Trovy konania

Ak súd dôvodnosť žaloby vyvodí len zo skutočnosti, že strana sporu po podaní žalobu zaplatí žalovanú sumu, ide o formalistický postup, pričom princíp procesného výsledku nemožno chápať formálne, nakoľko nielen petit, ale aj žalobné tvrdenie, teda dôvody žaloby vyjadrujú, prečo sa žalobca žalovaného plnenia domáha.

Keďže priamym predmetom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve je budúca kúpna zmluva – budúci právny úkon, a nie predmet kúpy alebo kúpna cena ako taká, podľa názoru ústavného súdu nemožno postup, v rámci ktorého súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania základnú sadzbu tarifnej odmeny právneho zástupcu sťažovateľky za ním poskytnuté úkony právnej pomoci, resp. služby neodvodil priamo od budúcej kúpnej ceny považovať za ústavne nekonformný.

Účelom náhrady trov konania je kompenzácia výdavkov účastníkovi konania, ktoré musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania, na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. V súlade s tým je zákonná úprava náhrady trov konania založená na zásade úspechu v konaní, nie na zásade zásluhovosti. Úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo vyhovené (mal vo veci plný úspech). Zo žiadnych ustanovení ústavy ani Občianskeho súdneho poriadku (teraz Civilného sporového poriadku - pozn.redakcie) nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe súkromného práva), ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne.

Ak úspešnej strane sporu alebo strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania, preukázateľne v konaní žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov konania neprizná.

Aj keď bol žalobca v spore o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v konečnom dôsledku neúspešný, keďže jeho žaloba bola zamietnutá, tak toto kritérium, t. j. kritérium úspešnosti v spore, nemôže byť nosným pri rozhodovaní o trovách konania, ak v danom prípade už pri podaní žaloby nebolo možné konštatovať jej zjavnú bezúspešnosť alebo nedôvodnosť, keďže výsledok sporu závisel výlučne na úvahe súdu odvíjajúcej sa od posúdenia zisteného skutkového stavu, ktorú strany sporu nemohli predvídať.

Povinnosť súdu rozhodnúť o trovách konania sa týka nielen trov konania účastníkov, ale aj trov štátu. V rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, je preto súd povinný rozhodnúť aj o trovách štátu, ak nerozhodol, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ak o týchto trovách opomenie rozhodnúť, môže o nich bez návrhu rozhodnúť dopĺňacím rozhodnutím, ale len kým rozhodnutie vo veci samej, resp. rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nenadobudne právoplatnosť. Pokiaľ súd prvého stupňa v rozsudku nerozhodol o trovách štátu a nerozhodol o nich bez návrhu ani do právoplatnosti rozsudku, je vylúčené, aby o nich rozhodol neskôr osobitným uznesením.

Pojem „účelný“ je ale nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám.

Pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia vlastníckeho práva k takejto veci. Nie je možné vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako to je pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citované ustanovenia advokátskej tarify dôsledne rozlišujú situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Inými slovami, explicitná úprava § 9 ods. 1 advokátskej tarify vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify.

Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva a súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne. Za zneužitie práva na zastúpenie advokátom sa nepovažuje udelenie plnomocenstva advokátovi osobou, ktorá zamestnáva osobu s právnickým vzdelaním.

Ak ide o spor podľa zákona č. 365/2004 Z.z., v ktorom sa žalobca domáha ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v takomto spore ide o príslušné imateriálne hodnoty (najmä dôstojnosť, spoločenskú vážnosť alebo spoločenské uplatnenie), ktoré vyjadriť v peniazoch nie je možné. Ak sa žalobou uplatňujú podľa tohto zákona (§ 9) právne prostriedky, ide o zjavnú zhodu s tými, aké sú v spore o ochranu osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka), preto nie je žiadny racionálny dôvod, pre ktorý by práve tento druh veci nemal byť určujúcim pri stanovenie tarifnej hodnoty aj v tomto prípade; treba preto (obdobne) aplikovať § 10 ods. 8 vyhlášky. Podľa tohto ustanovenia vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1 000 €, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2 000 €, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej – ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.