Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
Predplatné
Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
TlačPoštaZväčšiZmenši

Náhrada imateriálnej ujmy spôsobenej pozostalým usmrtením blízkej osoby

Lucia Budinská • 30.6. 2011, 16:41

„Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením." 1) Právo na život predstavuje jedno zo základných ľudských práv, ktoré zaručuje v článku 15 i samotná Ústava Slovenskej republiky, ako hierarchicky najvyššie postavený právny predpis nášho štátu, ako dokument najväčšej právnej sily. Život ako taký je chránený širokým spektrom právnych predpisov z rôznych oblastí nášho právneho poriadku. „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života." 2)

Ochranu osobnosti každej fyzickej osoby upravuje aj náš najvýznamnejší súkromnoprávny predpis – Občiansky zákonník (ďalej v texte len „OZ"), a to formou všeobecnej úpravy – generálnej klauzuly. „Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy." 3) V rámci tejto všeobecnej úpravy, ktorá sa týka zabezpečenia ochrany osobnosti fyzickej osoby ako celku, zároveň na objasnenie syntetického pojmu uvádza výslovne a príkladmo niektoré jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby - život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy, ktorých ochranu je potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektmi s rovnakým právnym postavením. Z toho vyplýva, že občianskoprávna ochrana jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne uvedené v zákone (skutočnosť, že ide len o demonštratívny výpočet vyplýva z použitia pojmu „najmä" pred uvedením jednotlivých hodnôt). Popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy sem možno zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, svojej podoby, pseudonymu atď. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému, ktorý je protiprávny. O neoprávnený zásah nejde, ak ten, kto sa ho dopúšťa, plní svoju právnu povinnosť alebo vykonáva svoje právo. Na toto ustanovenie nadväzujú ďalšie, ktoré upravujú najmä rozsah nárokov, ktoré má právo poškodený prípadne ďalšie osoby, ktorým je priznané právo uplatňovať si právo na ochranu poškodenej osoby. Oprávnenými osobami sú manžel, deti, a ak ich niet, rodičia. Výpočet týchto osôb je taxatívny, a tak toto právo prináleží len osobám výslovne uvedeným v zákone. V tejto práci by som sa ďalej chcela venovať najmä inštitútu náhrady imateriálnej ujmy v prípadoch, v ktorých došlo k vzniku ujmy nepriamej a ktorému, podľa môjho názoru, v našich podmienkach nebola venovaná dostatočná pozornosť.

Pojem ujmy patrí k základným pojmom súkromného práva, pričom v zásade rozlišujeme medzi ujmou materiálnou a imateriálnou. Občiansky zákonník pracuje najmä s pojmom škoda, ktorý sa však používa najmä v prípade škody majetkovej, škody na zdraví. „Škodou je majetková ujma, ktorú možno vyjadriť v peniazoch." 4) Pojem ujma sa často používa v súvislosti s ujmou imateriálnou, ktorá je dôsledkom neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Tá vzniká najmä v dôsledku porušenia právnej povinnosti v inej než majetkovej sfére, pričom jej obsah nie je právnym poriadkom vymedzený.

Imateriálne hodnoty predstavujú jednak určité hodnoty ľudskej osobnosti (život, zdravie, podoba, hlas, meno, intímna sféra a pod.), na hmotnom substráte zachytené prejavy osobnosti človeka (napr. podobizne, obrazové snímky, písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy a pod.) a tiež výsledky duševnej tvorivej činnosti človeka (autorské dielo, vynález, zlepšovací návrh a pod.) 5)

Pojem ujma je širší ako pojem škoda, keďže zahŕňa okrem prípadov, keď niekto následkom určitej skutočnosti utrpel ujmu na svojom majetku alebo majetkovej stránke osobnostného vzťahu, aj ujmu utrpenú na iných právom chránených záujmoch imateriálneho charakteru. O imateriálnej ujme môžeme hovoriť tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti došlo k jej porušeniu. Ide o ujmu, ktorá sa nijak nepremieta do majetkovej sféry poškodeného, a ktorú v tomto dôsledku nie je možné presne vyjadriť v peniazoch. Na strane pôvodcu tejto ujmy, neoprávneného zásahu, teda vzniká zodpovednosť za imateriálnu ujmu.

Škoda na zdraví alebo na živote má u nás osobitné postavenie. Odškodňuje sa bolesť poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Vznik škody a jej rozsah musí vždy preukázať poškodený. Skôr ako o náhrade alebo odškodnení za spôsobenú ujmu je presnejšie hovoriť o poskytnutí primeraného zadosťučinenia, satisfakcie za spôsobenú imateriálnu ujmu. „Peňažná čiastka poskytnutá ako satisfakcia tak nenahrádza vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale ju iba určitým spôsobom primerane zmierňuje."

Pri kompenzáciách za imateriálne ujmy možno spomenúť, že naša úprava je oproti právnej úprave iných európskych štátov značne úzka (vrátane Českej republiky - k čomu sa dostanem ďalej v texte). Zahraničná právna úprava aj judikatúra ukazuje trend smerujúci ku kompenzáciám za rôzne druhy ujmy ako sú napríklad „strata šance" („loss of chance"), čistá ekonomická ujma („pure economic loss") alebo náhrada ujmy nepriamo poškodených osôb, ktorým vznikla ujma odvodená (tzv. „dommage par richochet"). „Občiansky zákonník nerozlišuje pojem tzv. morálna škoda, nerozlišuje ani tzv. škody priame a nepriame." 6)

Súčasťou právnej istoty je právo každého dovolať sa právnej ochrany svojho subjektívneho práva rovnako ako aj istota, že sa mu takejto ochrany zo strany štátu dostane. Táto zásada však vychádza z ústavne zakotveného práva každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Ako však postupovať v prípade, že naturálna reštitúcia, a teda navrátenie do pôvodného stavu, neprichádza do úvahy?!

Osobnostné práva človeka upravené v §11 - §16 OZ predstavujú základ súkromnoprávnej úpravy osobnostného práva. Vzhľadom na to, že obsah týchto ustanovení má značne „široký záber", ucelená úprava neexistuje. 7) Medzi tzv. všeobecné osobnostné práva, ktoré patria bez rozdielu každému zaraďujeme najmä právo na ochranu života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 8)

Je nutné poznamenať, že zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému, ktorý nie je v súlade s objektívnym právom. Takýto neoprávnený zásahu musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby. Osoba, ktorá v dôsledku svojho protiprávneho konania, zasiahla do osobnostných práv iného jednotlivca, zodpovedá za vznik škody. 9) Predpokladmi vzniku takéhoto zodpovednostného vzťahu je jednak preukázané porušenie právnej povinnosti, pričom je irelevantné, či došlo k porušeniu povinnosti uloženej zákonom, zmluvou alebo inou právnou skutočnosťou, ďalej vznik škody a kauzálny nexus, a teda preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

Vychádzajúc z občianskoprávnej ochrany osobnosti, ktorá je na rozdiel od administratívnej a trestnoprávnej, založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, na vznik zodpovednosti podľa noriem občianskeho práva, nie je potrebný subjektívny predpoklad spočívajúci v zavinení. Na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná osoba, voči ktorej takýto neoprávnený zásah smeroval. Ako však postupovať v prípade, že takejto osoby niet?! V súlade s ust. § 15 OZ „Po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom." Avšak čo v prípade, keď takáto právna skutočnosť nastala v dôsledku konania inej osoby?! V tom prípade je potrebné upriamiť pozornosť aj na tých, ktorí boli v dôsledku tejto právnej skutočnosti poškodení, avšak nepriamo.

V texte sa ďalej venujem zodpovednosti za ujmu imateriálnu – nehmotnú, ideálnu – takú, ktorú z hľadiska de lege lata nie je možné kvantifikovať, čo však nevylučuje, že súd môže jednotlivcovi priznať náhradu takejto imateriálnej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 OZ „Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo." 10) V tomto prípade je dôkazné bremeno na žalobcovi, a teda tom, kto sa domáha náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch. V mnohých prípadoch, najmä, keď blízka osoba zahynula tragicky - vinou či nedbanlivostným konaním žalovaného, môže byť pre žalobcu nesmierne ťažké preukazovať, čo pre neho usmrtená osoba znamenala. Tým chcem povedať, že snažiť sa súdu dokázať, že táto nemajetková ujma existuje, môže spôsobovať žalobcovi psychický tlak, ktorý môže a nemusí zvládnuť.

Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je konštatovanie súdu, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, konkrétne do práva na súkromie a rodinný život. Ďalej je nevyhnutné prihliadnuť, ako som už spomínala, nielen na závažnosť takejto ujmy, ale aj na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Je tiež potrebné dôkladne poznať väzby žalobcu k osobe, ktorá následkom takéhoto protiprávneho konania zahynula. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti" takéhoto zásahu. Domnievam sa, že takýmto činom dôjde k tak neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov, že na škále „závažnosti" od 1 do 10, kde 10 je maximum, si „zaslúži" 10. Súdy niekoľkokrát konštatoval, že náhrada imateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, pričom pri stanovení jej výšky je smerodajných niekoľko faktorov, a to či bol žalovaný pôvodcom takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti tak ako aj to, ako bol žalobca uspokojený v trestnom konaní. Je nepochybné, že žiadna suma, priznaná súdom, nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu ani na to, aby nahradila život človeka. Ako som už spomenula, tento inštitút si kladie za cieľ túto ujmu zmierniť, a to najmä v prípadoch, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Tu možno vidieť podobnosť s dávnejšie pertraktovaným názorom, že peniaze v tomto prípade majú umožniť „citové obveselenie."

V prípade, že nedošlo k mimosúdnemu vyrovnaniu, poškodený sa môže so svojim nárokom obrátiť na príslušný súd. Ak nemožno podať reštitučnú žalobu (t.j. odstránenie následkov neoprávnených zásahov), je možné podať žalobu satisfakčnú, ktorej účelom je poskytnúť primerané zadosťučinenie v prípadoch, v ktorých obnovenie pôvodného stavu nie je možné. O priznaní primeraného zadosťučinenia môže rozhodnúť súd len na návrh oprávneného, t.j. ide výlučne o návrhové konanie. Pred uplatnením žaloby o náhradu imateriálnej ujmy, nie je nevyhnutné uplatniť žalobou právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Tento typ žaloby je určený na ochranu osobnosti fyzickej osoby, najmä jej života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy a tiež zložiek akými sú napr. osobná sloboda, teda na ochranu pred zásahmi do osobnej integrity fyzickej osoby, a to nielen telesnej. Žalobou na ochranu osobnosti sa fyzická osoba môže domáhať nielen toho, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, ale aj toho, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie. Z hľadiska poskytnutia ochrany je pritom bezvýznamné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Predmetom žaloby na ochranu osobnosti teda môže byť akýkoľvek neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie týchto chránených práv.

Uplatňovanie nárokov z titulu náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch je a bolo, ako som už v texte uviedla, spojené s mnohými prekážkami. Jednou z mnohých bola aj výška a úhrada súdneho poplatku. Žalobca by mal postupovať v súlade s platnou zásadou „eat iudex ultra petita partium", t.j. že súd nemôže z vlastnej ľubovôle priznať peňažnú satisfakciu v sume vyššej, než je uvedená v návrhu. Je lepšie žiadať viac ako menej, avšak nie je vhodné žiadať premrštenú sumu. Zákonom č. 621/2005 Z.z. došlo k novelizácii zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, a tak v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) od súdneho poplatku je oslobodený „navrhovateľ v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom."

Judikatúra – Slovenská republika

Žalobkyňa sa domáhala na súde 11) titulom náhrady nemajetkovej ujmy zaplatenia čiastky 200.000,- Sk od žalovaného za to, že spôsobil dopravnú nehodu. Pri vedení svojho motorového vozidla v podnapitom stave zozadu narazil do bicykla, na ktorom sa viezla v smere jazdy pri pravej krajnici 17 ročná dcéra žalobkyne, ktorá na následky zranenia zomrela. Žalovaný bol právoplatne uznaný vinným rozsudkom a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že so svojou nebohou dcérou viedla spoločnú domácnosť, protiprávnym konaním žalovaného došlo k zásahu do jej súkromia, keď navždy stratila možnosť viesť rodinný a súkromný život so svojou dcérou, utrpela traumu úmrtím svojej dcéry, ktorá jej navyše pomáhala aj finančne a pri výchove ďalších troch detí vrátane ťažko zdravotne postihnutej dcéry. Právne svoju žalobu odôvodnila poukazom na ust. §11 a nasl. OZ, ktoré poskytuje ochranu súkromiu fyzickej osoby, ktorého súčasťou je aj rodinný život. Prvostupňový súd túto žalobu odmietol (v roku 2003!) s odôvodnením, že slovenský právny poriadok nepozná takýto nárok a ust. §11 OZ nemožno na vec aplikovať. Žalobkyňa podala vo veci odvolanie, ktoré odôvodnila najmä tým, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď odmietol aplikovať ust. § 11 a nasl. OZ. Vo svojom odvolaní poukázala na to, že medzi ňou a nebohou existovali silné sociálne, morálne, kultúrne, citové a kultúrne putá vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Žalobkyňa tvorila s nebohou plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Z nečakanej smrti nebohej prežívala žalobkyňa nielen pocity úzkosti , smútku, zúfalstva a šoku, ale stratila i možnosť viesť s ňou súkromný život odo dňa jej smrti. Túto stratu žalobkyňa prekonávala s výraznými a pretrvajúcimi ťažkosťami. Protiprávnym konaním žalovaného došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobkyne, a tým k intenzívnemu zásahu do jej osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život a právo na ochranu osobnosti žalobkyne bolo porušené protiprávnym zásahom, ktorého následky nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna forma morálneho zadosťučinenia nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma žalobkyne. To vyplýva i z okolností prípadu a vysokej intenzity nepriaznivého konania žalovaného, ktorý je v zásade nereparovateľný. Vzniknutá trauma je zo života žalobkyne prakticky neodstrániteľná. S ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorá je daná mierou intenzity zásahu a časom trvania nepriaznivého následku, sa domáha žalobkyňa náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch. Odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal podľa §212 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav, pretože vo veci nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Judikatúra - Česká republika

Žalobcovia (matka a sestra usmrtenej pri dopravnej nehode) sa žalobou domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobou o ochranu osobnosti. Krajský súd v Prahe rozsudkom zo dňa 26.januára 2006, sp.zn.: 36C/28/2002, uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni v I. rade čiastku 750.000,- Kč a žalobkyni v II. rade čiastku vo výške 150.000,- Kč z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia §13 ods. 2 OZ. O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodol Vrchní soud v Prahe rozsudkom zo dňa 19.apríla 2004, a to tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil. Vo vzťahu k žalobkyne v I. rade potvrdil rozsudok I. stupňa do čiastky 200.000,- Kč a vo vzťahu ku druhej žalobkyni čo do výšky 100.000,- Kč. Odvolací súd vzal pri rozhodovaní do úvahy, že žalovaný dňa 1.mája 2001 spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej bola na mieste usmrtená dcéra žalobkyne v I. rade a sestra žalobkyne v II. rade, za čo bol žalovaný zároveň odsúdený v trestnom konaní. V zmysle ustálenej judikatúry šlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkýň, ktoré sú chránené ust. § 11 a nasl. OZ, a to konkrétne do práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj rodinný život, ktorý zahŕňa najmä právo fyzickej osoby vytvárať, udržovať a rozvíjať vzájomné vzťahy a v ich rámci uplatňovať vlastnú osobnosť. Predpoklady pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch súd odvodil od ust. §13 ods. 2 OZ, keďže takýto zásah je svojou povahou „trvalý a neodstrániteľný". Pri posudzovaní výšky náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch odvolací súd diferencoval medzi väzbami každej zo žalobkýň vo vzťahu ku usmrtenej. Súd ďalej vychádzal tiež zo zásady, že pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, pričom treba prihliadať ku všetkým okolnostiam danej veci i k tomu, že hľadisko primeranosti sa vzťahuje aj k výške náhrady, ktorej zmyslom je vyvážiť, prípadne zmierniť nemajetkovú ujmu. Odvolací súd prihliadol aj k satisfakčnému významu toho, že žalovaný bol odsúdený aj v rámci trestného konania. Súd v predmetnom rozhodnutí však tiež zdôraznil, že majetkové pomery žalovaného nie sú pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy rozhodujúcim hľadiskom, tak ako ani majetkové pomery žalovaného. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný dovolanie, v ktorom ako spôsobilý dovolací dôvod určil naplnenie predpokladov ust. §241a ods. 2 písm. b) OSŘ 13) a konštatuje tak, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pri nesprávnom právnom posúdení veci ide buď o omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, kedy súd buď použije iný právny predpis ako ten, ktorý mal použiť, alebo súd síce aplikuje správny predpis, avšak nesprávne ho vyloží. Takéto nesprávne právne posúdenie veci môže byť spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu. V zmysle ustálenej judikatúry, ak súd aplikoval pri svojom rozhodovaní § 11 a nasl. OZ, nijakým spôsobom sa tak neodchýlil od ustálenej judikatúry viažucej sa k tejto problematike. Najvyšší súd Českej republiky tak rozhodol, že neexistuje žiaden z dôvodov prípustnosti dovolania, a toto ako neprípustné odmietol.

Z tohto rozhodnutia vyplýva, že súd pri úvahe o primeranosti satisfakcie musí vychádzať predovšetkým z celkovej povahy a aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (t.j. musí prihliadnuť najmä k intenzite, povahe, spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu a rozsahu vzniknutej nemajetkovej ujmy a pod.) Pokiaľ teda vzniknutá nemajetková ujma môže byť zmiernená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, je potrebné zvoliť takú formu, ktorá je podľa okolností toho ktorého prípadu primeraná a postačujúca k relatívnej sanácii nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla neoprávneným zásahom, a ktorá tak súčasne bude aj účinná. 14)

Faktom však je, že určenie výšky takéhoto nároku, je značne obtiažne. Súd určuje výšku takejto náhrady podľa svojej úvahy, avšak i tá podlieha hodnoteniu. Základom úvahy je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Súd je povinný vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o úplné a preskúmateľné hľadiská, ktorými sú predovšetkým zistená závažnosť majetkovej ujmy a zistené okolnosti, za akých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Premlčateľnosť práva na náhradu imateriálnej ujmy

Odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky hovorí: „Napriek skutočnosti, že v právnom poriadku SR rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch, taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje jeho elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom." 15)

Premlčateľnosť práva na náhradu nemajetkovej ujmy prejudikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v jednom zo svojich rozhodnutí. 16) Vo svojom rozhodnutí určil, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Za otázku zásadného významu považoval odvolací súd otázku premlčateľnosti, či nepremlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ najmä, či platné znenie ustanovenie § 13 OZ podáva samostatnú a osobitnú úpravu zvláštnych prostriedkov občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej osoby a medzi nimi tiež právo na náhradu imateriálnej ujmy v peniazoch, ktoré je nepremlčateľné, alebo právo na zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ je právo, ktoré sa svojou satisfakčnou funkciou podobá na reparačnú funkciu majetkového práva, teda práva na náhradu škody a premlčuje sa ako každé iné majetkové právo v trojročnej premlčacej lehote.

Na rozdiel od práva na ochranu osobnosti, ktoré sa nepremlčuje, právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Ak je tento prostriedok obrany proti neoprávnenému zásahu vyjadrený peňažným ekvivalentom, nie je dôvod, aby na rozdiel od iných nárokov majetkovej povahy, nepodliehal premlčaniu. Nakoľko uvedená otázka nie je riešená jednotne nielen v rámci judikatúry, ale rôzne názory na riešenie tejto otázky sú uvedené aj v komentároch, či inej literatúre, považuje sa za právnu otázku zásadného významu. Zmyslom náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch je uviesť do rovnováhy mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto ujmy. Odporcovia tejto teórie vidia rozdiely vo funkcii peňazí pri nárokoch na náhradu škody (reparačná) a pri náhrade imateriálnej ujmy (satisfakčná). Podľa ich názoru je nelogické, aby sa niektorá zo samotných foriem ochrany práva na ochranu osobnosti premlčovala, ak samotné právo, ochranu ktorému má poskytnúť, premlčateľné nie je. Súd však vychádza z názoru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, pokiaľ morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ ako výsostne osobné právo nepostačuje na vyváženie a zníženie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv. Vyjadrenie tohto práva peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo je určujúce, z hľadiska uplatnenia všeobecného právneho inštitútu (v tomto prípade premlčania). Toto právo, hoci je jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany osobných (osobnostných) práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, sa svojou povahou zreteľne odlišuje od týchto osobných (osobnostných) práv.

Zákon č. 87/1990 Zb., ktorým bola do nášho právneho poriadku včlenená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, predstavuje významnú zmenu, ktorá však doteraz nebola doplnená žiadnym teoretickým „základom", čo spôsobuje značné komplikácie v aplikácii uvedeného ustanovenia. Táto „systémová chyba" 17) vôbec neprispieva k právnej istote občanov tak, ako ani k autorite súdov. §13 ods. 1 OZ je zväčša využívaný osobami verejne známymi, ktoré sa jeho prostredníctvom domáhajú ochrany svojej osobnosti poškodenej napr. v dôsledku uverejnenia článku či reportáže zavádzajúceho, meno poškodzujúceho a urážlivého charakteru. V tejto súvislosti považujem za vhodné spomenúť, že osobám verejne známym je často súdom priznaná niekoľkonásobne vyššia suma odškodnenia ako bežnému radovému občanovi, ktorý sa na súde domáha náhrady škody z dôvodu ireverzibilného narušenia jeho interpersonálnych a rodinných väzieb. Z uvedeného možno vyvodiť, že zatiaľ čo sa jednému z rovnakej právnej skutočnosti podarí dosiahnuť aj dve formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie a peňažnú náhradu), inému sa nedostane žiadnej. V zmysle ustanovení OZ k priznaniu náhrady imateriálnej ujmy môže dôjsť len za predpokladu, že morálna satisfakcia nie je postačujúca, pričom v tomto prípade ide o základnú podmienku, ktorá musí byť splnená vždy, v každom jednom konkrétnom prípade, o ktorom súd rozhoduje. Ťažko povedať, či práve roztrúsenosť právnej úpravy, alebo jej nedostatočnosť spôsobujú problémy v aplikačnej praxi.

Aj napriek tomu, že náš právny poriadok sa vyvíjal po veľmi dlhú dobu spolu s českým, nakoľko sme tvorili jeden celok, dnes, keď naše právne poriadky existujú nezávisle jeden od druhého, badať značné rozdiely vo vysvetľovaní inštitútov na prvý pohľad totožných. Ako inak si vysvetliť skutočnosť, že kým český právny poriadok obsahuje „vyčíslenie" hodnoty ľudského života, ten náš nie, a ani len rámcovo. Český Občiansky zákonník „určuje" cenu života od 85 tisíc do 240 tisíc korún, pričom záleží na vzťahu k osobe, ktorá zomrie cudzím zavinením. 18) V tomto prípade majú blízki príbuzní zákonný nárok na jednorazové odškodnenie v uvedenej výške, pričom prax zastáva názor, že túto zákonnú čiastku nemožno zvyšovať. Navýšenie náhrad nad paušálnu jednorazovú čiastku je možné len v mimoriadnych prípadoch, t.j. v prípadoch mimoriadnej závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, či pri mimoriadnych okolnostiach, za ktorých k porušeniu práva došlo. Ako najväčší problém sa javí relatívna novosť tohto ustanovenia, ktoré bolo do českého občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou ku 1. máju 2004 a predtým chýbalo úplne – u nás chýba dodnes. Aj Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí 19) určil, že súdna prax bola pre vágnosť právnej úpravy pri určení výšky poskytovaného peňažného zadosťučinenia značne nejednotná. Zákonodarca zaviedol týmto ustanovením do právneho poriadku úplne nový inštitút „odškodnenie za škodu usmrtením", pričom týmto si kládol za cieľ poskytnúť súdom určité vodítko pri stanovení výšky náhrady imateriálnej ujmy. Takéto ustanovenie zakladá originárne právo na jednorazové odškodnenie pozostalých za nemajetkovú ujmu, ktorá im vznikne pri usmrtení blízkej osoby. Takúto čiastku je možné priznať bez ďalšieho dokazovania, a to priamo z titulu príbuzenského vzťahu s usmrteným. Novelizácia nášho právneho poriadku často prebieha chaoticky a v celom procese len ťažko nájsť systematiku. Mnohé významné inštitúty sú upravené v parciálnych úpravách, a tak ani samotné súdy často nevykladajú pojmy totožne. Ani príbuzní poškodených mnohokrát nevedia aké majú práva a tento „boj" už vopred vzdávajú z dôvodu nedostatočnosti právnej úpravy, prieťahom v konaní a v konečnom dôsledku aj nedostatočnej informovanosti. Na druhej strane si však myslím, že ustanovenie, ktoré určuje de facto fixnú čiastku, je značne okliešťujúce a jeho aplikáciou môže nastať situácia, kedy okolnosti a závažnosť vzniknutej ujmy nie sú rovnaké, a i napriek tomu je priznaná rovnaká náhrada v peniazoch. Zastávam názor, že určenie fixnej čiastky ako náhrady za život, je veľmi rámcové. Ako vhodnejší spôsob sa mi skôr javí detailnejšie rozpracovanie kritérií, na základe ktorých sa táto určuje, a stanovenie len akýchsi mantinelov, ktoré by znemožnili bezbrehú aplikáciu ustanovení o náhrade imateriálnej ujmy. Mám za to, že práve súdy svojimi rozhodnutiami môžu prispieť k tomu, že poškodenému sa aspoň čiastočne dostane náhrady, ktorá mu právom patrí.

Nedostatočnosť právnej úpravy inštitútu náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch považujem v našich podmienkach za zásadný nedostatok. Účastníkmi konania na ochranu osobnosti sú najmä osoby verejného záujmu, médiá, postupne sa však čoraz častejšie objavujú aj pacienti poškodení postupom zdravotníckeho zariadenia, ktoré nepostupovalo lege artis, a pozostalí obetí trestných činov. Avšak myslím si, že práve tí pozostalí, sú tými, ktorým sa v tejto oblasti nevenuje dostatočná pozornosť. V predloženej práci som sa snažila vysvetliť inštitút náhrady imateriálnej ujmy, a to tak, aby som pokryla všetko to, čo považujem za podstatné. Pevne verím, že čas a prax ukáže, že zmena je nevyhnutná a my všetci tak budeme mať prístup k súdu, ktorý bude rozhodovať na základe jednotného výkladu ustanovení a celý systém bude spravodlivý, efektívny, prepracovaný a nebude vytvárať priestor pre lavírovanie. Zmena je totižto nevyhnutná. V druhej kapitole som sa snažila tento inštitút priblížiť vo svetle judikatúry, nakoľko rozdiely medzi vnímaním tohto inštitútu sú najviac viditeľné na konkrétnych prípadoch.

Lucia Budinská

Lucia Budinská
študentka Právnickej fakulty
Univerzity Komenského v Bratislave

 

1) Čl. 15 ods. 1) zákona č. 460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky
2) Čl. 19 ods. 2, Ústava Slovenskej republiky
3) §11 OZ
4) Vojčík, Peter a kol. Občiansky zákonník – Stručný komentár. Bratislava. IURA EDITION, 2008, s.68
5) Lazar, Ján a kol. Občianske právo hmotné. Bratislava: IURA EDITION, 2006, s. 184
6) Lazar, J. a kol: Občianske právo hmotné 2. 3.vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2006, s. 308.
7) Pozri napr. zákon č. 81/1966 Zb. (tlačový zákon), zákon č. 308/2000 Z.z. (z. o vysielaní a retransmisii), zákon č. 574/2004 Z.z. (z. o zdravotnej starostlivosti), zákon č. 300/2005 Z.z. (Trestný zákon), 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok) a iné
8) § 11 OZ
9) § 42 ods. 1 OZ „ Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti."
10) § 13 ods. 2 „Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch."
11) Pozri: OS Trebišov, konanie vedené pod sp.zn.: 10C 52/2003
12) Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
13) „Dovolání lze podat jen z těchto důvodů- b) rozhodnutí spočívá na nesprávném právním posouzení věci."
14) Pozri Karel Knap, Jíří Švestka a kol.: Ochrana osobnosti podle občanského práva, Linde Praha, a.s.. 2004, str. 163 a 180 a nasl.
15) Pozri: Horváth, E.: Judikatúra vo veciach premlčania. IURA EDITION. 2010
16) Pozri Rozhodnutie NSSR sp.zn.: 2Cdo/278/2007
17) Babiaková, Ľ.: Justičná revue, ročník 2004, číslo 12
18) § 444 ods. 3 zákona č. 40/1964 Sb., Občanský zákoník
19) Pozri Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 30 Cdo 5188/2007 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 3044

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: