak riešia iba určitý okruh spotrebiteľských sporov a informáciu o priemernej dĺžke trvania spotrebiteľského sporu. Nemožno opomenúť povinnosť vypracovávať a zverejňovať raz ročne správu o činnosti mediátora/mediačného centra v súvislosti s riešením spotrebiteľských sporov.

Mediačné centrá sú navyše povinné v rámci riešenia spotrebiteľských sporov viesť osobitný zoznam mediátorov venujúcich sa spotrebiteľským sporom, pričom tento zoznam musí byť zverejnený na webovom sídle mediačného centra. Okrem toho, štatút mediačného centra musí obsahovať osobitné pravidlá riešenia spotrebiteľských sporov, ak spotrebiteľské spory mediačné centrum rieši. Samozrejme, vyššie uvedené povinnosti sa na mediátora a mediačné centrá vzťahujú iba vtedy, ak mediátor alebo mediačné centrum rieši alebo riešilo čo i len jeden spotrebiteľský prípad.

Rád by som tiež poukázal na subjekty Alternatívneho riešenia spotrebiteľských sporov, oprávnené na svoju činnosť na základe zákona o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov.[5] Zo zákona sú orgánmi alternatívneho riešenia spotrebiteľských sporov Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Slovenská obchodná inšpekcia. Tieto orgány riešia spotrebiteľské spory na základe osobitného zákona, a ako orgány napojené na štátny rozpočet nie sú zamerané na dosahovanie ziskov, ako je to v prípade mediátorov a mediačných centier. Považujem ich za vhodnú alternatívu pre spotrebiteľa, keďže motivácia dodávateľov k účasti na konaní je v tomto prípade posilnená bezplatnosťou a čiastočne aj vynútená sankcionovateľnosťou. Po splnení podmienok sa alternatívnemu riešeniu spotrebiteľských sporov podľa tohto zákona môžu venovať aj iné právnické osoby. Viac informácií nájdete na http://www.economy.gov.sk/obchod/ochrana-spotrebitela/alternativne-riesenie-spotrebitelskych-sporov-1/alternativne-riesenie-spotrebitelskych-sporov

Uvedomujúc si zložitosť uvedených definícií, uvediem pár praktických príkladov:

č. 1 Pán Ján si objednal náradie do svojej záhradky z internetového obchodu, pričom internetový obchod tovar nedodal a pánovi Jánovi uhradenú cenu nevrátil. Pán Ján k objednávke zadal okrem základných údajov aj svoje IČO, ktoré mu bolo pridelené na živnosť.

V takomto prípade sa o spotrebiteľskú zmluvu nejedná z dôvodu, že sa pán Ján zmluvne identifikoval ako podnikateľ, tzn. pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Nie je rozhodujúce, že pán Ján si tovar kupoval pre svoju osobnú potrebu a identifikoval sa ako podnikateľ z dôvodu uplatnenia si nákladov v účtovníctve.

č. 2 Pani Anna si zakúpila cez inzertný portál použitý mobilný telefón od inej fyzickej osoby. Nebol podľa jej predstáv, tak sa rozhodla využiť svoje právo spotrebiteľa tovar do 14 dní vrátiť.

Keďže na strane predávajúceho nefigurovala osoba, ktorá by konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, nejedná sa o spotrebiteľský vzťah. Mediátor by takýto spor neviedol ako spotrebiteľský.

č. 3 Prevádzkovateľ reštaurácie vyraďuje opotrebovaný nábytok a predáva ho na inzerát fyzickej osobe –nepodnikateľovi. Na kúpnej zmluve figuruje na strane predávajúceho podnikateľ a na strane kupujúceho fyzická osoba – nepodnikateľ.

Ani takýto zmluvný vzťah sa nepovažuje za spotrebiteľský, napriek tomu že dve podmienky boli naplnené. Absentovala tretia podmienka, a teda že predávajúci koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Prevádzkovateľ reštaurácie disponuje oprávnením na reštauračné služby, nie na maloobchodný predaj (rozsah oprávnenia možno overiť v príslušných registroch www.orsr.sk, www.zrsr.sk).

Iný by bol prípad predajne nábytku, ktorá by v akcii rozpredávala sezónny tovar. Takýto predaj by bol predajom v rámci predmetu podnikateľskej činnosti a zmluvný vzťah by bol spotrebiteľským (samozrejme, ak by na strane kupujúceho bola fyzická osoba – nepodnikateľ).

č. 4 Pani Eva si zakúpila použitý kávovar prostredníctvom inzertného portálu. Kávovar sa do mesiaca pokazil a predávajúci nechcel prijať reklamáciu so zdôvodnením, že tovar nepredával ako podnikateľ. Pani Eva ale zistila, že predávajúci má na predmetnom portáli ďalších 156 inzerátov na kávovary a domnieva sa, že predávajúci takýmto spôsobom neoprávnene podniká.

V prípade, ak by predávajúci fakticky naplnil definíciu podnikania a tým pádom by sa dopustil neoprávneného podnikania, skutočne by sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu, tzn. aj mediátor by mal osobitné povinnosti pri riešení spotrebiteľských sporov.

Z dôvodu, že sa jedná iba o podozrenie na neoprávnené podnikanie a mediátor nemá kompetenciu toto posúdiť, nebolo by možné mediátora postihovať za nedodržanie osobitných povinností pri riešení spotrebiteľských sporov v prípade dodatočného preukázania neoprávneného podnikania.

Mediátor by porušil ustanovenia zákona o mediácii v prípade spotrebiteľských sporov až v momente, keby v priebehu mediácie mal alebo musel mať vedomosť, že súd v predmetnej veci rozhodol o tom, že predávajúci sa dopustil neoprávneného podnikania, a teda že spor sa týka spotrebiteľskej zmluvy.

č. 5 Manželia si od cestovnej kancelárie zakúpili zájazd, pričom v písomnej zmluve bolo uvedené, že ich vzájomný zmluvný vzťah sa nebude spravovať ustanoveniami ochrany spotrebiteľa, s čím manželia súhlasili a nemali k tomuto výhrady.

Tu je nevyhnutné uviesť, že „ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“[6] Predmetné ustanovenie v zmluve s cestovnou kanceláriou by bolo teda neplatné a zmluva by bola spotrebiteľskou.

Tento stručný prehľad povinností mediátora a mediačných centier pri riešení spotrebiteľských sporov a spôsobu určenia, či sa jedná o spotrebiteľský vzťah, by mal slúžiť ako základné minimum pre mediátorov, nie ako komplexný návod. Keďže samotná problematika spotrebiteľského práva zamestnáva aj odborníkov venujúcich sa výlučne spotrebiteľskému právu a existuje mnoho nejednoznačností, nemožno zhrnúť celú problematiku do jedného príspevku.

Mediátor by mal ale prípady možného porušenia zákona o mediácii minimalizovať, okrem iného aj z dôvodu možnej sankcie, ktorou je vyčiarknutie z registra mediátorov za opakované porušenie zákona alebo povinností ustanovených zákonom o mediácii v priebehu jedného roka. V prípade, ak sa mediátor chce vo svojej praxi vyhnúť spotrebiteľským sporom alebo sa naopak chce spotrebiteľským sporom venovať, musí nevyhnutne poznať definíciu spotrebiteľskej zmluvy a vedieť spotrebiteľskú zmluvu rozlíšiť.

Autor:
JUDr. Martin Biskupič
Mediačná kancelária so sídlom v Bratislave
www.martinbiskupic.sk
mediator@martinbiskupic.sk
+421 908 112 799

Korektúra: Mgr. Katarína Mészárosová


[1] Zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

[2] ust. § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

[3] Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov

[4] ust. § 4 ods. 7 zákona o mediácii

[5] Zákon č. 391/2015 Z. z. o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

[6] ust. § 52 ods. 2 Občiansky zákonník



Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 3113
Súvisiace články

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: