Judikatúra

V oblasti práva na prístupu k súdu spolutvoriaceho koncept spravodlivého procesu je dôležité nielen to, aby pravidlá týkajúce sa mimo iných aj možnosti podať opravné prostriedky boli formulované jasne, ale aby boli tiež dané na vedomie účastníkom konania čo najexplicitnejším spôsobom, a to tak, aby ich mohli využiť v súlade so zákonom. Dovolací súd je pri posudzovaní splnenia podmienky povinného procesného zastúpenia advokátom povinný vziať do úvahy špecifické okolnosti prípadu, akými môžu byť limitované informačné možnosti sťažovateľa obmedzeného na osobnej slobode (pobyt vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody). Ak by aj najvyšší súd nebol toho názoru, že je potrebné sťažovateľa poučiť tak, aby sa mu dôsledne zaručila ochrana jeho práva na prístup k súdu, je jeho povinnosťou sa so žiadosťou sťažovateľa podrobnejšie vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia. Je úlohou najvyššieho súdu zhostiť sa ochrany práv sťažovateľa, hoc aj prostredníctvom okresného súdu, u ktorého bolo dovolanie sťažovateľa podané, a to aktuálnym poučením o spôsobe splnenia podmienky povinného právneho zastúpenia, teda poskytnutím informácie o možnosti obrátiť sa so svojou žiadosťou o ustanovenie advokáta pre účely zastupovania v dovolacom konaní na Centrum právnej pomoci alebo aspoň náležite odôvodniť, prečo k takémuto kroku nebolo pristúpené.

V oblasti práva na prístupu k súdu spolutvoriaceho koncept spravodlivého procesu je dôležité nielen to, aby pravidlá týkajúce sa mimo iných aj možnosti podať opravné prostriedky boli formulované jasne, ale aby boli tiež dané na vedomie účastníkom konania čo najexplicitnejším spôsobom, a to tak, aby ich mohli využiť v súlade so zákonom. Dovolací súd je pri posudzovaní splnenia podmienky povinného procesného zastúpenia advokátom povinný vziať do úvahy špecifické okolnosti prípadu, akými môžu byť limitované informačné možnosti sťažovateľa obmedzeného na osobnej slobode (pobyt vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody). Ak by aj najvyšší súd nebol toho názoru, že je potrebné sťažovateľa poučiť tak, aby sa mu dôsledne zaručila ochrana jeho práva na prístup k súdu, je jeho povinnosťou sa so žiadosťou sťažovateľa podrobnejšie vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia. Je úlohou najvyššieho súdu zhostiť sa ochrany práv sťažovateľa, hoc aj prostredníctvom okresného súdu, u ktorého bolo dovolanie sťažovateľa podané, a to aktuálnym poučením o spôsobe splnenia podmienky povinného právneho zastúpenia, teda poskytnutím informácie o možnosti obrátiť sa so svojou žiadosťou o ustanovenie advokáta pre účely zastupovania v dovolacom konaní na Centrum právnej pomoci alebo aspoň náležite odôvodniť, prečo k takémuto kroku nebolo pristúpené.

Notárska zápisnica ako exekučný titul je prejavom autonómie vôle subjektov súkromného práva (kontraktačnej slobody) a nástrojom umožnenia ďalšej realizácie práv a povinností, ktorá má prispievať k právnej istote, a aplikácia práva súdom zasahujúca do tejto slobody súkromnoprávnych vzťahov by mala byť reštriktívna.

Rozsudok pre zmeškanie žalovaného - kontumačný rozsudok predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalovaného v spore. Pokiaľ sa týka procesnej pasivity túto treba posudzovať tak, že žalovaný subjektívne aj napriek tomu, že mohol vo veci nekoná, nemá o pojednávanie záujem a z toho dôvodu je na mieste „sankcionovať“ ho rozsudkom pre zmeškanie. Podľa § 277 ods. 2 civilného sporového poriadku, ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie. Vzhľadom na to, že pojem „ospravedlniteľný dôvod“ v zmysle § 277 ods. 2 civilného sporového poriadku nie je právnou normou definovaný, je iba na úvahe súdu, ktoré okolnosti v intenciách konkrétneho prípadu posúdi ako okolnosti hodné ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní.

Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.

Návrh na zmenu subjektu konania môže podať len žalobca, avšak uvedené bezvýhradne neplatí v dovolacom konaní. Strana sporu, na základe procesného úkonu ktorej sa začína osobitné konanie o dovolaní, je v dovolacom konaní v procesnej pozícii obdobnej pozícii žalobcu v „základnom“, sporovom konaní. Z logiky veci vyplýva, že je potrebné pozíciu žalobcu v konaní na súde prvej inštancie a dovolateľa v dovolacom konaní de facto stotožňovať, pričom je irelevantné, či dovolanie podáva osoba v pozícii žalobcu alebo žalovaného.

Zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený, vychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca povinný. Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris).

Ak odvolací súd nedodržal procesný postup upravený v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a napriek žiadosti strany jej neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Týmto nesprávnym procesným postupom sa strane znemožňuje, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP.

I. Pri rozhodovaní sporov medzi súdmi v civilnom súdnictve a správnom súdnictve musí kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádzať z medzí stanovených zákonom. Ak z právnych predpisov jednoznačne nevyplýva, že zákonodarca vec zveril súdom v civilnom alebo správnom súdnictve, môže byť určujúcim kritériom pre stanovenie právomoci (príslušnosti) súdu súkromnoprávna či verejnoprávna povaha veci. II. Vzťahy vplývajúce zo štátnej služby profesionálneho vojaka podľa zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nemožno považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne (predovšetkým pracovnoprávne). Služobný pomer je a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva. Tento vzťah nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu a po celú dobu jeho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým súkromnoprávnym vzťahom, v ktorom majú účastníci tohto právneho vzťahu rovné postavenie. Uvedené sa prejavuje aj v právnej úprave týkajúcej sa vzniku, zmeny, priebehu a zániku štátnej služby, ako aj s tým súvisiacich otázok. Inak tomu nie je ani pri rozhodovaní o odmeňovaní profesionálnych vojakov podľa ôsmej hlavy zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Právna povaha štátnej služby profesionálneho vojaka postihuje osobitnú povahu „zamestnávateľa“ ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu začlenenia profesionálneho vojaka do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone. Táto potreba zasahuje až tak ďaleko, že tu nejde o modifikáciu súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifický služobný pomer verejného práva podľa zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. To potvrdzuje aj povaha právnej úpravy štátnej služby profesionálnych vojakov, ktorá má kódexový charakter a použitie Zákonníka práce je z prevažnej časti vylúčené (delegovaná pôsobnosť Zákonníka práce v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 v spojení s ustanovením § 217 ods. 1 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Zrušenie formálne právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie o priznanej výške náhrady trov konania cez dovolanie generálneho prokurátora ako jediný možný prostriedok nápravy, ktorý má strana k dispozícii, prevažuje nad jeho „nedotknuteľnosťou“ z dôvodu jeho záväznosti a nezmeniteľnosti, pokiaľ cieľom zrušenia právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie je odstrániť závažnú, resp. hrubú procesnú vadu konania, ktorá vyústila do porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces, ako aj napraviť zrejmú nesprávnosť uznesenia (napríklad ak súd prvej inštancie opomenul rozhodnúť o súdnom poplatku).

Proti rozhodnutiu, ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 164 CSP, nie je odvolanie prípustné.